„V šesťdesiatom už som bol hviezda a bol som aj v olympíjskom výbere a o tom si aj dodnes odkladám papier, že ma nominovali. Samozrejme potom, na tie časy všetko možné sa robilo ako príprava na Rím. Dokonca sme mali aj zimné sústredenie v Tatrách, bolo aj v Gottwaldove také špeciálne stredisko, tam sme boli. Ale keď sa dnes na to pozerám, tam sme robili tú všestrannosť takú smiešnu: že sme hádzali medicimbalom a metrovicou a všetko možné. A potom samozrejme bola aj plavecká príprava. Všetko bolo fajn, len potom zase politici niečo zašmelili, keďže to bolo západné, neboli peniaze, stovka sa neplávala. A štafetu, hoci pravdepodobne by sme boli veľmi dobrí a vo finále, sa nešlo. A dokonca to bolo tak, že na tých sústredeniach sme sa učili taliančinu a z tých rokov ešte dodnes viem, že uno, due, tre, quattro je po taliansky jedna, dva tri, štyri. Takže to mi bohužiaľ ostalo z olympiády. A boli take články, pokiaľ teda boli aj rozhovory so mnou, boli také velikánske články, keď: Hopka nešiel do Ríma, oženil sa."
„Ako sme boli prvýkrát v tých Brémach, to bolo tuším v šesťdesiatom prvom, bol za mnou jeden plavec, ktorý bol na ministerstve vnútra. Tak ma zavolali na Februárku a poučili ma, že mám bedlivo pozorovať, čo tam robí armáda. Samozrejme tam boli aj Američania. A keď som sa vrátil, tak ma zavolali, čo som videl. Ja, veľmi hrdý, ako sme cestovali do Brém, tak samozrejme sme boli pyšní, sme boli v teplákoch, mali sme ČSSR či ČSFR, také niečo bolo. No a keďže to bolo v noci, tak som išiel po vlaku, kde by som mohol spať. Tak som otvoril jedno kupé, kde bol jediný človek, americký vojak a černoch. Dnes mi je jasné, prečo tam bol sám. Nepovedali sme pol slova, ja som si tam ľahol a spal. A potom som pozeral cez okno a raz, ako išiel vlak, pred rampami stál americký džíp. Keď sme sa vrátili, toto som zreferoval na Februárke a tým to aj skončilo. Takže možno na základe tohto som aj niekde v nejakých spisoch zavedený ako agent. Je to humorka, ale aj to mohlo mať vážne dôsledky."
„Vrchnosť zrejme rozhodla a tréner môj, Oto Urban, ich zrejme prehovoril, že by nebolo zlé pokúsiť sa o európsky rekord na sto metrov motýlik. Ja som už tesne nad minútu zaplával tam v tých Brémach, 1:00:3. Aj v Gottwaldove v štafete som to zaplával, tak zrejme rozhodli, že by som sa mohol pokúsiť o európsky rekord na sto metrov. V Československu päťdesiatmetrový krytý bazén nebol, takže pripadalo do úvahy najbližšie Lipsko, tam už bol päťdesiatmetrový bazén. Tak tam sme išli vyslovene sólovo s mojím trénerom Urbanom a cieľom pokúsiť sa zaplávať ten európsky rekord. Cestovali sme samozrejme len dvaja, cestovalo sa v noci, to znamená, že som sa nejako nevyspal. Nemci nás privítali takou stravou, ako je známa — Eintopf, že v polievke lyžica stojí. No a po takejto noci a po takejto strave na druhý deň bol vložený pretek. Oni to mali ako mládežnícke preteky, takže to bolo oficiálne. Tam som ostal 1:01:6, tak nejako. Tesne pod 1:02. Ja som si z toho ale nejakú ťažkú hlavu nerobil, no nezaplával som. Tak ma nahnali potom ešte na druhý deň, zase to bol vložený pretek, a tam už som zaplával ten čas 1:01:2, čo už bol lepší asi o päť desatín, ako bol dovtedy európsky rekord Taliana Dennerleina."
Celé nahrávky sú k dispozícii iba pre prihlásených užívateľov.
AI asistent Memory of Nations Prebáda tisíce príbehov pamätníkov
Objavte nový spôsob, ako používať Archív Memory of Nations. Pýtajte sa na témy, udalosti, miesta alebo skúsenosti, ktoré vás zaujímajú. AI asistent prehľadáva prepisy rozhovorov s viac ako 30 000 hodín nahrávok rozhovorov a vyhľadáva relevantné spomienky naprieč archívom. Nemusíte poznať meno pamätníka ani vedieť, kde hľadať. Stačí položiť otázku vlastnými slovami.
Vladimír Hopka sa narodil 25. marca 1937. Jeho otec bol príslušníkom pohraničnej stráže, prvé roky života preto prežil Vladimír na colnici v slovensko-nemeckom pohraničí. V roku 1950 sa s rodinou presťahovali do Bratislavy, kde sa pamätník začal systematicky a neskôr súťažne venovať plávaniu. Jeho hlavným trénerom bol Otokar Urban, jeden z najúspešnejších trénerov Československa. Vladimír začal ako jeden z prvých plávať motýlika s tzv. delfínovými nohami, dovtedy sa táto disciplína plávala s prsiarskymi. V roku 1957, keď končil strednú školu, už bežne získaval medaily, motýlik bol jeho plaveckou doménou. V priebehu svojej kariéry sa Vladimír Hopka stal sedemnásobným plaveckým majstrom ČSSR. V roku 1961 sa mu podarilo vytvoriť európsky rekord na 100 m motýlik, o rok neskôr dokonca aj svetový, o tejto skutočnosti sa však dozvedel až neskôr a náhodne. Po skončení aktívnej plaveckej kariéry sa stal učiteľom technického zamerania, keďže jeho druhou vášňou bola strojárčina. Naďalej sa však zúčastňoval aj plaveckých pretekov, a to ako rozhodca. Vladimír Hopka zomrel 13. februára 2025.
