Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zpět na stránku pamětníka

František Orlovský (* 1928  †︎ 2025)

Strážil som letisko Tri Duby

  • narodil sa 24. mája 2025

  • 1939 začal študovať meštianku v Prešove

  • 1944 začal študovať Baťovu školu práce v Baťovanoch

  • 29. augusta 1944 vstúpil do SNP, pôsobil v Hornonitrianskej partizánskej brigáde kapitána Trojana

  • ako partizán bojoval do 15. decembra 1944

  • 18. februára 1954 oslobodenie Lemešian

  • 1948 dokončenie Baťovej školy práce - po skončení vojny

  • 1948 štúdium na poddôstojníckej škole

  • 1950 pridelenie na hranicu - delostrelectvo

  • 1956 Maďarská revolúcia a situácia na západnej hranici

  • 8. január 1956 narodenie dcéry Emílie

  • 24. december 1956 narodenie syna Františka

  • práca na vojenskej správe

  • 1976 prevelenie do Prešova

  • 1990 dôchodok v Prešove

  • František Orlovský zomrel 15. júna 2025

František Orlovský sa narodil do početnej rodiny. Jeho rodičia mali deväť detí. Na svet prišiel spoločne so svojím dvojčaťom Jánom 24. mája 1928 v Lemešanoch. Alexander Orlovský, otec pána Orlovského, bol štátny cestár. Staral sa o úsek cesty od Budimíra až po Ličartovce. Chlapci pri práci otcovi pomáhali. V roku 1929 otec pamätníka kúpil polovicu kaštieľa v osade Chabžany – dnes je to časť obce Lemešany. V tom roku sa do kaštieľa rodina nasťahovala a v tejto osade pán Orlovský prežil detstvo. Rodičia sa zoznámili v Lemešanoch. Františkov otec pracoval u rodičov jeho matky. Tam sa spoznali a vzali. Obaja rodičia chodili do maďarskej školy. Základnú školu František vyštudoval v Lemešanoch.

Prvá svetová vojna a vznik ČSR

Po vypuknutí prvej svetovej vojny otec pamätníka narukoval do Košíc, do starých kasární, kde dnes sídli letecká škola. Tam slúžil a bol pripravovaný na odchod transportom z Košíc do oblasti Piavy v severnom Taliansku. „Otec bol špekulant. Dostal nové šaty a novú zbraň. Keď pochodovali, zbadal mláky s vodou. Hodil sa do nej a namiesto do transportu ho odviezli do poľnej nemocnice. Každý deň mu robili klystír a transport odišiel na front bez neho,“ spomína František na otcovo rozprávanie. Alexander Orlovský rozumel koňom, tak ho odvelili do Budimíra, kde bol štáb rakúsko-uhorskej armády. Tam bývali oficieri. Tí chceli cez víkendy chodievať na bály do Košíc a on ich tam vozil na koči. Za službu dostal hodnosť slobodníka. Bol teda slobodník rakúsko-uhorskej armády. „Otec bol ľavicový sociálny demokrat. V kaštieli bolo mnoho miestností, kam prichádzali četníci a učiteľ z Čiech. Vzťahy s Čechmi boli veľmi príjemné. Ich deti chodievali k nám a veľmi im u nás chutilo. Chodievali k nám na obedy,“ spomína František na obdobie vzniku Československa. Do roku 1938 bývali Česi v kaštieli u rodiny Orlovských. Navštevovali sa aj po druhej svetovej vojne. Vznik ČSR vnímali v rodine veľmi pozitívne.

