Ľubor Guniš

* 1951

  • „Pamätám si dve situácie, ako išli obrneným transportérom cez hlavnú križovatku v Považskej Bystrici. Na otvorenom poklope transportéra sa rozprsklo vajce a jedného dôstojníka skoro zasiahlo. Vytiahol pištoľ a začal mieriť. Tank zastavil a otáčal hlavňou, ľudia sa rozutekali do bočných ulíc. Ja som fotografoval. Stali sa tiež také prípady, že ľudí zastrelili alebo postrelili pri fotografovaní. Jeden podvečer, to už bolo šero, sme sa schovali za múrik, na tej hlavnej križovatke bola aj je pošta, a spoza neho sme hádzali dosť ťažké kamene. Vtedy tadiaľ išli gazíky a mali okná z platu, pretože ten kameň sa od toho okna odrazil, a videl som, ako letel, ale našťastie nezastavili, nestrieľali, skôr pridali plyn a snažili sa ujsť."

  • „Dňa 21. júla som sa stretol na nepovolanom stretnutí, ktoré poriadal Čarnogurský. Za to potom išiel aj do väzenia, ešte v tom '89 aj spolu s Hanou Ponickou. To bolo v susednej obci Predmier, kde bola jediná socha Štefánika na Slovensku. Čarnogurský a Hnutie za občiansku slobodu poriadalo toto stretnutie pri príležitosti takého neokrúhleho 109. výročia narodenia Štefánika. Tam nás už monitorovali, keď som sa otočil pri odchode a zachádzali sme za kostol, tak som sa díval rovno do kamery ako teraz. ŠtB nás zrejme natáčala z balkóna miestneho národného výboru."

  • „Ja som tým žil ako sedemnásťročný a vstup vojsk bol teda pre mňa veľký zlom. Odvtedy som ten režim – nemal rád by bolo ako slabé slovo, nenávidel možno až moc silné, keď som v ňom zostával. Odvtedy som sa snažil byť v pasívnej rezistencii. Hoci svojím spôsobom som kolaboroval na rozdiel od disidentov, že som bol v ROH. Ako učiteľ som bol tiež vo Zväze československého priateľstva. To sme museli byť všetci. Ale každodenne som počúval Slobodnú Európu, Hlas Ameriky. Avšak pripojiť sa úplne k tomu disentu som sa neodvážil kvôli rodine. Pýtal som sa sám seba, či mám právo do toho zatiahnuť deti, rodinu. Urobil som to až pred revolúciou v lete v ’89."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava

    (audio)
    délka: 01:54:05
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Keby som mal o rok viac, už by som sa z Nemecka nevrátil

Ľubor Guniš pochádza z Považskej Bystrice, no narodil sa 27. apríla 1951 v Martine. Vyrastal v učiteľsko-úradníckej rodine ako prostredné dieťa. Mal dvoch bratov. Matka Brigita Guniš, rod. Ešerová, mala nemecké korene, jej starí rodičia prišli z Dolného Saska. Ľubor aj kvôli tomu uvažoval o emigrácii do Nemecka. Absolvoval základnú školu a gymnázium v Považskej Bystrici. V rokoch 1969 – 1975 študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, odbor riadenie a plánovanie národného hospodárstva. Po štúdiách sa stal stredoškolským učiteľom ekonomických predmetov a v roku 1988 sa zamestnal ako ekonóm vo fabrike Prefa v Bytči. Novembrové udalosti ho zastihli v Považskej Bystrici, kde sa aktívne zapojil do protestov. Krátko po vyvrcholení generálneho štrajku sa angažoval na vytvorení organizácie Verejnosť proti násiliu. V júli 1989 sa stal aj signatárom Hnutia za občiansku slobodu, taktiež zastával funkciu prednostu Okresného úradu v Považskej Bystrici. V novembri 1991 bol však pozitívne lustrovaný a vzdal sa svojich funkcií. Ľubor tvrdil, že nebol vedomým spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti, čo v roku 1994 potvrdil aj Krajský súd v Banskej Bystrici. V súčasnosti žije v Považskej Bystrici so svojou rodinou.