My sme boli dobrovoľníci, nie vojaci. Ani odvedení. Mali sme len Baťove uniformy. Tak sme nabíjali do ľahkých guľometov zásobníky. ja som pušku nemal, ani Fero Košíkar nemal. My sme boli ako pomocníci v tej skupine. Prvé stretnutie, ako postupovali nemecké vojská, mali transportéry. Na nich guľometné hniezda. My sme sa po prvý krát stretli so streľbou s guľometov a pušiek. Videli sme, ako postupovali po ceste z Veľkých Bielic k Baťovanom a potom na Šimonovany. Tam sme sa s nimi stretli naostro, z očí do očí, 5.septembra. tam bol jeden z našej skupiny ranený. Kričal o pomoc. Ja som dostal i strach, padali mi slzy, pomôcť som mu nemohol, lebo som mal ruksak, granáty a náboje. Pušku som nemal. Niekto mu poskytol pomoc.
Vyjednali ma ukryť u mojej mamky brata. Ku kaštieľu patril sypanec. Ten sypanec mal drevenú podlahu. Tam ma odviedli a bol som tam do 17.januára, než prišli rusi.
V Lemešanoch sme mali desať rodín židovských. Každý žid mal remeslo. Ja som s nimi chodil do školy, s tými chlapcami a dievčatmi. Keď vyšiel ten zákon, že židia musia odísť preč, na prácu do nemecka, či neviem kam. Vtedy sme nevedeli, že pôjdu do koncentračných táborov. Najskôr šli dievčatá, ako šičky niekde ku Levoči. Potom chlapi a celé rodiny. Bola arizácia. V roku 1945 som bol zvedavý, či sa vrátili, alebo nevrátili. ja som ich veľmi dobre poznal, lebo otec bol s nimi dobrý kamarát
František Orlovský sa narodil v roku 1928, spolu so svojim dvojčaťom Jánom. Ich otec, Alexander Orlovský bol štátny cestár. František študoval v Lemešanoch, neskôr vyštudoval meštianku v Prešove. Odtiaľ sa dostal do Baťovian, kde v Baťovej škole práce vyštudoval za elektrikára. Dňa 29. augusta 1944 sa zapojil do SNP. Pôsobil v hornonitrianskej partizánskej brigáde kapitána Trojana. Neskôr pôsobil ako stráž na letisku Tri Duby. Po potlačení povstania sa presunul do Nízkych Tatier. Na Donovaloch distribuoval pre partizánske jednotky zbrane a jedlo. Vojnu prečkal v úkryte a 18. januára sa dočkal oslobodenia rodnej obce. Po skončení vojny si dokončil školu v Baťovanoch. V roku 1948 nastúpil na poddôstojnícku školu a po jej skončení ho pridelili na západnú hranicu Československa, k delostrelcom. V roku 1956 sa mu narodili dve deti, najskôr 8.januára dcéra Emília a 24.decembra syn František. Počas vojenskej služby vyštudoval vysokú školu v Brne a po jej skončení ho prevelili na Vojenskú správu do Karlových Varov. V roku 1976 ho prevelili do Prešova, kde ostal až do svojho dôchodku. Na ten nastúpil 1. januára 1990. Z armády odchádzal v hodnosti plukovník. Počas dôchodku pôsobil v zväze Československých protifašistických bojovníkov. v čase dokumentovania mal 96 rokov a žil v Lemešanoch.
