František Godla

* 1946

  • V tej dedine sme sa cítili dobre, aj ľudia s nami sa cítili dobre, naši nerómski susedia. Tie vzťahy boli aj kmotrovské. Mojou krstnou nebola Rómka, ale jedna teta, ktorá už dávnejšie zomrela. A vždy sa o mňa zaujímala, vždy bola zvedavá,, že ako, čo, kde chodím do školy, ako sa mi darí atď.

  • V obci sa nediali nejaké... Keď vyšlo nariadenie, že cigánov vysťahovať mimo dediny, tak oproti nám býval starosta obce, toho si pamätám dobre. A rada obecná rokovala aj o tomto, samozrejme. A on vraj vtedy tam vystúpil a povedal: „Sú to moji susedia, spolu tu žijeme a nikdy sme nemali nič zlé medzi sebou. Ja som proti tomu.“ Lebo obec mohla rozhodnúť. A vraj ani jeden hlas nebol za to, aby došlo k tomu vysťahovaniu. Aj toto si ja dosť vážim a cením, že mali takýto postoj. Ale to je lokálna skúsenosť s ľuďmi, ktorí tam žijú.

  • V našej dedine nebola žiadna rómska osada. Boli iba dva rodinné domy – môjho otca a jeho brata. Dnes už ani jedna z týchto rodín tam neexistuje. Domčeky boli uprostred dediny, neďaleko kostola, oproti škole, takže podľa môjho názoru celkom ideálne podmienky na dobre spolunažívanie.

  • Keď som bol v Hrabkov, to bolo asi v 6. ročníku, tak cez prestávku sme si odbehli kúpiť cukríky do krčmy. Krčma bola blízko. A tam sedeli chlapi. A jeden, keď ma uvidel, tak vstal a prišiel ku mne a hovorí: „To ty sedíš z našim Jankom?“ A ja hovorím, že hej. „No tie cukríky zaplatím ja a ty seď z Jankom ďalej.“ Lebo ja som sa dobre učil, lepšie ako Janko, ja som nechodil do školy špinavý, tak on nemal problém, alebo byť proti. A zrejme aj ta atmosfére spoločenská bola iná. Aj tam u nás, to už som ženatý bol, to už sme mali obidva detí, a keď som prišiel domov k mame, ráno už jedna suseda alebo druhá suseda doniesli mlieko, bez toho aby som si bol objednal. Lebo malým deťom... Takže tam tie vzťahy boli veľmi dobre.

  • Otec bol profesne obuvník a ako taký, najmä v období jesene mal dosť roboty, lebo z okolitých dedín mu podonášali na opravy topánky, čižmy a tak. Ja si spomínam, že v tom starom dome, čo sme ešte mali, tak v jednom kúte bolo tej obuvi veľmi veľa. Ale bolo to dobre, lebo mal prácu. A zväčša to roľníci boli, ktorí donášali tie veci na opravu, a neplatili peniazmi ale naturáliami.

  • Celé nahrávky
  • 1

    Prešov, 01.05.2017

    (audio)
    délka: 02:15:25
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Všetci sme si rovní

GODLA František - promocie.jpg (historic)
František Godla
zdroj: Foto: Alexander Mušinka

PhDr. František Godla, sa narodil v roku 1946 v neveľkej šarišskej dedinke Ovčie (okr. Prešov) ako najmladšie z desiatich súrodencov. V obci v tom čase bývalo iba niekoľko rómskych rodín a vzťahy s okolitou slovenskou majoritou boli veľmi dobré. Rodný dom F. Godlu bol priamo v strede dediny. Otec sa živil ako obuvník a ako hudobník a v oboch remeslách bol vnímaný ako veľmi dobrý, čo sa prejavovalo množstvom práce ktorú mal. Keď mal F. Godla 12 rokov otec zomrel a o celú rodinu sa starala už iba matka a súrodenci. V Ovčom F. Godla navštevoval prvý stupeň základnej školy a na druhý dochádzal do susednej obce Hrabkov. Po skončení ZŠ pokračoval v štúdiu na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole v Prešove (predchodca dnešných gymnázií), kde aj v roku 1965 úspešne zmaturoval. Po maturite bol prijatý na Filozofickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa  Šafárika odbor filozofia-dejepis. VŠ štúdium úspešne ukončil v roku 1970 a hneď nastúpil ako učiteľ na gymnázium do Sabinova (v tom čase sa to ešte chvíľu volal SVŠ, dnes sa táto inštitúcia volá Gymnáziu Antona Prídavku), kde učil až do roku 2004 (s jednou vynútenou jednoročnou prestávkou, kedy učil v Prešove). V roku 1985 získal na katedre dejepisu FF UPJŠ v Prešove titul PhDr. A v roku 1997 bol menovaný za riaditeľa sabinovského gymnázia, čím sa pravdepodobne stal prvým Rómom na takomto poste na Slovensku. V 2004 odchádza na odbor školstva Prešovského samosprávneho kraja, kde pracuje až do roku 2010. Od roku 2010 pracuje ako metodik  národných projektov so zameraním na vzdelávanie Rómov na metodicko-Pedagogickom Centre v Prešove. Patrí k popredným osobnostiam rómskeho národnostného hnutia na Slovensku. Je aktívny v mimovládnom sektore, člen mnohých profesných organizácií a komisií so zameraním na vzdelávanie Rómov, prekladá do rómskeho jazyka, publikuje. Od roku 1970 je ženatý s manželkou Jozefou, s ktorou majú spoločne dve deti - dcéru Eriku (1973) a syna Františka (1975).