recruit Vladimír Príslupský

„Prišli sme do dedinky (Unterlintach) a do krčmy. On hovoril krčmárovi, že chcem telefonovať. Krčmár mi hovoril, že tam je telefón, môžem si zavolať. Tak som si vytiahol lístok, čo som mal číslo telefónu kamaráta. Vytočím ho a hovorím mu: ‚Mirek ahoj, Vlado.‘ ‚Ahoj Vlado, jak se máš?‘ To bol jeden Brňák. ‚Á, tak dobre sa mám,‘ hovorím. ‚Dakde som v Nemecku, neviem kde som Mirku, ale by trebalo, že by si prišiel pre mňa.‘ A on: ‚Co blbneš vole, kde jseš?‘ ‚No v Nemecku som.‘ ‚A kde jseš v Německu?‘ ‚Ja neviem kde som. Dakde som v Nemecku. Som pristál na rogale.‘ ‚Jak si přistál?‘ ‚Na rogale.‘ ‚Neblbni, vole, jak si se sem dostal?‘ ‚No tak, na rogale.‘ ‚To není možný, to není možný.‘ ‚Tak ja ti dám toho Nemca, čo ma tu doviezol, on ti to vysvetlí. Povie ti a ty príď po mňa.‘ ‚No dej mi toho Němce.‘ Tak som mu dal, Nemec s ním rozprával vari 15 minút. Nechcel veriť, že som priletel na rogale. A ten mu hovorí, že hej, prišiel som na rogale. Tak mu tam niečo povedal a potom mi dal telefón. Mirek mi hovorí: ‚Láďo, ty seš hrdina.‘

„Prišli policajti, zbadali ma, tak sa usmievali. Tak, že idem s nimi. Posadili ma dozadu. Oni dvaja sedeli vpredu a ja som sedel sám vzadu. Sedím vzadu a ideme, to už tma bola, ideme, ideme a kukám, oni idú na hranice. ‚Oni ma vezú naspäť.‘ Ja som bol hotový z toho. Teraz, Plzeň bolo 86 km. Plzeň bolo 74 km. ‚Ideme na hranicu.‘ Ja už som bol nervózny, reku: ‚Prídeme k lesu, vyskočím z auta.‘ Kukám, nie je zaistené auto, že by sa nedalo otvoriť. Otvorím, vyskočím. A ten šofér si všimol, že dačo špekulujem vzadu. Niečo povedal tomu vpredu, ten sa otočil ku mne a začal so mnou komunikovať. Ja mu hovorím: ‚Grenzen? – Ideme na hranice?‘ A on pochopil hneď – že by som sa nebál, mi vysvetľoval všelijako, že oni ma nedajú. Len, že ja som prešiel hranicu vo Furth im Wald a musím byť vypočutý policajtmi vo Furth im Wald, tam, kde som prešiel. Tak som sa trošku uspokojil. Prišli sme do Furth im Wald, to je vlastne už na hranici. Tam bola policajná cela, tam ma zobrali. Prídeme tam, bolo asi pol dvanástej. On mi hovorí, že tu budem spať a celu mi otvoril a v cele akože. ‚Do basy? Tam ja nejdem. Ja do basy nejdem.‘ Hovorím: ‚Ja tu budem na lavičke sedieť vonku, ale nejdem do basy.‘ A oni, smiali sa, že by som sa nebál, že nebudú zatvárať dvere, že dvere zostanú otvorené, len že by som si mohol na posteľ ľahnúť. No to bola kovbojka. Nakoniec som sa dal presvedčiť, tak som si ľahol, ale nemohol som spať.“

„O to rogalo bol záujem. Zaujímalo sa o to múzeum Checkpoint Charlie v Berlíne. Oni prišli a sme sa dohodli, že ja im darujem rogalo a oni mi dajú na štart 23 tisíc mariek. To mi dobre pomohlo, lebo som mal na štart. Keď novinári boli pri mne, v asylheime, tak sme debatovali a zazvonil telefón. Zo Sternu časopisu, to je taký mníchovský časopis, volali mi, že oni by radi tú moju rozprávku kúpili. Tak ja, že v pohode, čo by nie. Jedna Češka im tam tlmočila. Tak ja hovorím: ‚Kľudne.‘ Oni sa pýtali: ‚Koľko chcete za to?‘ Novinári, čo tam boli pri mne, už sme boli skamarátení, lebo ja som im boli sympatický, takí mladí chlapci to boli, tak sme už hrali dokopy. A oni, aby som dvíhal. Tak hovorím do telefónu: ‚Tu novinári mi dávajú päť tisíc mariek.‘ ‚Päť tisíc Vám dávajú? My Vám dáme šesť.‘ A ja hovorím novinárom: ‚Stern dáva šesť.‘ ‚Tak my dáme osem.‘ Hovorím: ‚Novinári dávajú osem.‘ No tak Stern, im preložila, a že: ‚Stern Vám dá desať.‘ A bola licitácia, tak sme prišli až do 23 tisíc mariek. A tí (novinári) už hutoria, že to už dobre, to už stačí. Tá tlmočníčka: ‚To berte, berte, však 23 tisíc, to je velký peněz.‘ Si myslím: ‚Tu 23 tisíc, tam 23 tisíc, to sa mi nazbiera, to mám pekné koruny. To beriem, jasné že beriem, nie?‘ ‚No a za tých 23 tisíc, vy vzlietnete na tom rogale, oni Vás budú filmovať a tak, nie?‘ A ja som ostal ticho pri tom telefóne. Ona: ‚Haló, haló, ste tam?‘ ‚No tu som, tu som.‘ ‚No čo ste ticho, beriete to?‘ ‚No, beriem to, ale ja už nebudem lietať na rogale.‘ ‚A proč? Však to pro Vás nic není.‘ ‚Nič to neni,‘ hovorím. ‚Ale ja som na rogale nikdy nelietal. A teraz sa mi podarilo aj šťastne pristáť,‘ hovorím, ‚A teraz keď vzlietnem, a sa zabijem? Už keď som na slobode, tak sa zabijem teraz?‘ A ona sa zasmiala a hovorí: ‚No počkajte, ja im to preložím.‘ Tak im to preložila, pretlmočila. Ja som len počul výbuch smiechu, rehot tam. A ona hovorí: ‚Tak už s nikým nehovorte, oni idú hneď ku Vám.‘“