Jozef Hanko

* 1913  †︎ 2005

  • Ja otvorím dvere z nemocnice, kde som ležal a predo mnou sedeli na dvoch stoličkách dvaja. ,Vy ste kto?‘ hovorím, ,No čo máte so mnou?‘ ,Kto ste vy?‘ kričia na mňa. ,No Hanko.‘ A ten jeden už dával mi pištoľ na čelo. Ten druhý zoberie pútka a už mi dali pútka na ruky. Takto s pútkami na rukách do väznice, tam som asi hodinu - dve čakal na bratislavský rýchlik. Pútka na ruky dvom nám dali, ja som ich ani nepoznal dobre. Do rýchliku a do Bratislavy, do krajsáku, tam som bol tri mesiace. Vopchali ma do jednej cely a tam bol doktor Pozdech, a jemu aj nosili ešte obed. Videl som, že má protekciu - doniesli mu obed a ja som dostal väzenskú stravu alebo skoro nič, lebo som nemohol nič jesť kvôli mandliam. Ešte v tej dobe prehĺtať som nemohol. Pýtal som si, tam že mám kloktadlo dostať, ešte som len prepustený, že mám dvadsaťštyri hodín po operácii a som ani nekloktal. Tak nejaký pravdepodobne to bol žid, alebo čo, dal mi takú fľaštičku, že si mám dať do vody. A to bola viete aká voda? Tam sú tie misy, kde si stanete pustíte vodu a s pohárom si zoberiete vodu. Dal som si tých kvapiek dnu pár, ale nič to nebolo cítiť, tak som si kloktal a bolo mi ešte horšie. A potom som fľaštičku ochutnal a to bola čistá voda. Tak to ma len zblafli. Aby sa ma striasli.“

  • „Zavolali ma na veliteľstvo, mali sme táborový rozhlas: ,Hanko, číslo to a to, na veliteľstvo!‘ Idem na veliteľstvo, tam mi bola ponúknutá spolupráca, lebo bol som parťák, mal som kamarátov, aby som ovplyvnil a až budem takto ďalej pracovať, budem mať možnosť, že ma prepustia domov. No, to boli lákadlá, ktoré oni veľmi veľa používali. A boli aj takí, čo prišli a povedali na rovinu: ,Áno, ja som podpísal.‘ Alebo my sme zistili, že to je medzi nami bonzák takzvaný. Povedal, aby bol pekný. Tak volali ma na veliteľstvo, tam mi ponúkli, že pustia ma domov, len musím im pomáhať - keby sa niečo chystalo, čo ako [kamaráti] rozprávali, kto najviac nadáva na tento režim a podobne. To boli na to zvedaví, no tak mi ponúkli. Samozrejmá vec som to odmietol. Hovorím: ,Pozrite sa, koľkých ste už ponúkli, koľkí vám to aj podpísali a domov nejdú.‘ Prídem do lágru: ,No čo, Jožko, čo bolo?‘ ,No ako vieš, spolupráca, samozrejmá vec. Ja aby som im podpísal palicu, ktorou ma bijú, aby som ju lízal ešte?‘ Na posmech takto povedané. Lebo nádej bola ozaj malá. Za pol hodinu, ako som toto doma na lágri povedal, znovu ma volali hore. Už vedeli navrchu, čo som povedal, a že mne zakázali, aby som túto ponuku povedal, prezradil. Za pol hodinu už z našej izby, ani neviem, kto už nahlásil a už navrchu vedeli. Hneď som išiel do diery, ako sa povie. Hneď hore. A tam som dostal polovičnú stravu štrnásť dní a normálne fárať. Fárať - vyzliecť a polovičnú stravu štrnásť dní. Len zato, že som povedal, že som odmietol podpísať spoluprácu.“

  • „Prišiel môj bratranec, doktor Milan Hanko, on mal doktorát z filozofie a bol známy s Hodžom, s Ursínym, a vtedajšou politikou bol dosť obľúbený a oboznámený, tak ten ma prehovoril do Košíc a išiel som do Košíc. Tam som založil likérku, veľmi sa nám dobre darilo. Začiatok bol veľmi dobrý až po februárové udalosti. Prišli februárové udalosti, začali sme vyrábať, deliť sa so ziskom, no on začal kurizovať znárodneniu, že to bude lepšie sa gazdovať, keď budeme gazdovať pre štát, už v socialistickom duchu. Ja som videl, že tu končím, toto nemá budúcnosť - byť zamestnaný a všetko dávať, už do hotového prídu, tak som sa postavil na odpor a som povedal, že tu mi pšenička neporastie; pôjdem veľmi pravdepodobne do Austrálie. To boli moje plány takto, že pôjdem do Austrálie.“

