Mária Labayová

* 1953

  • Márii zavolal Laco Gros, ktorý jej ponúkal hrať za Hypobank v Rakúsku. Prokop Gunár vybavil všetky potrebné papiere pre jej príchod do družstva a po uplynutí dvoch až troch týždňov už reprezentovala najlepší klub hádzanej vo svete. Mária si spomína, že pred odchodom z ČSSR mala problém získať neplatené voľno, keďže sa chystala hrať do kapitalistického štátu, ale našťastie sa všetko vybavilo. Napriek úžasným podmienkam pre hru mala Mária prvý polrok veľmi náročný a dokonca tam nebola spokojná. Negatívne na ňu vplývala nielen jazyková bariéra, ale aj iný spôsob tréningu. To ju dohnalo k tomu, že po troch mesiacoch prišla za Gunárom s kufrom a so slovami, že tu prišla hrať, nie behať. A teda, že chce ísť domov. Avšak rozmyslela si to a zostala.

  • Rozprávalo sa, že robí šport so starými ženami a to má na ňu zlý vplyv. Niekoľkokrát bol dokonca aj jej otec v škole, riešiť tento „problém”. Už bola v treťom ročníku a jednoznačne sa vyjadril, že pokiaľ nechcú, aby reprezentovala ich školu, tak ju z tej školy vezme na inú. Mária spomína, že na stretnutí po 20 rokoch, sa jej všetci ospravedlňovali a jej pedagógovia svoje správanie oľutovali. Zážitkov z obdobia normalizácie je viacero. Napríklad, vždy keď cestovali ako družstvo na nejakú súťaž, v autobuse sa nachádzali aj ľudia, ktorí s nimi nemali nič spoločné, nepoznali ich. Alebo že občas musela nejaká hráčka počas cesty na súťaž vystúpiť, keďže mala niekoho von. Aj jej otec so strýkom či brat mali v tom čase problémy. Brat horko-ťažko dokončil kvôli režimu vysokú školu. Avšak viac-menej sa pamätníčka už k tomu nevyjadrovala. Len si spomína, že ich drahý otec ich držal nakrátko, aby boli vždy úctiví, slušní a zbytočne sa nevypytovali.

  • Po roku v sezóne Mária Labayová znovu nemohla hrať. Nik vedel prečo, nik nepoznal dôvod. Neskôr z reprezentácie sa jej ozvali s tým, že jej odporúčali prestúpenie do Šale alebo Partizánskeho, keďže sa rozprávalo, že pokiaľ za Prešov bude daný tréner, tak ona nikdy nebude hrať. Mária sa snažila v rámci pauzy realizovať. Dôkazom toho je napríklad trénerský kurz, avšak v danej dobe musel byť každý zamestnaný. Pracovala v štátnom podniku ZVL Prešov, závod valivých ložísk Prešov. Tento závod prezývali aj „závod veľkej lásky”, lásky k športu, keďže tam boli viacerí, ako bola Mária.

  • Celé nahrávky
  • 1

    kino Úsmev, Košice, 16.07.2020

    (audio)
    dĺžka: 01:25:22
    Zaznamenané v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky sú k dispozícii iba pre prihlásených užívateľov.

AI asistent Memory of Nations
Prebáda tisíce príbehov pamätníkov

Objavte nový spôsob, ako používať Archív Memory of Nations. Pýtajte sa na témy, udalosti, miesta alebo skúsenosti, ktoré vás zaujímajú. AI asistent prehľadáva prepisy rozhovorov s viac ako 30 000 hodín nahrávok rozhovorov a vyhľadáva relevantné spomienky naprieč archívom. Nemusíte poznať meno pamätníka ani vedieť, kde hľadať. Stačí položiť otázku vlastnými slovami.

Položte otázku
beta

Z jedného dňa na druhý mi tréner povedal, že nebudem hrať

Mária Labayová sa narodila 18. februára 1953 v Prešove. Pochádza z piatich súrodencov a je dcérou Michala a Márie (rodenej Benčíkovej) Labayovcov. V Prešove prežila viac-menej celé svoje detstvo, až po nástup na strednú školu. Jej ďalšou voľbou bola Stredná pedagogická škola v Nitre. Už ako 16-ročná sa stala juniorskou reprezentantkou v hádzanej. Hneď od začiatku bola veľmi úspešná, získala množstvo titulov, dokonca sa nachádza v sieni slávy a má za sebou 99 odohraných zápasov za ČSSR. V roku 1973 v Prešove postúpila do prvej ligy, kde nastali zdravotné ťažkosti s ramenom. Avšak bolo to niečo, čo rýchlo prešlo, i napriek tomu ju Prešov zrazu nepotreboval. Prestúpila do Plastiky Nitra. Kvôli narušenej sietnici oka sa po piatich rokoch znovu vrátila do Prešova. Odohrala jednu sezónu a opäť bola odstavená. Počas pauzy pracovala v ZVL Prešov, v závode na výrobu valivých ložísk. V roku 1983 sa začala formovať nová generácia hráčok v Prešove a Mária sa znova stala členkou reprezentácie. Pôvodne chcela odohrať len jednu sezónu, no z jednej sa stali štyri a za Prešov hrala až do roku 1987. Kvôli nenominovaniu v tom istom roku prestúpila a začala hrať za Hypobank v Rakúsku. V tomto klube oficiálne ukončila svoju kariéru ako 35-ročná. Po lete 1989 sa Mária vrátila z Rakúska domov, do Prešova. Čakala, že spoločnosť ju ocení, no nestalo sa tak, ako si to predstavovala. Ubehol takmer rok a Mária sa postupne prestala angažovať, nezaujímala sa o športové dianie. Dá sa povedať, že už úplne skončila. Po športovej kariére začala podnikať. Vybudovala športový klub z bývalej ubytovne. Pamätníčka aktuálne firmou nedisponuje a užíva si dôchodok. Síce už aktívne nešportuje, ale občas si ide zaplávať a stále sleduje športové dianie v televízii.