Pavol Foltýn

* 1952

  • ,,Atmosféra takého úžasného vzrušenia, eufórie ale aj strachu, aj strachu. Cítili sme však, že toto musí prasknúť, že toto už nemá šancu neprežiť. Toto nemôže ďalej takto fungovať ... my sme už vedeli, že dederóni utekajú cez Maďarsko, vedeli sme aj že už bolo obsadené veľvyslanectvo v Prahe... trabanty stáli v priekopách okolo Košíc ... Tu už sme cítili, že tento domček z karát sa rúca. Teraz bolo len otázne to, že ako sa k tomu postaví armáda.‘‘

  • ,,Toto prvýkrát pocítila skôr moja mama, pretože v Maďarsku nastúpil takzvaný Horthyho biely teror, po potlačení Maďarskej republiky rád. Jeden teror teda vystriedal druhý... červený teror vystriedal biely teror. A v Maďarsku už začali také prvé náznaky protižidovských opatrení, ktoré sa nazývalo ‘‘Numerus clausus‘‘. Bol to teda obmedzený počet ľudí, ktorí mohli mať vysokoškolské vzdelanie. Väčšina mojich príbuzných teda získali titul mimo územia Maďarska. Vzdelávali sa tak buď v Československu alebo v Nemecku. Jedna z maminých sesterníc bola jedna z prvých inžinierok, ktorá skončila strojnícku fakultu. Pracovala ako strojná inžinierka najskôr v meste Ózd, potom v hutiach firmy Salgotaria a potom prešla do firmy Goldberger, ktorá vyrábala textílie. Nakoľko bola strojníčka, potrebovala si doplniť vzdelanie a vyštudovala tak aj textilnú vysokú školu. Mala teda dva diplomy, aj ako textilná inžinierka a aj ako strojná inžinierka. Nakoniec skončila v koncentračnom tábore.‘‘

  • ,,V Maďarsku sme sa dostávali k iným tovarom, ku krajším a niekedy aj lepším tovarom, ale bola tá nešťastná hranica. Nič sa nesmelo priviesť, nič nesmelo doviesť... púšťali nás s osemsto forintami, neviem, ktorí si to pamätáme.. na výjazdné doložky a na takéto sprostosti, a klepali sme sa jak osiky, keď sme išli na hranicu, lebo prišla ,,magyarvámvish gallat’’ - slovenská colná a pasová kontrola. To bolo ponižujúce a také devastujúce. A nezabudnem na to, keď sme boli mladí chalani a sadli sme na rýchlik... z Košíc išiel rýchlik ráno o šiestej, o pol ôsmej sme tak už boli v Miskolci, kde sme sadli na dvojku autobus, a išli sme do Tapolci. Keďže sme sa tam viacerí poznali, prechrápali sme pod širákom na chate niektorého z priateľov. Ja som teda išiel do Maďarska len s jedným uterákom a nič iné som so sebou nemal. A keď prišiel colník, tak sa ma pýtal: ,Kde máte batožinu?‘ A ja hovorím: ,Ja nemám batožinu.’ A on na to: ,Jak to že nemáte batožinu?!‘.. hovorím: ,Moja batožina je moja zubná kefka a potom jeden uterák a plavky!‘ ... ,A kde idete?‘ Odpovedám: ,Idem sa kúpať do Tapolce.‘ ... Oni to nevedeli pochopiť, pretože vždycky chodili ľudia s taškami.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Izrael, 18.09.2022

    (audio)
    délka: 02:10:16
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Na Slovensku sme sa ešte stále nenaučili tolerovať jeden druhého

Pavol Foltýn v roku 2022
Pavol Foltýn v roku 2022
zdroj: Post Bellum SK

Pavol Foltýn sa narodil 17. októbra 1952 v Rožňave na Gemeri. Svoje detstvo strávil v Revúcej, kde od roku 1959 začal navštevovať základnú školu. Pavol pochádza zo židovskej rodiny, jeho otec Imrich sa narodil 8. marca 1913 v Hnúšti. Pracoval v Stavebnom závode - Lesostav Revúca. Pavlov otec musel v roku 1942 narukovať do pracovného tábora na Ukrajine a o dva roky neskôr v Jelšave. V roku 1944 bol účastníkom Slovenského národného povstania. Pavlova mama Ela Veronika Wreinbergerová sa narodila 20. apríla 1920 a pochádzala z Maďarska. V roku 1944 bola deportovaná do koncentračného tábora v Auschwitz-Birkenau. Zúčastnila sa pochodu smrti, počas ktorého ušla spolu s ďalšími ženami. Pavlovi rodičia sa v roku 1946 zosobášili. V roku 1962 sa odsťahovali do Košíc. Pavol tak dokončil základnú školu na Kukučínovej ulici v Košiciach. Vyštudoval Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú. Ako šestnásťročný chlapec, v roku 1968, zažil inváziu sovietskych vojsk do Československa. Hneď po strednej škole sa zamestnal vo Východoslovenských železiarňach. Neskôr stadiaľ odišiel a v januári 1980 nastúpil ako elektrikár do podniku štátnych lesov. V roku 1992 odišiel do Izraela, kde aj dodnes žije. Má tri deti a momentálne je na dôchodku.