Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Hochschorner (* 1952)

• narodil sa 11. júna 1952 v Bratislave

• od detstva ovplyvnený športom

• od roku 1967 sa venoval kanoistike

• niekoľkonásobný Majster Slovenska vo vodnom slalome

• jeho manželkou je bývalá kanoistka Gabriela Hochschornerová, rod. Surovičová, a majú spolu 3 deti

• stal sa trénerom svojich synov, vodných slalomárov, bratov Hochschornerovcov

• bol prítomný ako tréner na OH v Sydney (zlato), Aténach (zlato), Pekingu (zlato) a v Londýne (bronz)

• v roku 2022 sa stále venuje športu a príležitostne repasovaniu a oprave áut

Peter Hochschorner sa narodil 11. júna 1952 v Bratislave. Jeho otec pochádzal z Prievozu, ktorý bol do roku 1946 samostatnou obcou, dnes je to bratislavská mestská časť za Ružinovom. Starí rodičia z otcovej strany boli po druhej svetovej vojne presídlení do Rakúska. Petrov otec ako jediný ostal na Slovensku. Vyučil sa za čalúnnika a s Petrovou mamou sa neskôr spoznali v Bratislave.

Detstvo

Peter navštevoval od roku 1958 základnú školu v Petržalke. Bol polyglotným dieťaťom. S otcom sa rozprával po nemecky, s mamou po maďarsky, čo mu v škole spôsobilo problémy. Keď náhodne pri skúšaní prehovoril po nemecky, jeho učiteľka slovenčiny sa rozhorčila a vyslúžil si v prvej triede prednášku o tom, ako jej Nemci vyvraždili rodinu. Následne si zavolala do školy rodičov. Pamätník od tej doby odmietal doma rozprávať po nemecky. Petržalku však opisuje ako miesto, kde sa bežne hovorilo viacerými jazykmi. Ozývala sa tam nemčina, maďarčina, ale aj chorvátčina. Z tohto obdobia si Peter nepamätá žiadne výrazné spoločenské obmedzenia.

Bol pionierom a zároveň miništrantom. Na pionierske tábory spomína s radosťou. Ich aktivity sa zameriavali na rôzne hry, turistiku a spevokol. V školách boli učitelia prísni. Keďže boli povolené aj fyzické tresty, učitelia mali u detí veľký rešpekt. Za fajčenie si žiaci vysluhovali aj dvojku zo správania. Po škole mali mnoho krúžkov zameraných na šport, ktoré viedli profesionálni telocvikári. Športová kultúra tak podľa Petra bola na vysokej úrovni. Chodil na náboženskú výchovu, avšak po konflikte farára s učiteľom, pri ktorom sa aj fyzicky napadli, náboženstvo v škole zakázali.

Spomína na časy, keď sa ťažko dostávali k platniam Beatles, ktoré im posielali známi zo „západu“. Peter ako vyučený mechanik vyrábal konvertory. On i jeho známi počúvali hudbu z rakúskeho rozhlasu, avšak nemuseli to tajiť, keďže podľa jeho vlastných slov to v Petržalke susedia robili rovnako.

Petržalka

V šesťdesiatych rokoch nastala zmena profilácie Petržalky. Začala masová výstavba a ľudia museli opustiť svoje domy a sťahovať sa do panelákov. Nálady jednotlivcov a ich názory či postoje sa líšili. Niektorí to vnímali ako pozitívnu zmenu, iní nie, pretože museli zanechať nielen svoje domovy, ale aj dobytok či dielne. Za dom dostali Peter a jeho rodičia byt a 70 000 korún. Petržalka sa postupne stala betónovým mestom. Výškové budovy, ktoré vybudovali na miestach dovtedajších sadov a zelene, preňho znamenali koniec Petržalky jeho detstva.

Šport a normalizácia

V roku 1967 nastúpil na stredné odborné učilište. Na spoločenské zmeny a uvoľnenie v šesťdesiatych rokoch si nespomínal, keďže už v tých časoch veľa športoval a v športe to neregistrovali. V roku 1968 sa s otcom pozerali na príchod ruských vojsk. Maľovali na cesty opačné smerové šípky, aj frázy „Moskva, tým smerom“. Starší ľudia brali Rusom benzín. O upálení Jána Palacha v roku 1969 sa dozvedeli hneď. Netajilo sa to, informácia sa k nim dostala prostredníctvom pražskej televíznej stanice. Nálada bola v tom období nasmerovaná proti ruským vojakom, prevládal názor, že „vojaci sú tu zbytočne,“ a vznikala akási protestná stratégia.

