Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Hochschorner (* 1952)

• narodil sa 11. júna 1952 v Bratislave

• od detstva ovplyvnený športom

• od roku 1967 sa venoval kanoistike

• niekoľkonásobný Majster Slovenska vo vodnom slalome

• jeho manželkou je bývalá kanoistka Gabriela Hochschornerová, rod. Surovičová, a majú spolu 3 deti

• stal sa trénerom svojich synov, vodných slalomárov, bratov Hochschornerovcov

• bol prítomný ako tréner na OH v Sydney (zlato), Aténach (zlato), Pekingu (zlato) a v Londýne (bronz)

• v roku 2022 sa stále venuje športu a príležitostne repasovaniu a oprave áut

Peter Hochschorner sa narodil 16. októbra 1952 v Bratislave - Petržalke, ako najstaršie dieťa do rodiny Bohumíra a  Terézie. Otec Bohumír sa narodil v roku 1921 v Prievoze. Jeho rodičia Katarína a Fridrich mali nemecký pôvod a venovali sa poľnohospodárstvu. Za domom mali malý statok, na ktorom chovali kone. Svojpomocne si tak vedeli v zabezpečiť základné potraviny. Po druhej svetovej vojne ich spolu s otcovou sestrou a bratmi vysídlili do Rakúska. Zvyšok života tak prežili vo Viedni. Na Slovensku sa podarilo ostať iba otcovi Bohumírovi. Keďže bol vyučený čalúnnik, cez istého plukovníka z Banskej Bystrice dostal zákazku na repasovanie interiéru starého nemeckého auta. Neskôr po druhej svetovej vojne sa zamestnal ako robotník v automobilke Tatra. Po znárodnení sa automobilový priemysel na Slovensku vyvíjal v kontexte centrálne plánovaného hospodárstva socialistického Československa. Podvozky a motory z áut sa dovážali do Ruska. Vo fabrike zarobil na tú dobu veľmi dobre, nakoľko Gottwaldova idea “diktatúry proletariátu” cielila práve na robotnícke vrstvy.

Po vysídlení rodičov za hranice žil Bohumír niekoľko rokov v malom rodinnom dome v Prievoze. Do Rakúska za rodinou sa mu podarilo dostať až začiatkom šesťdesiatych rokov, kedy došlo k miernemu uvoľneniu režimu. So súrodencami bol dovtedy v kontakte iba prostredníctvom listov. Keďže vo Viedni boli na tom finančne o čosi lepšie, na návštevy do Bratislavy chodievali pravidelne. Bohumír si prácou vo fabrike rýchlo zarobil na byt v Petržalke, tzv. konfiškát. Voľný čas zvykol tráviť s priateľmi vo vychýrenej kaviarni Au Cafe na brehu Dunaja. V tom čase išlo o vychýrený podnik, ktorý bol spoločenským centrom tejto časti mesta (dnes sa na jeho mieste nachádza reštaurácia). V tomto období počas prechádzky popri Dunaji spoznal svoju budúcu manželku, Petrovu mamu, Teréziu. 

Petrova mama Terézia Hochschornerová, rodená Dobrovodská, pochádzala z maďarskej obce Horné Saliby, väčšiu čas detstva však prežila v Petržalke. Bola najstaršia z piatich detí. Jej bratia sa venovali umeniu. Boli akademickí maliari a sochári, no aj napriek tomu žili veľmi skromne. Najstarší brat Rudolf tesne pred druhou svetovou vojnou postavil v Petržalke malý rodinný dom, do ktorého sa presťahovali. Otec pracoval ako stolár a mama sa starala o domácnosť. Terézia, ako najstaršie dieťa v rodine, pomáhala so starostlivosťou o mladších súrodencov.

