Zoltán Kukula

* 1926

  • „Ale ja sa vrátim k tomu Slovenskému štátu. Neviem si predstaviť lepší štát, malinký, aj keď sa hovorí, že také ,krídla‘ mali Nemci nad nami. Oni mali tie ,krídla‘, lebo povedali, že kto bude s nimi, bude sa mať dobre. To sa tak hovorilo medzi ľudom, ale bolo to celkom iné v politike. Nikto nemohol proti Nemecku, proti tej silnej veľmoci, nič urobiť. My sme mali na celom Slovensku to, čo nikde v Európe nebolo: švajčiarsku čokoládu, anglické látky. Obchody boli preplnené tovarom, o ktorom sa nám ani nesnívalo.“

  • „No a keď som povedal ten výrok po otázke: ,Aký máte postoj ku KSČ?‘ No a ja som na to odpovedal: ,Nenávidím komunistov a komunizmus, a hlavne po štyridsiatom ôsmom roku, lebo sa dostali neschopní ľudia na vedúce [miesta].‘ No tak vtedy neviem, ako som sa na tzv. ošetrovni našiel na zemi, na slamníku, v strašných bolestiach. Ráno jeden dozorca, to bol, klobúk dole, zlatý človek, otvoril dvere a hovorí: ,Kto ťa tak zrichtoval?‘ No potom také slovenské slovo vulgárne povedal, že to tí. Mal som zuby zadné von, oko som mal úplne modré no a, žiaľbohu, ľavú obličku mám pomliaždenú odvtedy. Nerozprávam to teraz ako hrdina, nie, mám to zistené normálne. Na základe toho som dostal, hanbil som sa to vôbec zobrať, [preukaz] ,zdravotne postihnutý‘, lebo chodím, snažím sa držať a robím.“

  • „A raz, to som bol na tej cele s Lacim Šterbinským, počuli sme, že večera ide, hrnce sa ťahali... Šálky sme museli nohou kopnúť von, dali nám tam a to bola, to si pamätám, fazuľa s jedným chlebíkom. No samozrejme, tam bolo fúru kameňov, to sa vo väznici nečistí. Tak sme to zjedli a ten dobrý dozorca otvoril celu a hovorí: ,Chlapci, ešte chcete? Ostalo.‘ No tak hovoríme, že hej, ale Laci začal skákať. A dozorca sa ho pýta: ,Prečo skáčeš?‘ ,No aby sa mi viacej ešte spratalo.‘ Tak sa aj zasmial, no dal nám to, ale zrazu začal kričať: ,Čo otravujete?‘ My sme nevedeli, čo sa deje. Potom, za takých pár minút, otvorí celu a hovorí: ,Tie svine už idú vyšetrovať.‘ Tu sme vedeli, že tí dozorcovia niektorí boli ľudia. To bolo ich zamestnanie, ale nestratili ľudskosť a tí vyšetrovatelia vlastne aj ich pozorovali. To bolo vlastne také nadradené, aj ich sa každý bál.“

  • „Prišiel na rok inžinier Nemec. Mne bol veľmi sympatický, bol otvorený, taký priateľský, v Trenčíne na obchodnej akadémii učil a mal dať do poriadku školu. Aj so žiakmi vychádzal, hoci potom naňho strašne nadávali. Nedostal byt, preto po roku odišiel do Trenčína. Libant so školníčkou Antalovou boli tak spriahnutí, že čo mi napísal, to mu ona dala do Dobšinej cez šoféra autobusu. A v jednom liste napísal: ,Zolo, počúvaj Slobodnú Európu, nasmeješ sa.‘ No a základ môjho zatvorenia bol vlastne ten list. Tým som sa stal agilným členom Bielej légie, čo som vôbec ja o tom nevedel. Rozbíjal som republiku, bol som velezradca. Rozbíjal som Zväz mládeže a tak ďalej.“

  • „Jej [manželkinho] ocka zobrali do Ruska, ona stále hovorí, že Rusi. No Rusi boli len vykonávatelia, lebo transportovali, ale udávali naši ľudia a to je tá tragédia. Vo Veľkej sú ľudia, už pomaly odchádzajú z tohto sveta, ktorí udali. A udal ho jeho najlepší kamarát, lebo manželkin ocko bol predseda HSĽS a on bol veľký gardista. Tak on sa chcel kryť, udal jeho. Zobrali ho, no a keď sa vrátili dvaja, pán Hlásny a ešte jeden, tak nehovorili nič. Iba potom, po dobe, povedali, že ešte rukou kýval, keď ho hodili do tej šachty a buldozér ich zarovnával. Ja čo som počul, lebo zaujímalo ma to, prečo, čo a ako, že to bol jeden strašne dobrý človek. Na píle robil preberanie guľatiny a keď bol vyhodený most do Veľkej, tak normálne dal rozhlásiť vo Veľkej, aby si ľudia prišli pre dosky, aby si okná zabili, lebo nemali sklá. A to hovoria ľudia, že on Miško keď mohol, len pomohol. Ten v živote nikomu zle neurobil.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    v Poprade, 21.03.2006

    (audio)
    délka: 01:13:14
    nahrávka pořízena v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Nehnevám sa na ľudí, ja beriem život taký, aký je. Možno to mi dáva silu, že netúžim po pomste, ale zabudnúť sa to nedá

Zoltán Kukula
Zoltán Kukula
zdroj: Pamět národa - Archiv

Zoltán Kukula sa narodil 13. apríla 1926 v Želiezovciach. Detstvo prežil v Banskej Štiavnici, ku ktorej má dodnes vrúcny vzťah. Po absolvovaní ľudovej školy odišiel do Bratislavy k otcovi, ktorý dostal príkaz priamo od ministra, aby si zobral syna k sebe. Tu navštevoval štátne gymnázium, ktoré úspešne ukončil maturitou v roku 1945. V tom istom roku bol spolu s otcom, riaditeľom ministerstva financií, zatknutý a uväznený. Mladého Zoltána Kukulu však po dvoch týždňoch prepustili na slobodu a pokračoval v štúdiu na vysokej škole. V roku 1948 sa kvôli strhnutiu predvolebného plagátu ocitol za mrežami, kde pobudol dva týždne. V tom istom roku nastúpil ako učiteľ telocviku v Bánovciach nad Bebravou a o rok neskôr začal učiť v Poprade, kde položil základy súťažného basketbalu. 28. októbra 1952 bol predvolaný na ONV a následne vyšetrovaný kvôli listu, ktorý dostal od svojho priateľa, inžiniera Nemca. V dôsledku toho čelil krivému obvineniu z velezrady, rozvracania republiky, ako aj z členstva v Bielej légii. Zatiaľ čo nič netušiaca manželka sužovaná strachom nemala dva mesiace o ňom žiadne správy, Zoltán Kukula bol podrobený vyšetrovaniu plnému bitiek a ponižovania. Neskôr ho transportovali do väznice v Levoči a napokon do Košíc. Kvôli nedostatku dôkazov však bol nakoniec prepustený na slobodu. Ani potom nenašiel vytúžený pokoj. Nielenže musel znášať odmietnutie zo strany niekdajších známych, ale stratil aj obľúbené zamestnanie. Hoci si v živote mnoho vytrpel, necíti túžbu po pomste. Jeho prianím je, aby sa už nikdy nevrátila krutá a neľudská doba vlády komunizmu.