Keďže sa pamätník v tom období venoval surfingu a windsurfingu, spomína na to, ako ľudia utekali cez Dunaj. Pečniansky les bol prísne strážený. Aj jeho ako športovca naháňali vojaci na Dunaji, niekedy vyťahovali i samopaly. Neskôr dostal na športové aktivity na Dunaji i špeciálne potvrdenie. Sľúbil, že bude hlásiť nelegálne prechody ľudí, avšak nikdy to neurobil.

Ako športovec vnímal v roku 1969 výhru československých hokejistov nad Ruskom veľmi výrazne. Vedúci katedry ich vtedy na korbe viezol po námestí v Bratislave, spolu kričali a túto výhru oslavovali. Prostredie Petržalky napomáhalo športu. Na Nádražnej ulici hrali hokej, neskôr nastúpil do futbalového klubu Matador, kde hral dva roky. Ako žiaci porazili aj FK Slovan. Neskôr ho náhodne oslovil tréner kanoistiky, pán Sýkora, ktorý si dal čalúniť loď u jeho otca. V roku 1967 sa tak Peter začal venovať kanoistike.

Telocvikári boli v tom období veľmi profesionálni. Na ZŠ hrali hádzanú dopoludnia, popoludní sa venoval futbalu. Prechod ku kanoistike bol preto bezproblémový. V šesťdesiatych rokoch nebola kanoistika a slalom na divokej vode olympijskou disciplínou, avšak tento šport bol v Bratislave aj napriek tomu na vysokej úrovni. Tréneri boli študovaní a zároveň s empíriou, výsledky šli kontinuálne hore. Kluby fungovali v Bratislave, Košiciach aj vo Zvolene, kde športovci splavovali len prírodné toky.

Kvalifikačné preteky boli federálne, spoločné s Českom. Česi aj Slováci si však robili aj vlastné súťaže. V roku 1970 získal Peter prvú výkonnostnú majstrovskú triedu a neskôr ho vybrali do československého slalomárskeho klubu Dukla Bechyně. V roku 1972 bol v Mníchove na olympiáde zavedený slalom. V tom období bol reprezentujúci slalomár aj Karel Třešňák. Tréneri Petra zvolili ako nádej mladých do širšieho výberu.

Povinná vojenská služba

Povinnú vojenskú službu začal v Dukle, čo bol jediný vojenský športový útvar. Podmienky mali výborné. Absolvovali športovú prípravu, mohli chodiť domov v civile a ortodoxnému vojenskému výcviku sa vyhli. Na prvom sústredení v rámci povinnej vojenskej služby vykradli hotel. Zobrali im náčinie, a keďže bolo v súkromnom vlastníctve, mali súd na Pankráci, po ktorom dostali podmienku. Petra vylúčili z Dukly a musel nastúpiť do pracovno-trestaneckej skupiny na letisku, kde ostal do konca vojenskej služby. Počas tohto roka a pol pracoval fyzicky s krompáčom a lopatou. Keďže mal ako jediný dokončenú strednú školu, stal sa z neho hneď po príchode zástupca výkonného práporčíka. Pracoval vzorne, a preto mohol chodiť domov niekedy aj dva razy do mesiaca.

Športu sa ďalej venoval už len amatérsky a vo voľnom čase. Na tréning chodil tajne raz do týždňa asi 3 km od kasární. Loď si skonštruoval na útvare.

V rámci Československa sa konali 4 kvalifikačné súťaže. Vždy na jar a na konci sezóny sa konali majstrovstvá, takže každý druhý týždeň bývali súťaže. Na Slovensku sa súťaže konali na viacerých miestach: Belá vo Zvolene, čo bol umelý kanál, alebo v Žiline pod Strečnom pri skalách Margita a Besná.

Pri súťaži v Čeňkovej Pile si Peter zlomil stavec. Na polovicu sezóny absentoval, vypadol na vrchole síl, čo ho zasiahlo najmä psychicky.

Po vojne nastúpil do Tesly, kde pracoval rok. Potom sa zamestnal ako telovýchovný inštruktor a o dva roky sa stal inštruktorom na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tam bol zamestnaný do roku 2000. V prvých rokoch pracovného života sa venoval športu aj ako súťažiaci. Bolo to náročné, keďže jeho psychické rozpoloženie aj fyzická zdatnosť dosť utrpeli po úraze a dvojročnej prestávke na povinnej vojenskej službe. Stal sa však ešte niekoľkonásobným Majstrom Slovenskej republiky. Súťažil do svojich 27 rokov, nebol však súčasťou reprezentácie kvôli financiám a rovnako aj kvôli rodine, ktorú si založil so svojou vyvolenou, tiež športovkyňou, Gabrielou.