Život v „prvej republike“

„Mali sme štyri kravy a ako deti sme ich chodievali pásť okolo cesty. Otec sa musel starať nielen o cestu, ale aj o jej okolie. A tak sme tam zadarmo pásli kravy. Autá vtedy nechodili. Jedine jedno červené, ktoré mali četníci. Tí chodili po tej ceste z Košíc do Prešova. Pasenie kráv pri ceste bolo zakázané, ale my sme ich tam pásli načierno. Keď šli okolo, schoval som sa do pšenice,“ spomína pamätník na obdobie detstva v Chabžanoch. „Raz ma tam četníci chytili a otec dostal pokutu 100 korún.“ Rodina mala pri kaštieli veľký dvor. Deti sa tam spoločne hrávali. „V každej rodine bolo 5-6 detí. Hrali sme karty o haliere, kŕmili sme dobytok a sem-tam sme sa aj učili. Mne učenie šlo viac a môj brat Jančo bol špekulant, ako otec,“ s úsmevom hovorí František. Do školy v Lemešanoch chodievali peši. Stretli sa v Chabžanoch a popri ceste šli spolu do Lemešian. Tam chodil štyri roky. Piaty ročník vychodil v meštianke v Prešove. „Začal som tam v roku 1939 a skončil som ju v roku 1944. Každý deň sme začínali modlitbou. Keď vznikol Slovenský štát, hovorili nám, ako nás Maďari utláčali,“ spomína na štúdium na meštianke. Peši chodil do Obišoviec a odtiaľ vlakom do Prešova. V zime tam boli aj dvojmetrové záveje. Najskôr museli odhádzať cestu, aby sa po nej dostali do Obišoviec. „Nemali sme veľa peňazí, ale nemali sme sa zle. Chcel som sa vyučiť za elektrikára. Všade sa robila elektrina, aj niektoré poľnohospodárske stroje už boli elektrické, tak som si podal žiadosť do školy. Druhá škola, do ktorej som chcel ísť, bola v Baťovanoch. Kamarát tam chodil a mal peknú uniformu. Tak som si tam dal žiadosť. V jeden deň mi prišla pozvánka na prijímacie pohovory do Prešova za elektrikára aj do Baťovian. Nevedel som sa rozhodnúť, kam ísť. Mama mi poradila, aby som šiel do Baťovian.“ V dome bolo veľa detí, a tak František odišiel do Baťovian. Vo februári 1944 tam mal prijímacie pohovory. Bol zdatný, pracovitý a pripravený nastúpiť do Baťovej školy práce.

Vznik ľudáckej Slovenskej republiky

Prvá republika končila, Česi, ktorí bývali u Orlovských, museli odísť. Všetci boli zvedaví, ako to bude ďalej. Vznikol Slovenský štát a vládli gardisti. „Aj u nás v Lemešanoch. Mali sme tam desať židovských rodín. Každý žid mal remeslo. Boli tam mäsiari, krčmári, krajčíri, obuvníci. Prišla arizácia a odchod židov. Najprv brali ženy do Levoče. My sme mali kone, a tak sme ich museli voziť do Kysaku. Tam čakal transport do Popradu alebo Levoče. Odtiaľ ich brali do koncentračných táborov. Ja som tých chlapcov poznal, chodili sme spolu do školy. Dokonca jednu dievčinu som mal za frajerku. Otec jej bol mäsiar. Najskôr som sa jej strašne hanbil. Jej rodina nám požičala peniaze na kúpu kaštieľa. Keď vyšiel zákon, že židia musia odísť, to sme ešte nevedeli, že idú do koncentračných táborov. Vraveli, že dievčatá pôjdu robiť šičky do Levoče. Potom ich vyviezli všetkých,“ spomína František na obdobie transportov židovských spoluobčanov z ľudáckej Slovenskej republiky. „Po vojne sa vrátil iba jeden, Wagner. Všetko už bolo arizované a neostalo tam nič. Údajne potom odišiel do Izraela alebo do Ameriky,“ uzatvára túto tému pamätník. Počas vojny narukoval Františkov najstarší brat do Martina. Bol v rýchlej divízii. Vojnu sa mu podarilo prežiť. Robil telefonistu na ústredí a, našťastie, nebol na fronte. Prešiel však celú Ukrajinu až po Kaukaz.

