Tomáš Konc

* 1963

  • „O tých metódach našej Štátnej bezpečnosti je veľmi ťažko rozprávať, lebo naozaj boli veľmi sofistikované. Po čase sa ukázalo, že na celách skutočne boli buď priamo príslušníci Štátnej bezpečnosti, fingovaní väzni, alebo väzni, ktorí boli nejakým spôsobom namotaní na spoluprácu ako agenti alebo spolupracujúce osoby so Štátnou bezpečnosťou. A na jedného z nich si aj na Slovensku spomínam. To bol človek, ktorý sa vydával za špióna a v kuse niekoľko týždňov, ba až mesiacov, vulgárne rozprával. Sústavne. Že sa stretal s nejakými cudzími agentmi a neviem čo všetko narozprával. A do toho vplietal strašne veľa neslušných vecí, ako všelijaké nemravnosti robia všelijaké vysokopostavené osoby a funkcionári. Ja som to nemohol počúvať. Ale potom, keď som čítal výpovede našich kapucínov zo 60-tych rokov, tak som zistil, že presne túto metódu používali, že človeka chceli akoby ovaliť tým hnusom alebo proste nejakým spôsobom ho vykývať z koľají. A potom si pamätám, deň pred prepustením zrazu tak veľmi jemne sa ma pýtal: ,Ty, aj nemohol by si mi povedať tak bližšie niečo o tom, prečo si tu?‘ Lebo ja som s väzňami zo zásady na tému procesu nekomunikoval.“

  • „Ďalšia vec, ktorá sa nám vytýka je, že sa to dalo získavať legálnym spôsobom. Voči tomu mám ešte vážnejšie výhrady, pretože čo sa získavalo legálnym spôsobom? Môžeme si zobrať za príklad Katolícke noviny. To boli také smiešne články, tak tendenčne ladené a združením Pacem in Terris vydávané knižky boli tak úzkoprso obsahovo okliešťované, že sa z toho nedalo naštudovať takmer nič. A keď náhodu vyšiel katechizmus alebo spevník, tak ten sa po známosti okamžite rozchytal. Sväté písmo bolo v tom čase rozobrané. V roku 1969 vyšlo, ale vôbec sa k nemu nedalo dostať. A Svätých písem sme doniesli v predchádzajúcich akciách z Ríma pomerne veľa.“

  • „Podľa mňa metódy vyšetrovania Štátnej bezpečnosti na Slovensku v osemdesiatych rokoch boli nepríjemné, tvrdé, nebolo to žiadne také leháro, ako sa to v dnešnej dobe predstavuje – že však už tu bol Gorbačov. Mám taký dojem, že jedným zo základných taktických metodických pokynov pre Štátnu bezpečnosť v 80-tych rokoch bolo kriminalizovať bežnú činnosť náboženských aktivistov, kňazov a tak ďalej. To znamená skriminalizovať naše túžby doniesť náboženskú literatúru ako pašovanie. Pastoráciu kňaza predstaviť ako túžbu priblížiť sa k deťom pod pláštikom pedofílie – ďalší typ kriminalizácie, ktorý sa objavil v 80-tych rokoch. Jeden z tých kňazov, väznili ich za vieru, z tohto bol obvinený. Neviem, či to bol ten Gono, alebo iný tajný kňaz.“

  • „Keď už oni zmizli, zrazu sme videli, že po našej stope ide dvojčlenná pohraničná hliadka, mali zbrane, tie krátke samopaly (myslím, že sa to volá škorpión) a išli priamo k nám. To bol moment. Ešte nás nevideli, my sme boli v takom malom lesíku. Neviem, či tam ešte vôbec ten lesík je, nevidel som ho tam po dvadsiatich rokoch. A tak sme uvažovali - čo teraz? Budeme utekať? Nebudeme utekať? Na našu stranu? Na poľskú stranu? (Mohli sme utekať po tých poľských stopách do Poľska.) Budeme sa snažiť s nimi dohovárať? Nebudeme sa snažiť dohovárať? - Nakoniec sme v tom šoku neurobili nič a jeden z tých vojakov zatelefonoval vysielačkou na ústredňu, že čo má s nami robiť – že sú tam traja chlapci, majú tri batohy. A po nahlásení dostal inštrukciu, že sme asi sto metrov od hraničnej čiary smerom na poľskú stranu, že nás majú priviesť na pohraničnú stanicu do Poľska.“