V sedemdesiatych rokoch nastala normalizácia, avšak v športe sa podľa Petra aj v tom období pozeralo najmä na výkon a vývoj športu samotného. Bolo prirodzené podporovať reprezentáciu a on ako športovec nepociťoval nijaký politický tlak. Klub Dukla nemal nikdy problémy ani s vízami. Problémy nastali, až keď po majstrovstvách sveta niektorí športovci ostali v Kanade. Viacerí velitelia Dukly boli vtedy degradovaní, alebo išli dokonca do väzenia.

O Charte 77 sa prvýkrát dozvedel až počas Nežnej revolúcie. V období tvorenia Charty 77 sa pohyboval medzi športovcami a telocvikármi na fakulte, pre nich to nebola téma a nehovorili o tom. V roku 1978 sa mu narodila dcéra a v roku 1979 synovia.

V osemdesiatych rokoch s nimi po škole trávil veľa času v Karlovej Vsi, v Petržalke už podľa jeho slov neboli dobré podmienky pre život. V zime spolu s deťmi hrali hokej na zátoke v Karlovej Vsi, v lete chodili na vodu. V období tzv. perestrojky vnímal uvoľnenie v rámci cestovania. Výrazné zmeny však najmä vo svojom športovom okruhu nezaznamenal, pretože ako športovec ani dovtedy nepociťoval vážnejšie obmedzenia.

Obdobie Nežnej revolúcie

Peter sa dozvedel o demonštráciách v Prahe. Hovorilo sa o tom aj na filozofickej fakulte. O dva dni sa zúčastnili na bratislavských demonštráciách. V aule fakulty sa konalo stretnutie vysokoškolského senátu, kde sa hovorilo, že treba urobiť poriadok so študentmi. Výrazné osobnosti v Bratislave boli najmä Budaj a Mistríková.

Šírili sa konšpirácie, že tieto aktivity podnecuje Gorbačov, ktorý bol podľa niektorých americkým agentom. Peter so známymi odpočúvali zo zvláštnych liniek ženy komunistických predstaviteľov. Vnímali, že je to zmena, ktorá je nariadená. Zúčastňoval sa na demonštráciách skoro každý deň. Prístup policajtov boli uvoľnenejší, nastala davová eufória. Neskorší rozpad Československa nebol z Petrovho pohľadu správnym krokom.

V deväťdesiatych rokoch nastal mečiarizmus. Peter poznal partie „darebákov“, spomína si aj na Mariána Kočnera, ktorý bol študentom na filozofickej fakulte a chodil na veslovanie, kde údajne klamal vlastných trénerov.

Trénerské časy

Neskôr sa stal trénerom svojich synov. Po roku tréningu vyhrali majstrovstvá sveta v Špindlerovom mlyne. Jeho trénerský výkon bol ovplyvnený telocvikármi z fakulty, ktorí boli docentmi rôznych športov. Učil sa od nich, všímal si ich postupy a neskôr tieto postrehy využil na vlastných tréningoch. Ako tréner sa zúčastnil na štyroch olympijských hrách v Sydney, Aténach a Pekingu, kde získali bratia Hochschornerovci zlato, a v Londýne vyhrali bronz. Psychické nastavenie bolo pre Petra ako trénera veľmi dôležité. Spomína však, že sa „relatívne vyhrávalo v pokoji.“ OH v Londýne hodnotí ako najnáročnejšie. Jeho zverenci mali dobrú formu, dobre sa jazdilo, ale chýbali im sily a nemali pod kontrolou vodu.

Najzaujímavejšia trať bola v Číne a najkrajšia zase v Aténach vďaka morskej vode.

Najpamätnejší moment zažil Peter na začiatku svojej trénerskej kariéry, keď ho počas prvých OH, ktoré absolvovali, oslovil istý televízny redaktor. Peter vtedy povedal, že „Majstrovstvá SVK sú pre nás náročnejšie ako tieto OH.“ Odôvodnil to optikou, keďže na OH bolo prítomných menej pretekárov a jeho synovia boli dobre pripravení.

Posledné roky sa Peter venuje športu a občasnej oprave a repasovaniu áut.

Jeho životným mottom je ostať verný športu, pretože okrem individuálneho a spoločenského potešenia šport zároveň pomáha zdraviu.