Yeshayahu (Kostia) Nir

* 1930

  • „Jedného dňa, to bolo ešte predtým, ako sa spojenci vylodili vo Francúzsku, som videl v židovskej ľudovej škole dve osoby, ktoré som nepoznal. Boli oblečení inak ako žilinskí Židia. Od členov organizácie Ha-Šomer ha-ca’ir som počul, že to sú ľudia, ktorí utiekli z Poľska, z koncentračných táborov. Neskôr som sa dozvedel ich mená, ktoré sú dnes svetoznáme, Vrba a Wetzler. Vedel som, že informujú hnutie o strašných veciach, ale detaily som nepoznal. Niekoľko dní po tom mi otec rozprával, že na sever neďaleko od hraníc, v Poľsku, je koncentračný tábor, kde každý deň zabíjajú tisíce Židov.“

  • „Bol som sám. A keď som sa rodičov pýtal, prečo nemám súrodencov, odpoveď bola, že teraz je v Nemecku nepriateľský názor voči Židom a veľmi nebezpečný diktátor, a keď on padne, potom budem mať sestru alebo brata. A pamätám sa, že moji priatelia nemali mladších bratov a sestry, len starších. Bolo zriedkavé, aby židovská rodina v tom čase riskovala tehotenstvo, pretože sa báli.“

  • „Bol veľký dážď. Šli sme cez dedinu Ďurčiná. A zrazu vidím cez oblok jedného domu v tej dedine toho dôstojníka, ktorý ma vyhodil z mobilizačnej kancelárie [partizánov, pozn. ed.]. Ale nemal už uniformu, už z neho bol sedliak, v normálnom sedliackom oblečení. My sme šli ďalej, utiekli sme do hôr. Mnoho som o tom rozmýšľal, o povahe povstania. Ako rýchlo môže povstanie prestať fungovať. Bol som z toho sklamaný. Ale myslel som aj na to, aký veľký je rozdiel medzi Slovákmi, ktorí sú partizáni, a Židmi-partizánmi. Židia nemôžu odísť domov, keď sa rozhodnú, že už povstanie nie je pre nich. Slováci môžu, majú kam ísť. V tej chvíli som si toho nebol úplne vedomý, ale potom, po niekoľkých rokoch mi napadlo, že to je rozdiel medzi národom, ktorý má svoju zem, kde normálne žije, a národom, ktorý vlastnú zem nemá.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Tel Aviv, Izrael, 23.11.2017

    (audio)
    délka: 01:43:37
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Po vojne moju myseľ zamestnávala iba jedna myšlienka: Židia musia mať vlastný štát a vlastnú armádu

Portrét
Portrét
zdroj: Pri natáčaní ED

Konštantín Nürnberg, hebrejským menom Yeshayahu, sa narodil v roku 1930 do žilinskej židovskej rodiny ako jediné dieťa svojich rodičov. Väčšinou ho ľudia volali „Kostia“. V chlapčenskom veku navštevoval židovskú ľudovú školu, kde mal spolužiakov aj nežidovského vierovyznania. Nástup fašistickej ideológie pocítil po zavedení protižidovských zákonov. Ľudia pred kostolom skandovali antisemitské heslá. Kresťanskí chlapci do neho a jeho židovských kamarátov hádzali kamene. Aj ďalšie podobné prejavy sprevádzali toto obdobie. Prvej vlne deportácií v roku 1942 sa rodine Nürnbergovcov podarilo vyhnúť aj vďaka dobrým známostiam s Nežidmi. Rok 1943 bol pre rodinu relatívne pokojným obdobím, Konštantín sa vtedy zapojil do kultúrno-vzdelávacích aktivít sionistického podzemného hnutia. Avšak v roku 1944, keď sa obnovili transporty, sa do nebezpečenstva dostala aj jeho rodina. Niekoľko dní sa im darilo unikať vďaka varovaniu kohosi z kresťanskej komunity. Nemecké jednotky ich však zatkli na základe informácie od sedliakov, ktorí rodine na úteku predávali jedlo. Na jeseň 1944 sa dostali do tábora Auschwitz-Birkenau, kde ho spolu s otcom oddelili od matky. To bolo naposledy, čo ju videli. V Osvienčime strávili niekoľko dní, potom boli Kostia a jeho otec prevezení do tábora v Niederorschli, kde prečkali v relatívnom bezpečí zhruba pol roka. Písal sa už rok 1945, keď sa blížil front a ich evaukovali do tábora Buchenwald. Ten bol dva dni nato oslobodený. Otec však zomrel na chorobu, a tak sa domov vrátil iba Konštantín. Po vojne vyštudoval v Nitre poľnohospodársku školu a s nadobudnutými zručnosťami odišiel do vtedajšej Palestíny, aby pomohol vybudovať mladý izraelský štát. Založil tam prvý kibuc s obyvateľstvom takmer výhradne slovenského pôvodu. Neskôr natočil krátky film o tom, do akej miery mali predstavitelia Vatikánu a slovenskej vlády vedomosť o holokauste. Na Slovensko sa vrátil na krátku dobu až po Nežnej revolúcii. Doteraz žije v Izraeli.