Po svadbe sa Petrovi rodičia spoločne nasťahovali do rodinného domu  v Petržalke, v blízkosti železničnej stanice, kde v tom čase ešte nebola rozsiahla zástavba. Peter sa narodil ako prvý a mal dvoch súrodencov, sestru Alžbetu a brata Bohumíra, ktorý bol o štyri roky mladší. Ako deti vo voľnom čase veľa športovali. V Petržalke sa nachádzali viaceré futbalové štadióny a takmer každá škola mala vlastnú atletickú dráhu. Plaváreň bola len v Bratislave na Pasienkoch, no športovísk bolo v Petržalke na tú dobu pomerne veľa.

Detstvo v Petržalke

Peter vyrastal v prostredí, kde sa deti hrávali najmä na ulici. Väčšinu času trávili v Petržalke, ktorá v tom čase ešte nebola natoľko zastavaná. Áut bolo málo, na ulici preto mohli hrávať i futbal. Keďže otec pracoval ako čalúnnik, často repasoval kožené lopty, čo znamenalo, že v ich okolí mali vždy tie najkvalitnejšie. Neskôr, ako starší chlapci zvykli jazdiť na bicykloch po Bratislave, občas až do Rusoviec. Tamojší kaštieľ bol vtedy zarastený a z cesty ho takmer nebolo vidno. Hochschornerovci bývali v blízkosti hraníc s rakúskym Kitsee: „Bola tam rampa, po ňu sa chodilo a ďalej už nie. Neboli tam ani domy, čiže ľudia sa tam netlačili, lebo vedeli, že ďalej ich stráže aj tak nepustia.”

V Pečianskom lese, ktorý bol prepojený s Dunajom, sa v zime korčuľovalo a počas celého roka tam rybári chytali ryby. Miestny život mal silnú komunitnú atmosféru a Petržalka bola ešte pred výstavbou sídliska pokojnou, vidieckou štvrťou.

Peter nastúpil v školskom roku 1958/1959 na deväťročnú základnú školu v Petržalke, ktorá stála neďaleko domu. Keďže mama pochádzala zo silno veriacej rodiny, pravidelne chodievali do kostola.  O náboženstve však v škole hovorili len veľmi opatrne, pretože učitelia žiakov za takéto rozhovory často napomínali. Peter navštevoval hodiny náboženstva približne do siedmej triedy, postupne však boli tieto hodiny úplne obmedzené. Na nemecký pôvod otca museli v rodine zanevrieť, keďže v škole nebolo dovolené používať nemčinu.

Obdobie socializmu bolo prítomné aj v školskom živote. Rétorika o budovaní socialistickej vlasti bola každodennou súčasťou vyučovania a Peter si spomína, že aj  ich triedna učiteľka bola veľmi ideologicky zameraná: „Dodnes si pamätám našu triednu učiteľku, volali sme ju partizánka.” Veľkou udalosťou boli aj prvé lety do vesmíru, ktoré sa vysielali v rozhlase. Viacerí žiaci sa potom chceli stať astonautmi či pilotmi.

Typickým znakom doby bola aj pionierska organizácia. Deti hrdo nosili červené šatky, zúčastňovali sa schôdzí a spievali ideologicky ladené piesne. Peter spomína, že prípravy na prvomájové oslavy boli povinné. Vyberali sa nosiči transparentov a program bol jasne stanovený. Už ako deti však tieto aktivity považovali za otravné, „nebolo to módne ani na tú dobu.” Účasť tak brali skôr ako nutnosť. Krajšie spomienky má Peter z letných pionierskych táborov, ktoré organizovali podniky. Väčšinou sa konali v prírode, kde sa deti veľa hýbali, chodievali do lesa a na túry do hôr. 

Stredoškolské roky a rok 1968 

Peter ukončil základnú školu v roku 1967. Hlásil sa na strednú odborné učilište na Vazovovej ulici v Bratislave na odbor mechanik elektronických zariadení: „Vtedy boli stredné školy dosť obsadené, veľa sa dostávalo protekčne.” Na prvýkrát sa mu prijímacie skúšky zložiť nepodarilo. Na školu sa nakoniec tiež dostal na základe protekcie cez otcovho známeho, lekára, ktorému vtedy šil interiér do auta.