  • „V podstate sa zdalo, že po tom mlčaní v čase vyšetrovania, ktoré som si zvolil ako svoj spôsob obrany, že mi nebudú môcť moju činnosť dokázať, pretože aj Braňo aj Lojzko tvrdili, že všetko berú na seba a že ja som vlastne v tom nebol zapletený. A už sa tešil aj môj obhajca. Pravdepodobne si myslel, že dostanem buď podmienečný trest, alebo ma úplne zbavia obvinenia. Ja som však bol v tom čase vonku zo súdnej siene, keď ma akosi z toho moji spoločníci vytiahli a keď som vošiel do siene, videl som tam obrovské napätie. Všetci s napätím očakávali, čo poviem. Keby som bol povedal, že ja s tou vecou nemám nič spoločného, že som žiadnu náboženskú literatúru nechcel, len som sa tam ocitol ako turista, pravdepodobne by som dostal buď podmienku, alebo by ma jednoducho nemohli odsúdiť, pretože mi nemohli dokázať úmysel a nemali na mňa žiadne svedectvo, dôkaz. Svedkovia tvrdili, že ma nepoznajú. Ale ja som aj v záverečnej reči, aj pri odpovediach vyjadril tú podstatu veci, že som náboženskú literatúru jednoducho chcel, a že som ju chcel aj donášať. A to im stačilo ako priznanie, tým som sa vlastne odsúdil.“

  • „Tak toto sú naše náboženské knižky, všetky obrázky a rekvizity, ktoré sme u seba mali. Je to veľmi presne napísané do spisu, ak sa pomýlili v počítaní... tak to oni počítali tie obrázky. My sme nevedeli presný počet tých obrázkov. Ale zhruba, myslím, že to sedí. Je tam napríklad: Ut unum sint, dokonca to zle opísali, je tam ul unum namiesto ut unum (Aby boli všetci jedno). Tiež o ekumenizme, mariánsky časopis, kazeta Anno Sancto (Jubilejný rok svätého roku 1983), nedeľný misál a apoštolská exhortácia Jána Pavla II. v poľštine. Taktiež knižky, ako Pred Bohom, Cesta k živej viere. Jedna knižka Pútnik na Kalvárii, Svätý Otec v roku 1981, spevník... Bola to náboženská literatúra plus ďalšie náboženské veci.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    v Bratislave, 21.06.2006

    (audio)
    délka: 02:05:21
    nahrávka pořízena v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Riziko som si neuvedomoval; šiel som do toho z mladíckej túžby nielen po dobrodružstve, ale aj po pravde a spravodlivosti

Tomáš Konc
Tomáš Konc
zdroj: Pamět národa - Archiv

Tomáš Konc sa narodil 24. augusta 1963 v Bratislave do rodiny so šiestimi deťmi. Vplyvom výchovy a vďaka kontaktu s kapucínskou rehoľou od útleho detstva dospel k rozhodnutiu pre zasvätený život a neskôr pre kňazstvo. Prelom v jeho živote znamenal prenos zakázanej náboženskej literatúry z Poľska do Československa. Ako 20-ročného študenta ho spolu s kamarátmi Branislavom Borovským a Alojzom Gabajom prichytila v decembri 1983 na štátnej hranici s Poľskom pohraničná hliadka. Tri mesiace strávil v poľskom väzení a vyhodili ho zo štúdií na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity. Za „pašovanie“ mu súd v marci 1985 nariadil väzenie a od marca do augusta 1986 bol vo výkone trestu v Bratislave. Po prepustení pracoval Tomáš ako robotník, dokončil základnú vojenskú službu a prijali ho na štúdiá matematiky a fyziky na pražskú Karlovu univerzitu. Súčasne tajne študoval teológiu a v roku 1994 absolvoval kňazskú vysviacku. Tomáš Konc sa počas represálií totalitnej moci stretol nielen s krutým fyzickým zaobchádzaním, ale aj s psychologickým terorom, ktorý na ňom zanechal následky aj dlhé roky po prepustení z väzby.