Daniela Elena Hroncová-Faklová

* 1950

  • „Neviem, či som nespávala aj s tranzistorom na ušiach, lebo tak sme sledovali, ale keď prišlo, že ísť do ulíc, tak som dostala taký zápal priedušiek, že som ležala mŕtva tri týždne. A strašne mi bolo ľúto, to si pamätám ako teraz, že som z činžáku tam v Liptovskom Hrádku pozerala na ľudí, že idú tam, že toto sa deje, a ja nemôžem ísť. Ja som v podstate zvedavá osoba. A že som tam nemohla sa toho všetkého zúčastniť tam v Mikuláši, lebo ja som v Mikuláši potom mala veľmi dobrých tých vépéenkárov známych, čo Slafkovský mi potom bol vlastne šéf, primátor, to už bol v novej ére. No ale nemôžem sa pochváliť tým, že som sa dajako zúčastňovala na nejakých akciách. Nevravím, že som nikde nešla, ale vtedy v tom osemdesiatom deviatom fakt len spoza okna.“

  • „A to bolo veľmi dobré. Mama mala plno spolužiačiek, spolužiakov, kamarátiek. Vpredu susedovci, ktorí vlastne v jednom dvore žili, tak bolo to veľmi dobré, veľmi príjemné. Mama vždy spomínala, že to bol celkom iný život a nikdy to nešla pochopiť, že to všetko mohlo tak skončiť, ako to skončilo. Vždy to uzavrela spomienkami na tie svoje kamošky, spolužiačky z gymnázia, ktoré jedného dňa jednoducho neboli. No a so židovským obyvateľstvom, ktoré bolo z okolia Prešova, bolo strašne veľa, tak oni vychádzali perfektne.“

  • „Kamarátila sa, stretávala sa, po korze chodila. Vidíte, toto vždy spomínala: ´Ja som sa nebála ísť so židovkami. Mali hviezdu, ale ja som sa nebála ísť so židovkami. Však prečo?´Jej to nebolo pochopiteľné, že prečo by sa ona odrazu mala báť, ja neviem, dákej Marty, ktorá s ňou prežila detstvo, respektíve tú mladosť, počiatky mladosti. Takže ona nevidela rozdiel až dovtedy, kým niektoré nezmizli. Až kým nevidela pochody cez mesto. A toto si pamätám, že rozprávala: ´Tak si predstav, že ich zobrali a oni idú s tými kufríkmi po meste ku stanici. Hlavy dole a nie jeden plač, jeden krik, ešte aj tie maličké deti, ktoré ťahali so sebou, nezamrnčali, neotravovali, všetci šli pokorne. Pokorne s veľkým „P“ ku tej stanici´. A toto opakovala sto razy, že to nešla chápať, že s takou oddanosťou a pokorou odchádzali.“

  • „No a ešte pred bombardovaním Prešova milého starého otca prišli gardisti zobrať. Zavreli ho v prešovskej väznici a niekedy v novembri štyridsaťštyri išiel do transportu. Obišiel Buchenwald, Sachsenhausen a skončil v Bergen-Belsene a to je najhoršie, že vlastne už na prahu mieru, pretože v apríli štyridsaťpäť Bergen-Belsen oslobodili a on neprežil. Dostal týfus, slabučký, zlomená ruka, dakde v kameňolome v Buchenwalde si zlomil ruku, či už neviem v ktorom tom tábore. Toto vieme.“

  • „Keď prišli a robili razie po domoch, tým, že prvý dom bol židovský, tak prišli k nim, do Schwarzov a potom išli do dvora. A tam naši bývali v podnájme. No a tá stará mama, ktorá bola na jedno oko od malička slepá, mala toľko duchaprítomnosti a toľko smelosti a aj takej inteligencie a kumštu, lebo to treba aj zahrať. Mama vravela:´Tak ja si tú mamu pamätám, ako prišli tí gardisti, vovalili sa do dvora a pani Maradíková, prišli sme vás skontrolovať, čo vy to tu máte a neviem ešte čo a ukážte, kde máte schody na pôjd!´ Stará mama ukázala a postavila sa na tie schody a povedala: ´A vy na žiadny pôjd nepôjdete. Vy ste v byte policajného inšpektora a vy si tu nebudete dovoľovať!´ Jednoducho im pohrozila. A tí dvaja na tej povale. Nebola to taká skrýša, že by… To vlastne sa skryli len na ten moment, že vedeli, že bude razia.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Košice, 23.03.2023

    (audio)
    délka: 02:10:45
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Veľmi rada žijem, snažím sa byť ústretová a pomáhať, aby všetkým bolo duchovne aspoň tak dobre, ako je mne

Daniela Hroncová Faklová - fotografia z natáčania (2023)
Daniela Hroncová Faklová - fotografia z natáčania (2023)
zdroj: Daniela Hroncová Faklová fotografia z natáčania

Daniela Hroncová-Faklová sa narodila 12. augusta 1950 vo Zvolene v rodine evanjelického farára Daniela Faklu (1924) a Eleny Faklovej, rod. Maradíkovej (1925). Počas II. svetovej vojny Danielin starý otec Ondrej Maradík z titulu svojej funkcie policajného inšpektora pomerne presne vedel, čo sa v meste bude diať a vedel aj o nepriateľských akciách a pogromoch pripravovaných proti židom. Snažil sa prenasledovaným pomôcť. Židov vždy dopredu varoval o chystanej razii gardistov, z policajnej evidencie tajne povyberal záznamy o židoch, čím mnohých aspoň na istú dobu ochránil. V roku 1944 ho však udali, bol odvlečený a ako politický väzeň zahynul v koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Danielini rodičia sa zosobášili v roku 1949. Rodina žila na evanjelickej fare v Radvani v Banskej Bystrici a vďaka rodičom prežila Daniela krásne detstvo. Vyrastala s o štyri roky mladšou sestrou Evou a o desať rokov mladším bratom Jánom. V roku 1956 začala navštevovať základnú deväťročnú školu. V roku 1965 sa stala študentkou Strednej všeobecne vzdelávacej školy v Banskej Bystrici, na ktorej o tri roky neskôr zmaturovala. V roku 1968 bola prijatá na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave na odbor národopis a v roku 1973 štúdium úspešne ukončila. Po promócii zostala rok v Bratislave a pracovala vo výskume v ÚĽUV (Ústredie ľudovej umeleckej výroby), následne sa vrátila do Banskej Bystrice. Daniela má s prvým manželom Jánom Komárom dve deti. Od roku 1983 pracovala v pobočke Liptovského múzea v Liptovskom Hrádku. V roku 1991 sa prihlásila do konkurzu na post riaditeľky Múzea Janka Kráľa. Konkurz vyhrala a múzeum viedla do roku 2008. V roku 2009 sa zoznámila so svojím druhým manželom, profesorom Ondrejom Hroncom. Odišla do dôchodku, vydala sa a presťahovala sa do Košíc. Venuje sa písaniu a je autorkou niekoľkých kníh.