  • „Začali ma vypočúvať. Ale hneď zhurta, hneď s bitkou, s krikom na mňa v takej miestnosti, kde som počul druhých kričať, ako som aj ja po postupne kričal. Lebo kázali mi, hneď sa pýtali na toho, na hentoho, na moju rodinu, na známych, komu som čo povedal, sľúbil, že pôjdem do zahraničia, a kázali mi kľaknúť - dajme tomu - na stoličku. Ja som nevedel čo. A nasilu dvaja, traja okolo mňa s krikom zhurta na mňa: ,Kľaknite si!‘ Druhý ma zabával, ja som bol otočený k operadlu, a ako som kľačal, topánky vyzuté, s pendrekom s celou silou po podošvách tak ma bili, že mi opuchli nohy, navrchu boli modré, úplne ako atramentom poliate.“

  • „Ja sa pozerám na vtedajší politický beh, že mali záujem chytro nás pozatvárať, čím viac zneškodniť, zastrašiť zvyšok, aby sme sa ani jeden neodvážili robiť protištátnu činnosť. Robili monstráky a nás dali dohromady dvadsiatich ôsmich. Spravili veľký monstrák, do novín písali - protištátna činnosť. Ja som bol medzi prvými, druhými, tretími obvinený, že sme skupinu protištátnu organizovali, lebo tento Mišo a títo eštebáci boli na to tak školení, aby čím viac ľudí obvinili paragrafom päť a paragrafom jeden. To bola velezrada a špionáž, a na to boli všetko sadzby od desať rokov hore. Lebo keď sme sa stretli v tom Jáchymove a sme sa jeden druhého pýtali, za akých okolností, čo spravil, to najhoršie bolo, že sympatizoval. A stačilo sympatizovať. Oni takýchto ponavštevovali a vyťahali z nich, alebo ich natoľko exponovali, aby mali dôvod ich zavrieť. A oni za tieto činy dostali pochvalu, ba naopak boli ohodnotení čím viac, ktorých pozatvárali.“

  • „Dva vagóny išli, okolo sto dvadsať nás tam bolo natlačených. Išli sme do Jáchymova. Museli sme vypochodovať na námestie v Leopoldove, tam koridor vedľa všetci pôjdeme, nikto nesmie z trojstupu [vybočiť], vopred dvojstup, potom neskôr trojstup - nás bolo viac a oni išli zľava, sprava ozbrojení pištoľou. Kto vystúpi z toho trojstupu, bude odstrelený. A tak nás dali do vagónov a odtiaľ až do Jáchymova.“

  • „To najhlavnejšie poviem vám takto, že som sa dal nachytať. Jedného dňa prišiel ku mne Mišo a doniesol mi v trúbke zmačkanú správu, aby - že nebola otvorená, od Karola Foltu, ktorý sa pustil za Černákom do Košíc do Mníchova a doniesol pozdrav: ,Jožko, priprav sa, všetko je dobre pripravené, bude nám pomôžené v Mníchove. Černák nám pomôže.‘ A nechcel som mu ani dať odpoveď na to, ale trval na mne, aby som mu napísal. Trval na mne, prvýkrát som ho odbúral bez odpovedi aj druhýkrát, ale tretíkrát sa už nedalo, že mu nebude veriť, že bol u mňa, tak aby som mu napísal. Tak som mu napísal, keď už tak naliehal na mňa. Som mu napísal na lístok: ,Karol, tak ako sme sa dohodli, pri tom zostaneme a čakám tvoju pomoc, tvoj vinohradník.‘ Som mu napísal takto.“

