Štefan Jangl

"To bolo tak, že išli ste a vodič povedal, že on ďalej nejde, že to môže byť zamínované. A som povedal: „To tu prešli naši chlapci. Sú asi pol kilometra od nás. Po pravej po ľavej strane sú výtyčky, toto prešli.“ Vystúpil som z auta, „ak nechceš, poď za mnou.“ Tak som išiel peši s ním, a hovorím: „Ak nebudeš veriť vlastným ľuďom, že to spravili dobre, tak potom skrátka nemáš medzi nami čo robiť. Lebo ja im verím, že oni to spravili dobre, lebo oni sú na to vycvičení.“ No, oni sami k sebe nepripustili človeka, ktorý by to nevedel. Keď prišiel nový odmínovač, tak to bolo vždy riešené asi tak, že mu dali dvojcentovku alebo päťcentovku, hodili do trávy a „Hľadaj!“ Alebo zobrali dve eurá či dva doláre v drobných, spočítal to, koľko má drobných, takto to rozhádzal po lúke a hovorí: „Večer, keď prídeme, mi tie peniaze donesieš.“ No a do večera ste videli chlapa, ktorý sedí v takomto štvorci v tráve a hľadá."

"Všetky typy mín, ktoré tam boli, neboli absolútne v zozname tých, ktoré som ja poznal. To znamená, ja som ich videl na obrázku, poznal som ich makety, ale nevidel som ich nikde ostré. Ostré som potreboval vidieť a potreboval som sa ich dotknúť. A na to som potreboval tých ženistov chorvátskych, ktorí tam prišli, ukázali – a priznám sa, že vtedy som siahol do svojho vlastného vrecka, akurát som požiadal veliteľa, aby mi, skrátka - to dovolil... A tam sa dali lacno kúpiť koňaky a pivo. Tak som kúpil päť bední koňaku francúzskeho a pár bás piva a povedal som, či je možné, aby som tento materiál ostrý od nich dostal. No, 24. inžinjernaja bojna, ktorej títo patrili, odrazu priniesli plné auto, všetkého."