SNP

„28. augusta 1944 som vstúpil do Povstania. Bol som tam do 15. decembra,“ spomína František na svoje povstalecké obdobie. V Baťovanoch nastúpil do Baťovej školy práce. V priebehu roka 1944 niektorí pracovníci odchádzali do ilegality ako členovia ilegálnej komunistickej strany. Celá fabrika bola komunistická, teda ľavicová. Druhý a tretí ročník pamätník absolvoval až po Povstaní. V auguste bola celozávodná dovolenka. František šiel domov, do Chabžian. Otec mu hovoril, že tam je partizánske hnutie. On ako cestár vedel, kade sa pohybujú. Gardisti ich tam hľadali a on im pomáhal. To bolo ešte pred vypuknutím Povstania. V celej dedine boli vylepené plagáty, ako partizáni zabíjajú ľudí a treba ich udávať. „Slovenské divízie začali Maďari a Nemci odzbrojovať. Keď som sa vrátil do Baťovian, pracovali tam odzbrojení vojaci, ktorých prepustili do zálohy. Hovorili, čo sa deje na fronte. Oni boli ako prvá línia. Za nimi šli Nemci a likvidovali tých, čo nechceli bojovať. Nielen vojakov, ale aj ľudí, ktorí utekali z území, ktoré dobíjali. Naša rýchla divízia postúpila až na Kaukaz,“ spomína. V škole bol zákaz fajčiť. František síce nefajčil, ale kamaráti áno. „Kamaráti na slobodárke fajčili a 28. augusta tam prišiel nejaký Baranov. Bol to zajatec, ruský vojak, pracoval ilegálne v komunistickej strane. Tam som sa dozvedel, že prišiel rozprávať o boľševickom hnutí v Rusku. Ja som vtedy vstúpil do prípravy Povstania na Slovensku k Hornonitrianskej partizánskej brigáde. Tá existovala aj skôr, ale verejne až 29. augusta vznikla. My sme vedeli, že príde Wermacht a budú robiť to, čo robili v Rusku a na Ukrajine,“ hovorí. Dňa 29. augusta šli na rozcvičku, pochodovali a cvičili. Rozcvičku ukončili, na internáte upratali a spolu s Františkom Košikárom šli do Šimonovan. Tam, v školskej uniforme, prišli medzi partizánov. „Rozdelili nás do skupín a začali sme bojovať proti nemeckej armáde, ale, bohužiaľ, aj proti slovenským vojakom. Nie všetci sa zapojili do Povstania.“ Prvé dni chodili po zbrane. V okolitých dedinách boli vojenské sklady – Bošany, Tročany, Šimonovany. Tam sa partizáni vyzbrojili. „V skladoch bolo dohodnuté, že nám zbrane vydajú. Všetko sme naložili a mali sme pod mostom v Šimonovanoch tábor. Nabíjali sme do ľahkých guľometov zásobníky. Všetko sa rozdelilo do skupín. Medzi nami boli aj vojaci, ktorí boli v armáde a zbrane poznali. My sme si ich museli vyskúšať. V lese pri Baťovanoch sme strieľali. Nás mladších nebolo veľa. My sme mali ruksak s vecami pre skupinu. Boli v ňom strelivo, deka, granáty. Ja som pušku nemal, ani Fero Košikár. Boli sme len pomocníci. Boli sme na úseku Veľké a Malé Bielice, Baťovany a Veľké a Malé Uherce,“ spomína František na svoje partizánske začiatky. „Prvé stretnutie s nemeckým vojskom bolo pri Veľkých Bieliciach. Nemci mali obrnené autá s guľometmi a mínometmi. Bolo to asi 5. septembra. Tam bol jeden z našej skupiny ranený do ramena. Ja som dostal strach, plakal som, domov som nemohol. Zraneného sa podarilo zachrániť. Jeho pušku som dostal ja. Dlho sa hovorilo o tom, že Nemci postupujú spolu so slovenskými vojakmi. Keď sme ich videli, strieľali všade. Nedokázali sme ich zastaviť. Z cesty strieľali guľometmi a mínometmi do lesov, do nich sa chodiť báli. Padlo tam 148 ľudí. Koľko bolo ranených a zajatých, to vám nepoviem. Museli sme ustupovať až po Nováky. Tam sa ich postup zastavil,“ spomína na prvý ostrý stret s nemeckou armádou. Jeho oddiel mal názov Pavel a riadil ho Pavel Baranov. V Novákoch sa dali morálne a fyzicky dohromady. Doplnili oddiel a zmenili názov na Hornonitriansku partizánsku brigádu kapitána Trojana. Bolo ich okolo štyristo. V Novákoch strávili asi týždeň a trochu si tam aj odpočinuli. Ich brigáda mala za úlohu zabrániť Wermachtu v postupe do Banskej Bystrice. Dostali sa až k Zvolenu. 14. februára sa brigáda spojila s ruskou armádou a 14. marca 1945 oslobodila Baťovany.