  • „Prišli sme do Jáchymova, to bolo prvé - prišiel taký s takým krikom, ktorý nás okríkol: ,Vidíte tamtú tabuľu? Včera pri pokuse o útek, boli zastrelení títo dvaja. Až sa pokúsite o útek budete zastrelení, budete pripísaní k nim.‘ Tak odtiaľ sme zase v dvojite išli do lágru. Prichystaný láger, koridor, tam nás ubytovali, to bol začiatok takto. Tam nám hodili handry, museli sme sa vyzliecť, samozrejmá vec to donaha vyzliecť pri jednom výsluchu, pri druhom výsluchu; zbytočne vyzliecť - tam nás obliekli do starých takých vojenských vyradených tých šiat, ako sa povie, to ste videli na golieri zašpekovaný už taký zapotený - to je to je strašné na to myslieť, viete. A všade len nás okríkli: ,Odsúdení, potrestaní, poďte sem! Odsúdení, potrestaní, poďte sem!‘ Tak nás jedine oslovili. Tak sme začali v Jáchymove a ja som fáral na nový rok - sme vymieňali Nemcov. Tých už chystali domov.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    v Ružomberku, 08.10.2004

    (audio)
    délka: 01:10:24
    nahrávka pořízena v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

To ľutujem, lebo mi najkrajší kus života produktívnych rokov zobrali

Jozef_Hanko.jpeg (historic)
Jozef Hanko
zdroj: Referát Oral history, ÚPN

Jozef Hanko sa narodil 8. júla 1913 v Prievidzi.  Jeho otec musel krátko po jeho narodení narukovať na front, kde podľahol brušnému týfusu.  V Prievidzi vychodil tri triedy ľudovej školy a keď sa v roku 1921 jeho matka ako vdova opäť vydala za Jozefa Bíleša, obchodníka s miešaným tovarom, presťahovali sa do dedinky Sklené.  Tam Jozef pokračoval  navštevovaní ľudovej školy v nemeckom jazyku a od roku 1927 sa učil za obchodníka  v Kremnici.  Po skončení školy pomáhal svojmu nevlastnému otcovi v obchode až do októbra 1934, kedy nastúpil na vojenskú prezenčnú službu. Po jej absolvovaní sa zamestnal u židovského obchodníka z Trnavy, ktorý s bratom vlastnil pálenicu a likérku na južnom Slovensku. Naučil sa tam mnohé tajné receptúry, ktoré neskôr využil pri prevádzkovaní vlastnej živnosti. Po odovzdaní maďarského územia narukoval, no onedlho ho ako údajného Nemca prepustili. Počas Slovenského štátu začal podnikať v Sklenom, neskôr šiel do Žabokrekov nad Nitrou, kde sa osamostatnil. Na radu bratranca Dr. Milana Hanka po roku 1945 odišiel do Košíc, kde až do februára 1948 prevádzkoval vlastnú likérku. Založil si rodinu a v práci sa mu veľmi dobre darilo. Prišli však februárové udalosti a po prvých náznakoch procesu znárodňovania, ktorý by pre Jozefa znamenal stratu všetkého, čo s námahou toľké roky budoval, premýšľal nad odchodom do zahraničia. Snahy o opustenie republiky mali aj ďalší jeho priatelia a známi. Prípravy však kontrolovala vtedajšia ŠtB, ktorá pravdepodobne mala v skupine svojho agenta. Krátko pred realizáciou plánu bola celá skupina zatknutá a s ňou i mnohí ďalší, ktorí o tom vedeli a prípad neoznámili. Zatknutých a súdených bolo celkom 20 osôb. Jozef Hanko bol 9. decembra 1949 odsúdený za zločiny velezrady a vyzvedačstva na 15 rokov odňatia slobody. Po prechodných „pobytoch“ v Bratislave a v Leopoldove ho v roku 1950 transportovali do lágrov na ťažbu uránu; najskôr na tri roky do Jáchymova, potom do Příbramu, kde strávil sedem rokov. Dňa 9. mája 1960 bol na základe amnestie A. Novotného z väzenia prepustený a po 10 rokoch a 8 mesiacoch sa mohol opäť vrátiť k svojej rodine. Tá si však taktiež vytrpela svoje. Manželka spolu s dvomi malými deťmi sa po uväznení manžela musela vysťahovať z  bytu v Košiciach a bez majetku, s nálepkou nepriateľa vtedajšieho zriadenia, bola nútená odísť do Skleného.