Pred okupáciou došlo k uvoľneniu. Keďže vycestovať bolo jednoduchšie, aj Petrov otec Bohumír rozmýšľal nad emigráciou za súrodencami do Viedne, kde mu ponúkli dielňu. Peter však odísť nechcel, keďže v Petržalke mal svoju partiu kamarátov a naplno sa venoval vodným športom, v ktorých mal perspektívu uspieť.

Hoci obdobie Pražskej jari prinieslo nádej, po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa všetko zmenilo. V noci z 20. na 21. augusta 1968 sa Peter zobudil na otcove slová, že prišli ruské tanky. Spočiatku si myslel, že ide iba o cvičenie, no hneď ráno rýchlo pochopil, že krajina je okupovaná. Nasledujúce dni boli sprevádzané diverznými akciami, kedy mladí podpaľovali vojakom bandasky s benzínom. Ľudia sa stretávali na protestných zhromaždeniach, „bol to taký predvoj roku 1989“. Aj napriek napätiu sa však život postupne vracal do starých koľají. V spoločnosti niekoľko mesiacov po okupácii zarezonoval najmä hokejový šampionát z marca 1969, na ktorom československí hokejisti dvakrát zdolali Sovietsky zväz. Peter spomína, že zápasy sledovali v televízii. Ľudia ich zároveň vnímali aj symbolicky, ako zápasy proti okupantom.

V 60. rokoch začala v Petržalke masívna výstavba panelového sídliska, čo prinieslo rozsiahlu asanáciu pôvodných domov. Otec v 70. rokoch získal podnikový byt v Dúbravke, a tak sa rodina presťahovala z pôvodného domu v Petržalke. Dom si nejaký čas ešte ponechali, slúžil ako garáž. Po jeho zbúraní dostali od štátu odškodné vo výške 70 000 korún.

Začiatky vodáctva

Na základnej škole Peter začínal s hádzanou. V tom čase išlo o populárny šport a z Petržalky vtedy pochádzalo aj niekoľko reprezentantov. Okrem hádzanej robil aj judo. Najviac ho však zaujal futbal. Ako žiak sa prihlásil do klubu Matador Petržalka, kde pôsobil tri roky. Súťaže sa konali v rámci celého kraja. Zápasy hrávali proti Senici či Piešťanom. V pätnástich s futbalom skončil a rozhodol sa naplno venovať vodným športom, ku ktorým sa mu podarilo dostať cez otca: „Zhodou okolností otec bol čalúnnik. Vtedajší tréner, profesor kanoistiky Sýkora, doniesol do Petržalky loď a otec mu na ňu šil povlaky.”

Trénovať začal Peter v turistickej lodi a učil sa najmä pádlovať. Postupne začal trénovať denne a stal plnohodnotným členom klubu: „Zo dňa na deň som prestal s futbalom a začal som intenzívne, aj nad rámec, chodiť na vodu.” Hneď na začiatku ho podchytili skúsení tréneri, profesori vodných športov a niekoľko násobní majstri, Tibor Sýkora, neskôr Luděk Beneš: „Keď má niekto dobrého trénera, tak má šancu, že sa niečo aj naučí a dokonca bude lepší než samotný učiteľ. Je to v tomto taká pridaná hodnota.”

Peter sa začal zameriavať najmä na vodný slalom (C1 - single kanoe). Voda mu prirástla k srdcu, na základe čoho rýchlo naberal na výkonnosti a mal veľký potenciál uspieť. V prvých pretekoch na konci sezóny sa mu ešte ako dorastencovi podarilo skončiť druhý za Benešom. V nasledujúcich rokoch sa mu niekoľkokrát podarilo uspieť ako na majstrovstvách republiky tak aj na šampionátoch v rámci celého Československa. Preteky sa v tom čase najprv konali na prírodných riekach na Slovensku aj v Česku. Neskôr sa presunuli na novovybudované umelé kanály v Liptovskom Mikuláši či v Tróji pri Prahe. Zimnú prípravu trávili športovci najmä gymnastikou a silovým tréningom v telocvični, behom vonku, ale aj na tréningových kempoch. Tréningy na vode však absolvovali aj v zime. S príchodom jari sa presúvali na divokú vodu, ktorá najviac preverila pripravenosť na sezónu. 