Letisko Tri Duby a povstalecká Bystrica 

Fero Košikár mal brata Imricha, ktorý velil leteckému práporu. Bol spojkou ilegálnej skupiny, ktorá bola založená v Baťovanoch. „On nám pomohol dostať sa z Novák na letisko Tri Duby. Tam sme prišli večer. Druhý deň ráno nás rozdelili na strážnu jednotku, na skupinu, ktorá sa starala o lietadlá. Mali sme tam jednoplošníky a dvojplošníky a jednu stíhačku.“ Ostatné lietadlá leteli do Piešťan. Tie boli protipovstalecké a bombardovali partizánske letisko. Betónová pristávacia plocha bola krátka, za ňou bola len tráva. Pristávali tam lietadlá zo Sovietskeho zväzu a privážali materiál a zbrane. Keď nemohli pristávať kvôli dažďu alebo tme, strážna jednotka zapálila sviečky a pomoc zhadzovali padákmi. „My sme ich zbierali a distribuovali do skladov a garáží. Maskovali sme lietadlá, lebo stáli voľne okolo pristávacej dráhy. Po týždni nás odviezli do leteckých kasární do Banskej Bystrice. Dostali sme letecké uniformy a zbrane. Už sme boli odvedení vojaci.“ Tam strávil pamätník niekoľko dní a robil leteckú hliadku. Hlásili diverzné výsadky a strážili. Letisko strážili až do 10. októbra. „Dokonca sme odtiaľ odprevadili skupinu amerických letcov. Pristáli tam dva americké liberátory. Oni potrebovali dlhšiu betónovú dráhu, tak sme spevňovali povrch, aby mohli pristáť. Nechali nám niektoré veci a my sme ich využili neskôr, keď sme pôsobili v Nízkych Tatrách. Američania mali nielen peniaze, ale aj zlato. My sme im v meste kupovali potraviny. Američania odtiaľ leteli až na Sicíliu v sprievode anglických stíhačov,“ spomína František. Počas pobytu v Banskej Bystrici distribuovali zbrane pre partizánske skupiny v horách. Z letiska sa presunuli na Staré Hory a Donovaly. Tam opäť rozdeľovali zbrane a potraviny. „Boli tam naši a ruskí dôstojníci. Zásobovali sme hotel Šport, kde bol štáb a americká, ruská a anglická misia. Lietadlá nám na padákoch zhadzovali zásoby. Väčšinou to boli ruské pušky a náboje. Na Donovaloch sme mali guľomet. Keď nás bombardovali, ostreľovali sme lietadlá. Okrem toho tam boli štyri protiletecké kanóny.“ Koncom októbra sa presunuli do Nízkych Tatier, smerom na Korytnicu. Tam už ale postupovali Nemci z Ružomberka. „Tam som sa rozišiel s Košikárom. Nemci nás tam prepadli. My sme boli na prieskume a oni strieľali míny do lesa. Tam ranili Fera Košikára. Asi črepinou. Keď som sa vracal, šli sme iným smerom a dostali sme sa ku výsadkovej brigáde z Ruska. K našej brigáde sme sa nemali ako dostať, všetko bolo pod paľbou. Nízke Tatry boli plné vojakov.“ Niekedy aj tri dni nejedli. Iba keď sa dostali k poľnej kuchyni. Konzervy nemali. Iba kávu.

