Juraj Lukáč

* 1954

  • „V zime sa išlo do toho lesa, kde sa jeden deň udupával sneh, potom sa narúbalo asi päťdesiat kubíkov dreva na takú siahovinu. Tá siahovina sa na takej plošine, ktorá sa volala miľa, navrstvila do takého kopca a ten kopec toho dreva sa zahádzal hlinou, kde hore aj dole bol jeden otvor. Cez ten otvor sa to podpálilo a až to začalo horieť, tak sa tie otvory upchali a teraz sa pri tom bolo asi týždeň, pokiaľ si dobre spomínam, a vo vnútri vlastne sa to mokré drevo premenilo na drevené uhlie. To znamená, odparila sa voda a to drevo tam bolo, ale už neobsahovalo žiadnu vodu. Taký materiál je podstatne výhrevnejší ako drevo, aj to najsuchšie drevo, lebo aj to najsuchšie drevo obsahuje okolo pätnásť percent vody a keď ho zapálite, tak časť energie ide na odparenie tej vody. Kdežto drevené uhlie neobsahuje žiadnu vodu a sto percent energie ide do toho ohňa. No a potom sa tá siahovina v podobe zuhoľnatených kusov naložila na rebriňák a viezla sa dole do dediny. Trvalo to vyše týždňa ten celý proces.“

  • „Tam bol jediný rozhlas a pamätám si, že celá dedina bola pri tom rádiu. A čo si pamätám veľmi, bol Svoboda, ktorého som mal vtedy za hrdinu a v podstate až potom som počul aj od otca, že on zase až taký nebol, ale mal obrovskú autoritu, to viem. A z toho rozhlasu si pamätám na jeho prejav, keď hovoril, aby sme zachovali kľud, aby sme určite nestrieľali na nikoho, vyzval armádu, aby nebojovala, to bolo také, hej. A všetci v tej dedine v Olejníkove si mysleli, že začala vojna. A nikto nevedel, a ja štrnásťročný som hovoril: Ále, to len sa náhodou sťahujú z toho cvičenia a niečo tam, proste môj mozog to nepobral, že by sa stalo to, čo sa stalo. A potom som išiel domov do Humenného a v Sabinove nechodili vlaky, a na koľajniciach stáli tanky, a jeden šialený vojak po mne strieľal. Lebo som prišiel z lesa v zelenom trampsky oblečený. Vyzeral som asi ako americká armáda.“

  • „Takže áno, Základná organizácia SZOPK sme boli a začínali sme s lesníkmi sadením stromčekov. Potom nám proste prišlo divné, že sadíme smreky a borovice a oni režú jedle a buky. Tak sme si začali všímať, že aký je rozdiel medzi tým, ako pestuje les príroda a čo s tým robí spoločnosť. Zistili sme, že tam sú veľké rozdiely, tak paradoxne sme potom začali tie sadenice, čo sme kedysi posadili, vytrhávať a dávať tam stromčeky z lesných ciest, ktoré tam prirodzene patrili – jedle a buky. A tak sa pomaly za tých desať rokov transformoval ten náš pohľad na to, čo sa deje s lesmi, až do takého skoro politického aktivizmu a prišiel ten osemdesiaty deviaty rok, kde som sa ešte snažil zreformovať Slovenský zväz ochrancov prírody, ale zistil som, že to je komunistická organizácia, ktorej reforma nepomôže. Tak vtedy vzniklo Lesoochranárske zoskupenie Vlk ako samotná organizácia, občianske združenie, čo už bolo politicky možné.“

  • „Alebo sa oralo, alebo sa sialo, alebo sa kosilo, alebo sa zvážalo seno. Až do tmy, hej. Takže oni fungovali ani nie podľa hodín, ale podľa toho, ako išlo slnko. Takže v zime bol ten pracovný deň podstatne kratší a v zime bola v podstate taká dovolenka ich, dá sa povedať, taká poľnohospodárska, pretože to sa len opravovalo náradie. Na to si aj ja pamätám. Opravovalo sa len náradie a ženy tam robili s tým plátnom, robili nite, lebo oni pestovali aj konope. Každý ten obyvateľ tej dediny mal konopné pole aj ľanové pole. Z konope sa robili také plachty veľmi hrubého vzoru, aj také pracovné nohavice, ktoré si pamätám veľmi pichali, a z ľanu sa robili také slušné látky. To bolo niekoľko hektárov aj toho konope, aj toho ľanu a to sa spracovávalo v tej zime. A viem, že u mojej babky sa vlastne schádzala celá dedina a tam bol ten facebook. Tam sa to preberalo všetko zľava doprava. Všetky klebety.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 17.07.2024

    (audio)
    délka: 02:30:06
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Nie sme na svete sami, musíme si navzájom pomáhať

Juraj Lukáč počas eyd natáčania
Juraj Lukáč počas eyd natáčania
zdroj: Dominik Janovský

Juraj Lukáč sa narodil 14. decembra 1954 v Bratislave. Prvých päť rokov žil Juraj s rodičmi v Bratislave na internáte v Horskom parku. V roku 1959 sa rodina presťahovala do Strážskeho na východnom Slovensku, kde Juraj absolvoval prvé tri roky základnej školy. V roku 1963 sa presťahovali do Humenného, kde prežil celé detstvo a dospievanie. Pamätník ešte ako deviatak a neskôr prvák na strednej škole reprezentoval hudobný folkový country klub, ktorého bol jediným predstaviteľom na východnom Slovensku. Distribuoval rôzne tlačoviny, spevníky, notové záznamy aj platne. V roku 1967 Juraj založil klub Lesnej múdrosti v Humennom. Bol členom klubu Zálesák, venoval sa trampingu. Ako vysokoškolák bol spoluorganizátorom významného folkového československého hudobného festivalu Porta. V roku 1970 pamätník nastúpil na trojročnú strednú všeobecnovzdelávaciu školu SVŠ, ktorú ukončil maturitou v roku 1973. V roku 1973 začal študovať odbor Sdělovací informatika na Elektrotechnickej fakulte ČVUT v Prahe. Vysokú školu ukončil v roku 1979 a nastúpil na základnú vojenskú službu v Brne. Po jej absolvovaní sa zamestnal vo Výskumnom ústave kovo-priemyslu (VUKOV) v Prešove. Od začiatku osemdesiatych rokov sa venoval ochrane prírody v základnej organizácii Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Lesoochranárske zoskupenie Vlk ako samostatné občianske združenie založil v roku 1993. Po Nežnej revolúcii vstúpil na krátku dobu do politického života, keď bol v roku 1990 kooptovaný za poslanca mestského zastupiteľstva v Prešove. Naďalej viedol lesoochranárske združenie Vlk, ktorého činnosť sa začala profesionalizovať. Odišiel z výskumného ústavu a začal podnikať. Od konca deväťdesiatych rokov sa už venoval výlučne ochrane prírody v občianskom združení Vlk, ktoré vedie dodnes.