Považujem sa za Podbrezovčana a za Horehrončana, lebo tam som strávil prakticky prvých 8 rokov svojho života
Stiahnuť obrázok
Ivan Marton sa narodil 16. apríla 1945 v Bratislave. Odtiaľ sa však hneď po jeho narodení presťahovali do Podbrezovej, kde jeho otec Ivan, lekár, dostal za úlohu rozbehnúť obnovu nemocnice v Podbrezovej, v ktorej sa stal aj primárom a riaditeľom. Otec pochádzal zo židovskej rodiny. Mama, Margita Martonová, pomáhala otcovi, bola ženou v domácnosti a neskôr pracovala v cestovnej kancelárii Čedok. Pretože bol jeho otec lekárom, mal počas celého obdobia existencie ľudáckej Slovenskej republiky výnimku, vďaka ktorej mohol pracovať. Spolu so svojím otcom sa v roku 1944 zapojil aj do Slovenského národného povstania a pomáhal raneným partizánom v horách. Po Povstaní ho pamätníkova mama ukryla spoločne s jeho rodinou, čím ich zachránila pred deportáciou. V úkryte sa schovávali až do apríla 1945. Ivanova mama otehotnela v čase Slovenského národného povstania. Celý čas chodila do práce a popritom na mieste dnes neznámom ukrývala svojho budúceho manžela spolu s jeho rodinou. Po vojne sa Ivan s Margitou zobrali. V Podbrezovej strávil Ivan prvých osem rokov svojho života a začal tam chodiť aj do ľudovej školy. V roku 1947 sa Ivanovi narodila sestra Nadežda. Po rokoch sa rodina Martonovcov vrátila naspäť do Bratislavy. Základnú školu dokončil v Bratislave. V roku 1959 ho prijali na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu Petra Jilemnického, kde zmaturoval v roku 1962. Následne sa prihlásil na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského na katedru Hudobnej vedy, pretože inklinoval k hudbe. Fascinovala ho. Na vysokej škole teda päť rokov študoval muzikológiu. Na prelome rokov 1964/1965 založili bratislavskí študenti žurnalistiky časopis ECHO bratislavských vysokoškolákov, v ktorom pôsobil ako redaktor kultúrnej rubriky. Promoval v roku 1967. Absolvoval postgraduálne štúdium na Inštitúte muzikológie v Hamburgu. Prvého apríla 1970 nastúpil ako dramaturg do Slovenskej filharmónie. Tam pôsobil až do roku 1978. Následne pracoval v Účastinnej spoločnosti Slovart, kde pôsobil ako odborný referent na gramo-oddelení. Jeho úlohou bolo predávať a nakupovať gramoplatne či LP platne. Od mája 1989 pôsobil na tej istej pozícii, ale pracoval pre zahraničného partnera, pracuje tam dodnes. V novembri 1989 sa zúčastňoval protirežimových demonštrácií. Bol v koordinačnom výbore Verejnosti proti násiliu. V januári 1990 bol kooptovaný ako poslanec Národného zhromaždenia v Prahe. V úlohe poslanca pôsobil do konca júna 1990. Aktívne sa zapájal aj do boja proti mečiarizmu, ktorý prebiehal v roku 1998. Okrem toho pomáhal s organizáciou Medzinárodného festivalu súčasnej hudby. S manželkou Beatrix Stariáni sa spoznal práve vo filharmónii, kam chodievala na koncerty. Spolu mali dve dcéry: Xéniu a Uršuľu.