Majstrovská trieda pri prechode do juniorskej kategórie dala Petrovi možnosť vybrať si medzi štúdiom na Fakulte telesnej výchovy a športu alebo narukovaním do Dukly Bechyně. Tréner mu odporučil československý vojenský vodnoslalomársky klub a tak rok pred olympiádou nastúpil do Bechyně. Následne si ako devätnásťročný svojimi výkonmi zabezpečil  nomináciu do širšieho kádra single kanoistov na letné olympijské hry v Augsburgu (Mníchov) v roku 1972.

Zranenie a zlom v kariére

V rámci svetových pohárov Peter pravidelne súťažil najmä v Nemecku a  Taliansku. Ako spomína, úroveň športu bola na Západe citeľne vyššia: „Systém bol prepracovanejší, kultúrnejší, modernejší.” Na svetovej scéne boli najväčšími súpermi slalomári z východného Nemecka a Američania, ktorí už používali moderné materiály, aké sa do Európy dostali až neskôr. Letným olympijským hrám predchádzali majstrovstva sveta v Taliansku, pred ktorými si však Peter zlomil ruku a nemohol štartovať. Ako vojak v Dukle vyviedol s ostatnými kolegami „lotrovinu”, ktorá bola výsledkom pubertiackej nerozvážnosti: „Na vojne sme urobili prúser, ukradli sme - vtedy totiž boli v móde diskotéky - mikrofóny a zosilňovače.” Tento incident ho stál miesto v klube aj miestenku na olympiádu. Peter skončil pred súdom na Pankráci, kde dostal za priestupok podmienku. 

Zvyšok vojny strávil v pracovno-trestaneckom útvare v Bechyni, kde pôsobil ako zástupca výkonného práporčíka v pomocnom technickom prápore. Naďalej  sa snažil udržiavať vo forme. Niekoľkokrát týždenne chodil na loď, no nešlo už o vrcholový šport. Po skončení povinnej vojenskej služby sa k súťažnej kanoistike nevrátil. Na domácej scéne sa mu ešte párkrát podarilo uspieť, no medzinárodne sa už nepresadil.

Nová kapitola: rodina a kariéra trénera

Po vojenčine sa Peter zamestnal na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského ako inštruktor telesnej výchovy, kde riadil športové aktivity. Krátko pred odchodom na povinnú vojenskú službu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Gabrielou rodenou Surovičovou. Gabriela taktiež reprezentovala Československo v kanoistike a v doraste sa jej podarilo viackrát umiestniť na popredných priečkach. Neskôr pôsobila ako trénerka, najprv v rýchlostnej kanoistike a potom v slalome, pričom tejto práci sa venuje dodnes. Koncom sedemdesiatych rokov sa Gabriele a Petrovi  narodili tri deti. V roku 1977 dcéra Eva a v roku 1979 dvojičky Peter a Pavol. Bývali v byte v Dúbravke, ktorý Petrovi ostal po rodičoch. 

Vysokoškolské prostredie v období 70. rokov bolo charakteristické prítomnosťou silnej komunistickej ideológie. „Všetko bolo nadiktované,“ spomína Peter. Mnohí pedagógovia boli členmi strany, niektorí len preto, aby mohli ďalej učiť a športovať, iní z presvedčenia. Ešte pred narodením detí sa Peter začal venovať trénerstvu. Viedol skupinu v Slávii a absolvoval trojročné štúdium pre získanie kvalifikácie trénera I. triedy na Fakulte telesnej výchovy a športu so špecializáciou  na vodné športy. Štúdium malo pomerne široký záber, venoval sa fyziológii, technike a praktickému výcviku.

Nasledujúce roky trávili s rodinou väčšinu času športom. Deti mali možnosť navnímať šport od útleho veku, keďže ich Peter často brával so sebou na sústredenia. Ako spomína: „Športovať sa dalo iba preto, že som pracoval pri športe.”  V druhej polovici osemdesiatych rokov začali najmä v súvislosti s Gorbačovovou perestrojkou pociťovať, že spoločnosť sa začína meniť. 