Oslobodzovanie Československa

Postupne sa darilo oslobodzovať Československo. Prišli informácie, že oslobodili Duklu, Prešov, Sabinov, Bardejov. Východniari z leteckej jednotky sa vybrali domov. „Ja som mal zápal pľúc a pridal som sa k nim. Vojaci nám zobrali zbrane. Nechali nám pár pušiek. Samopal a strelivo sme museli odovzdať. Dostal som sa až do obce Lazisko. Tváril som sa, že idem z liečenia a tak ma tam nechali. To bolo niekedy v decembri. Ležal som v kuchyni na lavici. Ráno som sa ukrýval v lese. Nemci chodili v rojnici a strieľali do lesov, zapaľovali senníky. Chlapi sa schovávali v lese a ženy ostávali v dedine. Večer, keď Nemci odišli, sme sa vrátili. Po ôsmich dňoch som šiel do Demänovej. Ja som mal papiere, že idem z liečenia. Všade boli nemecké a gardistické hliadky. Zobrali ma do základnej školy a tam už bolo veľa židov sústredených. Druhý deň nás previezli do Liptovského Mikuláša. Večer som bol pred komisiou. Boli tam gestapáci a vojaci Hlinkovej gardy. Tam ma vypočúvali. Gestapák mi nechcel veriť. Ja som stále tvrdil, že idem z liečenia zo Sliača a stratil som sa v lesoch. Zavreli ma na samotku. Tam som preplakal celú noc a modlil som sa. Myslel som, že ma popravia. Ráno ma zobrali, tlmočník mi povedal, že sa to podarilo vyriešiť a pošlú ma domov. Mal som dvanásť hodín na to, aby som sa prihlásil na gestape v mieste trvalého bydliska. Gestapo malo sídlo v Prešove,“ spomína pamätník na svoj presun domov. Vlakom cestoval do Kysaku. Tam stál nemecký ozbrojený vlak. Partizáni povyhadzovali mosty a nevedeli sa dostať ďalej. Za krabicu cigariet Zora sa dostal k železničiarom. Ráno ho odviedli na cestu, ktorou sa cez Trebejov, poza Obišovce, dostal domov. „Na ceste ma privítal bratranec. Hovorilo sa, že ma zastrelili Nemci pri Baťovanoch po potlačení Povstania. V Lemešanoch bolo plno nemeckých vojsk. Nemohol som ísť po ceste. Podarilo sa mi dostať domov. V polke kaštieľa bývali Nemci. Zriadili si u nás poľnú poštu. Schoval som sa u maminho brata. Tam som bol do 18. januára, kým prišli Rusi. Otec mi nosil jedlo a lieky. Osemnásteho ráno mi otec prišiel povedať, že Nemci sú preč a môžem sa prísť najesť domov. Vyšiel som na strechu sypanca a na ceste z Budimíra do Lemešian som videl prichádzajúcu ruskú armádu. Privítal som ich a druhý deň bola u nás poľná kuchyňa a štáb. Veliteľovi pluku som ukazoval, ako sa dostať cez okolitý terén. 19. januára oslobodili Lemešany. Tam to neprebehlo tak jednoducho ako u nás. Nemci obec ostreľovali. Rusi prišli s protitankovými kanónmi a kaťušami,“ spomína František na oslobodzovanie rodnej dediny.

Dokončenie školy a štúdium na poddôstojníckej škole

Fera Košikára Nemci odviedli do koncentračného tábora v Kolíne nad Rýnom. Z koncentráku sa mu podarilo dostať vďaka tomu, že bol vyučený elektrikár. Prihlásil sa a robil v Kolíne nad Rýnom elektriku. Vďaka tomu sa mu podarilo prežiť. V júni 1945 sa spoločne s Františkom vrátili do Baťovian a dokončili školu. Potom robili vo fabrike. 

„Po škole prišiel nejaký štábny kapitán z Bratislavy a chcel, aby som sa pridal k armáde. Povedal mi: ‚František, bol si partizán, my teraz obnovujeme velenie a potrebujeme ľudí do zboru dôstojníkov.‘ Prihlášku som podpísal aj za rodičov a nastúpil som do Školy dôstojníckeho dorastu do Trnavy. Tam som ukončil maturitu a v roku 1950 som mal hodnosť poručíka pri delostrelectve.“ František dostal po škole mesačnú dovolenku a po nej ho zavolali do Prahy, kde sa malo rozhodnúť o jeho pridelení k útvaru. „Ja som chcel ísť na východ, už som mal aj frajerku a chcel som sa oženiť. Lenže v Prahe mi povedali, že ma potrebujú na štátnu hranicu. A tak ma pridelili do Rokycian.“ Pamätník sa dostal na západnú hranicu, kde pokračoval v štúdiu na poddôstojníckej škole. V čase maďarskej revolúcie bol na hraniciach poplach. Pán František zaisťoval so svojou čatou časť hranice. K dispozícii mali polopásové húfnice Maybach. „Stáli sme tam na hraniciach ako protihodnota západným vojskám.“ Neskôr ho mimoriadne povýšili do hodnosti nadporučíka.

