Ivan Marton

* 1945

  • Šéfredaktorom bol vtedy poslucháč žurnalistiky Peter Zeman, ktorý si vytvoril taký nejaký užší kruh a on bol prakticky jediný platený zo všetkých ostatných, postupne tam nastúpil aj Martin Bútora, ako redaktor, Michalovský ako výkonný redaktor v tom čase, a boli sme tam aj ďalší redaktori, ako napr. Drahoš Machala, neslávne známy, hej, alebo Ľuboš Jurík, to bola taká reportérska dvojica, ktorá v tom čase robila veľmi zaujímavé reportérske také reportáže hej z rôznych oblastí. Drahoš Machala sa vtedy zaslúžil o to, že sa rehabilitoval v plnom rozsahu Clementis, vtedy sa objavili prvýkrát veľké materiály o Clementisovi. No a my sme prakticky, dokonca pokiaľ si dobre spomínam, ani neboli tie texty honorované, ktoré som písal. Až v 68. roku som na nejakých 6 mesiacov nastúpil na polovičný úväzok ako kultúrny redaktor a bol som platený za svoju prácu.

  • No tam bol pioniersky vedúci aj na škole, to nebol pedagóg, to bol jednoducho úradník, by sme dneska mohli povedať, ktorý bol zamestnaný v tej škole ako pioniersky vedúci a staral sa o mimoškolskú aktivitu tých žiakov, ale väčšinou to bol, v našom prípade sme mali pionierskeho vedúceho, ktorý sa vyžíval v tom, že nás pravidelne nechával po škole v triede, a trávil s nami čas tým, že nám dával nezmyselné úlohy a sledoval, ako prechádzame z triedy do triedy a na základe toho nám na jednej poškolskej hodine dal úlohu, každému jednému, o sťahovaní národov, aby hovoril.

  • Pri úmrtí Stalina aj Gottwalda sme boli ešte v Podbrezovej. Keď Stalin zomrel, tak samozrejme, my sme vedeli, kto je Stalin, však sme boli v 2. triede, veľmi dobre sme sa orientovali, však Stalin bol na každom druhom časopise a na každej druhej chodbe a dokonca si pamätám, my sme stáli v škole aj čestnú stráž pri jeho soche a ja si pamätám, že som predvádzal mŕtveho Stalina, že som si ľahol na zem a som ležal na zemi a som povedal, že som Stalin, ktorý zomrel. Nemal som z toho žiadne vytriasačky ako dieťa, ale myslím, že otcovi to oznámili a sa sťažovali, aj triedna učiteľka sa sťažovala vtedy.

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 10.12.2024

    (audio)
    dĺžka: 02:16:12
    Zaznamenané v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky sú k dispozícii iba pre prihlásených užívateľov.

AI asistent Memory of Nations
Prebáda tisíce príbehov pamätníkov

Objavte nový spôsob, ako používať Archív Memory of Nations. Pýtajte sa na témy, udalosti, miesta alebo skúsenosti, ktoré vás zaujímajú. AI asistent prehľadáva prepisy rozhovorov s viac ako 30 000 hodín nahrávok rozhovorov a vyhľadáva relevantné spomienky naprieč archívom. Nemusíte poznať meno pamätníka ani vedieť, kde hľadať. Stačí položiť otázku vlastnými slovami.

Položte otázku
beta

Považujem sa za Podbrezovčana a za Horehrončana, lebo tam som strávil prakticky prvých 8 rokov svojho života

Ivan Marton počas eyd natáčania
Ivan Marton počas eyd natáčania
zdroj: Dominik Janovský

Ivan Marton sa narodil 16. apríla 1945 v Bratislave. Odtiaľ sa však hneď po jeho narodení presťahovali do Podbrezovej, kde jeho otec Ivan, lekár, dostal za úlohu rozbehnúť obnovu nemocnice v Podbrezovej, v ktorej sa stal aj primárom a riaditeľom. Otec pochádzal zo židovskej rodiny. Mama, Margita Martonová, pomáhala otcovi, bola ženou v domácnosti a neskôr pracovala v cestovnej kancelárii Čedok. Pretože bol jeho otec lekárom, mal počas celého obdobia existencie ľudáckej Slovenskej republiky výnimku, vďaka ktorej mohol pracovať. Spolu so svojím otcom sa v roku 1944 zapojil aj do Slovenského národného povstania a pomáhal raneným partizánom v horách. Po Povstaní ho pamätníkova mama ukryla spoločne s jeho rodinou, čím ich zachránila pred deportáciou. V úkryte sa schovávali až do apríla 1945. Ivanova mama otehotnela v čase Slovenského národného povstania. Celý čas chodila do práce a popritom na mieste dnes neznámom ukrývala svojho budúceho manžela spolu s jeho rodinou. Po vojne sa Ivan s Margitou zobrali. V Podbrezovej strávil Ivan prvých osem rokov svojho života a začal tam chodiť aj do ľudovej školy. V roku 1947 sa Ivanovi narodila sestra Nadežda. Po rokoch sa rodina Martonovcov vrátila naspäť do Bratislavy. Základnú školu dokončil v Bratislave. V roku 1959 ho prijali na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu Petra Jilemnického, kde zmaturoval v roku 1962. Následne sa prihlásil na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského na katedru Hudobnej vedy, pretože inklinoval k hudbe. Fascinovala ho. Na vysokej škole teda päť rokov študoval muzikológiu. Na prelome rokov 1964/1965 založili bratislavskí študenti žurnalistiky časopis ECHO bratislavských vysokoškolákov, v ktorom pôsobil ako redaktor kultúrnej rubriky. Promoval v roku 1967. Absolvoval postgraduálne štúdium na Inštitúte muzikológie v Hamburgu. Prvého apríla 1970 nastúpil ako dramaturg do Slovenskej filharmónie. Tam pôsobil až do roku 1978. Následne pracoval v Účastinnej spoločnosti Slovart, kde pôsobil ako odborný referent na gramo-oddelení. Jeho úlohou bolo predávať a nakupovať gramoplatne či LP platne. Od mája 1989 pôsobil na tej istej pozícii, ale pracoval pre zahraničného partnera, pracuje tam dodnes. V novembri 1989 sa zúčastňoval protirežimových demonštrácií. Bol v koordinačnom výbore Verejnosti proti násiliu. V januári 1990 bol kooptovaný ako poslanec Národného zhromaždenia v Prahe. V úlohe poslanca pôsobil do konca júna 1990. Aktívne sa zapájal aj do boja proti mečiarizmu, ktorý prebiehal v roku 1998. Okrem toho pomáhal s organizáciou Medzinárodného festivalu súčasnej hudby. S manželkou Beatrix Stariáni sa spoznal práve vo filharmónii, kam chodievala na koncerty. Spolu mali dve dcéry: Xéniu a Uršuľu.