Nežná revolúcia a 90. roky

Atmosféra novembra 1989 sa pamätníkovi dnes javí až ako euforická. Veľa sa pohyboval  na Filozofickej fakulte, teda v centre revolučných aktivít. Najmä medzi mladými bolo cítiť obrovské nadšenie a nádej. „Tak sme štrngali kľúčmi, že som aj stratil zväzok v tom dave,“ spomína s úsmevom. Ľudia verili, že sa krajina otvorí a dobehne zameškané roky.

Po rozpade Československa však cítili sklamanie. Športové kontakty a spolupráca medzi českými a slovenskými klubmi sa prerušili. „Zase sme zaostali, budovalo sa to celé od začiatku,“ hodnotí toto obdobie.

Zlaté úspechy synov Petra a Pavla

Peter s manželkou Gabrielou odmalička viedli svoje deti k športu. Obaja synovia sa k vodáctvu dostali pomerne neskoro, ako päťnásťroční. Michal Martikán už v tom čase zbieral prvé tituly. Komplexnosť, ktorú v športe od útleho veku nadobudli bratom pomohla s nomináciou na prvé majstrovstvá Európy v doraste, na ktorých v zjazde získali bronz. Pódiové umiestnenie pre nich znamenalo veľkú motiváciu ďalej trénovať a zlepšovať sa. Peter ako ich tréner dbal na správne nastavenie tréningového procesu vrátane technickej stránky: „Odbornosť a špecializáciu, ktorú som dostal ja, som im chcel odovzdať.”  

Peter a Pavol súťažili v disciplíne C2. Ich výkonnosť sa každým pretekom zvyšovala. Na prvých olympijských hrách v Sydney v roku 2000 získali zlato. Následne boli svetovou špičkou a cenné kovy zbierali na všetkých úrovniach. Peter nastavil synom rovnakú tréningovú metodiku pre všetky veľké preteky. Výsledky prichádzali prirodzene, bez nátlaku, a zlepšovali sa aj podmienky. Ako tréner mal na starosti aj technické zabezpečenie. Podľa najmodernejších postupov upravoval lode a pádla, vylepšoval modely a zavádzal nové materiály. Ich riešenia a postupy preberal doslova celý svet, keďže zbierali jedno víťazstvo za druhým: „Sú to už také grify, ako sa pripravujú, zisťujú to Nemci, Francúzi, potom to začali Číňania. Tí nás dokonca kreslili, že čo robíme ako chodíme na tréning, ako odchádzame z tréningu. Všetko mapovali.”

Peter pripravoval svojim synom každý jeden tréning i trať sám. Využíval pritom dlhoročné skúsenosti z praxe, ktoré nadobudol medzi špičkovými trénermi počas pôsobenia na fakulte. Na preteky chodievali synovia nie kvôli účasti, ale s cieľom dosiahnuť dobrý výsledok a umiestniť sa čo najvyššie. Bratia Peter a Pavol boli vo vodáckom svete uznávaní, no ich úspechy ich otec nebral ako zázrak, ale ako výsledok kontinuálnej, systematickej práce a tvrdého tréningu: „Nikdy nevieme, ktoré z detí začínajúcich so športom budú olympijskí víťazi. Nevidel som to ani v synoch, keď mali pätnásť. Treba šport iba podporovať a správne uchopiť.“

Dnes sa Peter aj naďalej pohybuje v oblasti športu. Ako dôchodca vypomáha v areáli vodných športov v Čunove, kde sleduje tréningy a odovzdáva cenné skúsenosti mladej generácii: „Stále máme najlepšie podmienky na svete, len to treba podporiť a ďalej zdokonaľovať.” Jazdiť postupne začínajú aj jeho vnuci, ktorí pokračujú v rodinnej tradícii: „Musíme im odovzdať tie naše najlepšie poznatky, aby pridali aj niečo svoje a využili to na to, z čoho je jednoducho radosť.”