Viktor Olos

* 1927

  • „Z Bratislavy prišiel Miško Okál, ktorý tam študoval. Doniesol knižku, ktorú sme my ešte len prekladali – misál. On ju priniesol pekne vytlačenú. Odrazu ktosi zaklopal. ,Prosím?' vyšiel som von. ,Ste Viktor Olos?' ,Áno.' ,Pôjdete s nami.' Povedal som: ,Mišo, pozri, títo ma prišli zatknúť.' Pred domom zastavili auto, vyšikovali ma von. Je zaujímavé, že potom som sa dozvedel, že to už bolo plánované, pretože za humnom s puškou chodil môj rodák, ktorý bol v ŠtB. A že vyšetroval, ťažko vyšetroval. Ja som sa do toho neplietol.“

  • „Odrazu ma volajú na veliteľstvo. Veliteľ tam mal stôl, stoličku, hárok papiera a povedal mi: ,Váš pán táta podal žádost o prominutí osobního trestu. Sedněte si a pište – v Československej republike je úplná náboženská sloboda.' Ani som si nesadol, nechytil som ceruzku. Ostal som stáť a hovorím: ,Pán veliteľ, to myslíte vážne?' ,Vážně. Od vás záleží, jak vás oceníme, podle toho sa zachová prezidentská kancelář.' ,Tak toto nie. My dvaja sme sa, pán veliteľ, nikdy nemali stretnúť. Prepáčte, ale toto si nechajte.' Už som bol vo dverách, keď dodal: ,Kolik jste už v Čechách?' ,Štyri, alebo päť rokov.' ,Proč nemluvíte česky?' ,Toto som od vás nečakal, pán veliteľ. Čo si myslíte? Za to, že teraz jem český chlieb, musím hovoriť česky? Ja som tu väzeň, ale keď sa vrátim do našich Tatier a s vašimi Čechmi sa tam budem stretávať, nebudem im hovoriť, aby hovorili po slovensky. Nech si hovoria svojou materinskou rečou a ja budem tou svojou.' Ako na to reagoval: ,Musím vám říct, že to podmíneční propuštění nepovoluji.'

  • „Ja som sa so Štefanom Nahálkom stretol ako žiak, učil ma dva roky filozofiu. Potom sa mu bolo treba skrývať a spýtal sa ma, či by mohol aj k nám prísť. Povedal som, že sa opýtam otca. A otec hovoria: ,Povedz mu, že tu máme iba izbu a kuchyňu, nijaký komfort tu nebude.' Ukázal som mu, tam, kde sa začína dedina, aby nešiel hore dedinou, nech ho nikto nevidí. On zišiel dolu z cesty, poza dedinu a ku nám prišiel od potoka. Zaklopkal na okno: ,No, poďte, poďte.' Tak nastal pohyb. Mama, ktorá líhavali pri peci na diváne, išli na kanapu do kuchyne, ja som odišiel z postele, otec ostali a Nahálka si ľahol na moje miesto.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    obec Hubová, 03.11.2015

    ()
    délka: 
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

V lágroch som sa naučil odviesť dobrú prácou, a tou zatieniť pochmúrne myšlienky

P1330395.JPG (historic)
Viktor Olos
zdroj: dobové foto: archív V. Olosa, súčasné foto: Anna Jacková

Viktor Olos sa narodil 4. augusta 1927 v obci Hubová. Otec Ondrej Olos bol vyučeným obuvníkom, matka Katarína, rod. Jarošová, sa starala o domácnosť, syna Viktora a o tri roky mladšieho Vojtecha.  Po skončení šesťročnej ľudovej školy v rodnej obci študoval na gymnáziu v Ružomberku. Viktor Olos pochádzal zo silne veriacej rodiny, odmalička miništroval v kostole. Preto sa po maturite v roku 1947 rozhodol vstúpiť do teologického seminára v Spišskej Kapitule, kde v tom čase pôsobil biskup Ján Vojtašák. Pôvodnú päťročnú výučbu však nestihol dokončiť, lebo seminár v roku 1950 násilne rozpustila komunistická garnitúra. Viktor Olos odišiel domov, pracoval ako účtovník v Mošovciach, kde mal na starosti pomoc s administratívou pri zakladaní jednotných roľníckych družstiev. Koncom roku 1952 ho zatkla ŠtB. Vyše ročné vyšetrovanie v Ružomberku viedlo k súdu, ktorý sa konal 14. januára 1954. Po procese Olos a spol. ho odsúdili na 6 rokov za to, že sa združoval s mladými veriacimi ľuďmi a skrýval hľadaného kňaza Štefana Náhalku. Previezli ho do pracovného tábora vo Valdiciach, kde páral perie. Po roku ho preložili do tábora Vojna v meste Příbram, spolu s ostatnými väzňami pracovali na stavbách. V roku 1958 bol prepustený na slobodu a po návrate domov robil v drevosklade až do roku 1968. Jeho silné katolícke presvedčenie ho sprevádzalo nielen vo väzení, ale aj na slobode, preto sa prihlásil na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu UK v Bratislave na opätovné štúdium teológie. Za kňaza ho vysvätili v roku 1970 v Bratislave, neskôr pôsobil v Ružomberku ako kaplán. Od roku 1975 až do 2006  vykonával kňazskú činnosť vo Valaskej Dubovej, potom odišiel do dôchodku. Dodnes pravidelne slúži sväté omše v Ľubochni.