„Mamička nám v rýchlosti našila do kabátov všelijaké nástroje, pílky a šrubováky. Mne, bratovi a sebe dala do kabátov podušky, aby sme vyzerali silnejší. Zrejme presne vedeli, čo sa tam deje. Predtým, keď už sme vedeli presne ten deň, kedy je transport, sme sa rozprávali s rodičmi a otec nám vysvetlil, že je pred nami hrozná cesta a treba spraviť, čo sa dá, aby sme sa tam nedostali. Preto sa rozhodli, že vyskočíme z vlaku. Vysvetlil nám, ako to bude, keď sa mu podarí otvoriť dvere. Ja ako najmladší som mal ísť prvý, potom vyskočí môj brat, potom mamička a on mal ísť posledný. Aj toto sa nedá vysvetliť. Ľudia nemôžu pochopiť, že rodičia hovoria decku, aby vyskočilo z idúceho vlaku. To je tiež situácia, ktorú ako dospelý človek nemôžem pochopiť. Ale keď som bol vtedy ako jedenásťročný, som si myslel, že je to pre nás dobré východisko, a bol som vtedy dosť blbý, lebo som si myslel, že vyskočiť z vlaku je ako šport, že je to sranda. Tak som sa veľmi nebál."
„Keď sme sa dostali na tú väčšiu cestu, sme pochopili, že už pred nami pochodovalo tisíce ľudí. Na oboch stranách cesty v priekopách ležali mŕtvi, ranení, plačúci i kričiaci ľudia. To bolo, ako keby ste prešli cez dvere do pekla, ten obraz sa nedá opísať. Krv, plač, mŕtvoly. Nie sú na to slová."
„Tak, ako som povedal, že sa nedá opísať, čo je to strach, hlad alebo zima, rovnako sa slovami nedá opísať, aký je to pocit dieťaťa stretnúť po tom všetkom opäť rodičov a pocity rodičov, ktorí opäť našli svoje dieťa."
Naftali Fürst sa narodil ako Juraj Fürst do rodiny petržalského drevára v roku 1933. Mal ešte staršieho brata Petra. Po vyhlásení Slovenského štátu sa rodina ukrývala, až kým sa otec rodiny nerozhodol dobrovoľne sa prihlásiť do tábora v Seredi, kde pracoval ako vedúci stolárskych dielní. Pred vypuknutím SNP sa rozhodli zo Serede ujsť. Po príchode nemeckých vojsk bola rodina zatknutá a rozdelená. Stretli sa opäť až v Seredi pod vedením Aloisa Brunnera. Odtiaľ celú rodinu deportovali do Osvienčimu, kde deti opäť oddelili od rodičov. Juraj s bratom sa dostali do vedľajšieho tábora Budy, z ktorého neskôr prežili pochod smrti do Buchenwaldu. Tam Juraj ochorel a dožil sa oslobodenia v bordeli tábora Buchenwald. Po vojne sa rodina opäť stretla a Juraj emigroval do Izraela.
