Alžbeta Ošvátová

* 1935

  • „Hoci už bol neskorý večer, vonku bolo svetlo od plameňov. Dedina bola v jednom ohni. Z každej strany horeli domy, padali míny, strieľalo sa. V jednom kuse krížom-krážom vyskakovali škridle, eternity a neviem aké krytiny. Bolo treba čím skôr utekať. My sme už ani do domu nevošli. Čo sme mali na sebe, v tom sme utekali. Teta Anička ale nechceli odísť. Povedali, že poručeno pánubohu, nech sa robí, čo chce. Že ostanú doma. Aj tak bolo. Skrývali sa po celý ten čas po pivniciach s ľuďmi, ktorí už toľko síl nemali utekať. Ďakovať pánubohu, prežili. Boli to krásna a veľmi zbožná duša a veľmi sme ich so sestrou milovali. Po nociach vybiehali z úkrytu, aby nakŕmili statok.“ 0:20:45 – 0:22:05 – Čičmany v plameňoch, Alžbeta s mamou a sestrou museli utekať

  • „Potom zase blízo nás, Petrášovci, ako sa zatáča tá horná zastávka a ako sa ide ku nám, tam na rohu v tom Petrášovom dome, tam bol lazaret. A my sme ako deti stáli na ceste, tam kde býva teraz Miro Čecho. To už sme do školy nechodili, to boli chlapci, dievčatá ale aj dospelí ľudia. A my sme sa dívali, ako zvážajú na saniach – tie sane mali bočnice, ako zvážajú tých mŕtvych, nahádzaní na tých saniach hlava-nehlava. Potom ich dávali do tých miestností u tých Petrášov. Tí ľudia na tých saniach stonali, my sme sa drkotali od strachu, nevedeli sme, čo sa deje. To bolo v tom 1944. Počuli sme stony, náreky, výkriky bolestné. My sme až v noci do domu počuli, ako tí ľudia strašne kričia. Boli medzi nimi Taliani, Maďari, Slováci, Francúzi – pomiešané národy. Boli medzi nimi hádam aj takí, možnože aj zaživa ich zahrabávali.“ 0:05:50 – 0:07:31 - V Čičmanoch v dome u Petrášov bol partizánsky lazaret

  • „Všetko sme videli ako deti. Napríklad, jeden taký obraz, ktorý viem. Raz som sa dívala z nášho okna, to bolo v 1944. Ale boli snehy a som sa dívala z nášho okna smerom na Paškov vršek. A tam sa brodili vojaci, zohnutí, schúlení, prenesmierna zima bola. A vtedy som niečo v sebe pocítila ako takú ľútosť, že tí chudáci ako asi trpia, že ja som v teple v izbe a že ako oni strašne trpia a vtedy v ten moment sa niečo vo mne pohlo a ja som pravdepodobne vtedy dospela. A potom sa to už začalo naplno. Vedľa u nás v susedstve v rodine Krchovej bol štáb. Tam boli pravdepodobne partizáni, ale velila im nejaká Ruska. Ale bola zlá, prísna, stále mala pri sebe zbraň. Ja som sa bála vedľa toho domu prejsť.“ 0:04:35 – 0:05:50 Alžbeta videla brodiacich sa mužov v snehu, vedľa v dome bol partizánsky štáb

  • Celé nahrávky
  • 1

    Rajec, 10.04.2021

    (audio)
    délka: 03:20:43
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Tri týždne sme sa ukrývali v horách a pivniciach

Alžbeta Ošvátová ako 20-ročné dievča
Alžbeta Ošvátová ako 20-ročné dievča
zdroj: archív AO

Alžbeta Ošvátová, rodená Hlasicová, sa narodila 10. mája 1935 v Čičmanoch. Jej rodičia sa volali Peter a Irena. Mala ešte o 4 roky mladšiu sestru Irenku. Otec bol podomový obchodník, neskôr pracoval v lese. Mama sa starala o hospodárstvo. Počas druhej svetovej vojny boli Čičmany striedavo obsadené partizánmi a Nemcami. Blízko ich domu sídlil partizánsky štáb a oproti bol zriadený lazaret. Dedinčania pomáhali partizánom, podporovali ich jedlom aj ubytovaním. V júli 1942 z obce odviedli židovskú rodinu krčmára Jozefa Glásela. V decembri 1944 bol nariadený prvý nástup. Za bezpečnosť nemeckých vojakov v dedine sa zaručil farár Štrba. Najväčšia pohroma prišla na konci vojny 6. apríla 1945. Nemci hľadali únikové cesty z Rajeckej doliny a vyslali do dediny postupne tri hliadky. Miestni ich zlikvidovali. Do dediny prišli tanky s mínometmi a Čičmany vypálili. Alžbeta sa s mamou, sestrou a krstnými rodičmi skrývali v hore, v pivniciach a v bunkroch. Otec bol nezvestný, s ostatnými chlapmi išiel zarubovať prístupové cesty do dediny. Nemci odviedli 65 mužov do koncentračného tábora do Mühlbergu. Tri týždne prežili v zime, snehu a strachu o vlastné životy v horách a v pivniciach. Neskôr prišli do už oslobodeného Gápla, kde sa o nich starali miestni a sovietski vojaci. Otec koncom apríla prišiel pre rodinu a vrátili sa do Čičman. Ich príbytku sa nič nestalo. Približne 100 domov a hospodárskych budov zhorelo a 500 ľudí prišlo o strechu nad hlavou. Čičmanci odišli do pôvodne nemeckých dedín, ktoré museli Nemci opustiť. Alžbetini starí rodičia odišli do Mostu na Ostrove. Alžbeta taktiež odišla do Mostu, ale do školy. Po štyroch rokoch sa vrátila a zamestnala sa. Pracovala v Slovene v Rajci. Vydala sa a mala tri deti. Tam prežila aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy, aj nežnú revolúciu a tiež rozdelenie republiky. Dodnes žije v Rajci a píše rodinnú kroniku.