František dostal opäť za úlohu, že sa má vzdelávať. „Na rok som zas musel ísť do vyššieho vzdelávania pre veliteľov oddielu. Po ňom ma prevelili do Sokolova do funkcie zástupcu veliteľa druhého delostreleckého oddielu.“

Vyšetrovanie partizánskeho veliteľa Trojana

Počas služby v Sokolove dostal František správu, že kapitána Trojana, veliteľa ich partizánskej skupiny, zadržali na letisku v Bratislave. „Ja som bol prekvapený, lebo to sa dotýkalo už aj mňa. Prišli ku mne z kontrarozviedky a našli na mňa jeden tajný spis, ktorý som študoval. Nedal som ho do knižnice, ale nechal som si ho u seba a oni ho našli. Tak som šiel na päť dní do basy.“

Pamätník medzičasom ochorel na ľadviny a prevelili ho na vojenskú správu do Sokolova. V roku 1956 začal študovať popri zamestnaní na vysokej škole v Brne. „Chceli, aby som nastúpil na mobilizačnej správe. Vyšetroval by som všetky mimoriadky. Lenže už som bol ženatý. A moja žena povedala, že keď odídem, tak sa so mnou rozvedie. A to som ja nechcel.“ Nakoniec Františka pridelili na Vojenskú správu do Karlových Varov.

Okupácia Československa

Tam zažil František aj rok 1968 a okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. „Dostal som telefonát, aby som okamžite prišiel na vojenskú správu. Už po ceste tam som videl tankový pluk Červenej armády. Mali zlé mapy. Tak som ich poslal s mojím autom, aby im ukázali, ako sa dostať na štátnu hranicu.“ František vydal rozkaz na uzamknutie zbraní. Na vojenskú správu sa dobíjali záložáci, ktorí chceli klásť odpor. „Vydal som rozkaz zákazu vychádzania. No jedna žena ušla a s davom sa vybrala zhadzovať pamätník sovietskym vojakom. Potom mi ukazovali fotografie a musel som ju prepustiť. Neskôr som sa dozvedel, že bola nasadená, aby ma sledovala.“ Na hranicu okrem ruských vojsk prišla aj divízia z Drážďan. „Chceli hovoriť s veliteľom, ale ja som vedel iba rusky. Poslali za mnou generálovho šoféra, ktorý vedel česky. Mal pokazené auto a ja som mu zohnal súčiastky. Dostal som neskôr od neho dar – krabicu s nábojmi, granátmi a rôznymi nemeckými symbolmi.“

Počas vojenskej služby sa Františkovi a jeho manželke Emílii narodili dve deti. Syn František a dcéra Emília. Obe deti sa narodili v roku 1956. Emília v januári a František v decembri.

Syn vyštudoval gymnázium, potom právo, vstúpil do komunistickej strany a pracoval v Prahe v Rudom práve ako právnik a ekonóm. „Bol tam dokonca predsedom základnej organizácie a jazdil veľa po svete. Po prevrate ho vyhodili.“ Františkov syn neskôr pracoval ako právnik v Technopole v Prahe.

Presun do Prešova

Z Karlových Varov viedli Františkove kroky do Prešova, kde pôsobil na vojenskej správe až do odchodu na dôchodok. V Prešove pracoval pán František až do 31. decembra 1989. Od prvého januára 1990 nastúpil na dôchodok. „Vyjadril som sa, že som prisahal vernosť Husákovi. Odsudzovali ma, že nie som pokrokový. Odchádzal som s hodnosťou plukovník.“

Počas dôchodku František pracoval pre Zväz československých protifašistických bojovníkov.

Rozdelenie Československa nebral pozitívne. Narodil sa síce na Slovensku, ale v Čechách prežil väčšinu aktívneho života. V čase dokumentovania mal 96 rokov a stále sa pýtal, kde je to Slovenské Švajčiarsko, ktoré sľuboval Mečiar.

František Orlovský zomrel 15. júna 2025.