Anna Mandelíková (rod. Sidonová)

* 1942

  • “When the army was dissolved and my daddy returned home, he went into hiding. In the next village at my grandmother’s place he dug a hole under the dog’s house. I had his diary where he wrote the key words for when the food came or when there was danger. About three families used to live there sharing a large common yard and there I was, sort of hidden among other children because the Germans would not go that far. Naturally, my father came out almost blind as he only had been using candles for a month. And then the Uprising came and I remember how we all saw him off. There was a truck loaded with men and I remember well how we were saying goodbye. I was three.”

  • “After the war my father returned home. I also need to say those were the former Hlinka Guards again who eventually falsely denounced him. They used to come to our home, did not know where to search for him, thought perhaps he was no longer alive, they weren’t sure. After the war my mother often said, ‘Look, that person took our radio.’ We had to live among the people who used to point guns at us. If I had to tell names, there was a Gonda, for instance. And my mom always showed me, ‘You see, those people raided our home.’ And how could we live with them then? We surely had to.”

  • „A potom tí Nemci sa tam nasťahovali, no a mamu chytil jeden Nemec a povedal: ‚Ty vychovávaš židovské dieťa!‘ A pritom sestra bola trošku iná, možno bola židovskejšia, ale tým, že som bola čierna a iná od tých detí, kučeravá, tak potom, mama mi to hovorila, že mi musela stále viazať šatku na hlavu."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, Slovensko, 28.03.2018

    (audio)
    délka: 01:41:04
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

V novembri 1989 otec plakal zo strachu, že sa vráti Slovenský štát

Anna Mandelíková - dobové foto
Anna Mandelíková - dobové foto
zdroj: archív pamätníčky

Anna Mandelíková (rod. Sidonová) sa narodila v Sliači uprostred druhej svetovej vojny v zmiešanej rodine kresťanskej matky a židovského otca. Bolo to 24. apríla 1942, iba týždeň po tom, ako otcových rodičov a piatich súrodencov odvliekli do Auschwitzu, kde všetci zahynuli. Otec bol dočasne chránený vďaka profesii technického úradníka, ktorá mu zabezpečila výnimku z deportácie. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa ako dôstojník delostrelectva zapojil do 1. čs. armády a zúčastnil sa bojov v Handlovej, Novej Bani, vo Zvolene a na Donovaloch. Po jeho potlačení sa až do konca vojny ukrýval na rôznych miestach, najmä v horách. Anna s matkou a sestrou prežívali sústavné razie gardistov. V čase povstania bývali v podnájme u rodiny, ku ktorej sa neskôr prisťahovali aj vojaci Wehrmachtu. Jeden z Nemcov v Anne videl židovské dieťa, preto sa matka a deti presťahovali na odľahlé miesto, kde boli dievčatá lepšie ukryté medzi tamojšími deťmi. Po vojne sa rodičia aj deti aktivizovali vo vytváraní spravodlivejšej spoločnosti, čoskoro sa však stali obeťami režimu, ktorý v dobrej viere budovali. Pre údajnú spreneveru Annin otec zakúsil väzenie v Ilave aj nútené práce v Jáchymove, deti pre zlé kádrové posudky nemohli študovať na vybratých vysokých školách. Anna sa stala učiteľkou telocviku a úspešnou basketbalovou trénerkou, bez členstva v strane sa však jej kariéra nemohla rozvíjať. Blízky vzťah s otcom v nej prebudil záujem o pátranie po svojej identite. Po novembri 1989 odcestovala do Spojených štátov amerických za otcovou sestrou Frederikou, ktorej sa pred holokaustom podarilo včas zachrániť. Návšteva USA jej dala odpovede na otázky, ktoré roky hľadala. Dnes žije v Bratislave v domove pre seniorov. Teší sa z troch dospelých vnúčat, venuje sa maľovaniu obrazov.