Ľudovít Fischer

* 1940

  • „Tak ono to má ešte medzidejstvá. Raz prišli Nemci, a vtedy sme nejako neboli skrytí, neviem prečo. Alebo prvýkrát, keď prišli. Kázali, že všetci nie domáci sa musia prihlásiť. Bol tam nejaký, dnes by sme povedali národný výbor, alebo na radnici to bolo, skrátka, mali komandatúru a bolo sa treba prihlásiť. To rozprávali moji rodičia. Oni boli cudzí, tak sa išli prihlásiť. 50 metrov predtým stál vojak so samopalom, milí rodičia sa pozreli na seba a otočili sa. Takže zrejme odvtedy sme sa už museli skrývať. No a výsledok bol, že tí, ktorí sa prihlásili, tak tých ešte cestou dolu zastrelili. Tak to bolo prvýkrát, kedy sme si zachránili život. Jednoducho sa im ten nemecký vojak nepáčil.“

  • „Koniec bol teda dosť búrlivý. Keď prišli Nemci poslednýkrát, tak vtedy sa už strieľalo. Vtedy tam už boli partizáni, dokonca mám dojem...Kalište vlastne oslobodili Rumuni, nejaká rumunská jednotka. Viem, že mali guľomet na streche nášho domu, teda tej stajne. Vtedy sme ušli do hôr. Bola prestrelka, skrátka, strieľalo sa, a otca ranili. Mal priestrel ruky, do konca života nevedel hýbať dvoma prstami. Strašne krvácal, tak sme sa z toho lesa museli vrátiť. A je irónia...oni boli normálne civilne oblečení, a on krvácal. Nemci už boli v dedine. Vtedy ide okolo jeden nemecký dôstojník a hovorí: ‚Pane, vy krvácate.‘ No hej. Vytiahol z tej prvej pomoci obväz a obviazal mu ruku. Čiže otcovi vlastne zachránil život nemecký dôstojník. Lebo toho druhého spolubývajúceho tiež ranili, on vôbec nekrvácal a do dvoch týždňov zomrel.“

  • „Ja som bol veľmi vlažný straník. Vytýkali mi, že nechodím na schôdzky, že nie som aktívny. Keď prišli Rusi a začali prepúšťať ľudí, prepustili nejakého kolegu, ale už neviem ktorého. No a ja som vtedy napísal list, že nechcem byť straníkom, keď toho kolegu prepustili. Aj som ho poslal. Vtedy zakročil otec, jeho kolegyňa - nie jeho diplomandka, ale asistentka - bola vtedy predsedníčkou strany, no a ten môj list stopila.“

  • „My sme sa tam hrali. Nemci sa báli byť v tej dedine na noc. V noci tam nikdy neboli Nemci. A dedina mala vtedy jednu veľkú prednosť. Je na konci jednej dlhánskej doliny na Moštenicu a na jednom mieste v tej dedine, tam kde bola škola, sa dalo vidieť do tej doliny. Takže ľudia vedeli zhruba dve hodiny dopredu, že idú Nemci. Vtedy ten sedliak... máme obraz Kališťa od Lehotského, môžem vám ukázať, mama po vojne objavila a ,samozrejme, sme ho kúpili. Tá dedina leží na strmej stráni, takže všetky domy boli zarezané do zeme. Taký typický dom končil takou hlinenou stenou v kameni. A odtiaľ pokračoval dom von. Takže medzi tou stenou, aby to nebolo vlhké, mali spravenú z pologuľatiny takú drevenú stenu a medzitým bol priestor. Vždy, keď išli Nemci, skryl nás tam a nahádzal drevo, to bola dreváreň. Tmavá dreváreň, on tam nahádzal kopu dreva. Viem to z rozprávania, Nemci skutočne prišli, kontrolovali a ,samozrejme, hľadali ľudí. Otvoril tú dreváreň, tak našťastie nemali psov, pes by nás asi našiel. Mama mi držala ústa, aby som nepovedal slovo. My sme vlastne toho Nemca videli, ale on nás nevidel.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    V Bratislave, 26.05.2021

    (audio)
    délka: 02:20:10
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Otca s krvácajúcou rukou zbadal Nemec, poskytol mu prvú pomoc.

Dobová fotografia
Dobová fotografia
zdroj: Archiv pamätníka

Ľudovít Fischer sa narodil 7. januára 1940 do židovskej rodiny fyzika, ktorý študoval v Prahe a v Zürichu. Po vzniku ľudáckej Slovenskej republiky mohol pôsobiť už len ako učiteľ. Rodinu pred deportáciami zachránili výnimky. Pred vypuknutím SNP učil otec na obchodnej akadémii v Banskej Bystrici. Po jeho potlačení sa od októbra 1944 skrývali u sedliaka v Kališti, ktorý bol otcom jedného zo študentov akadémie. Tu viackrát o vlas unikli prezradeniu a podarilo sa im prežiť až do oslobodenia, aj keď otec bol počas bojov vážne zranený. Ľudovít bol svedkom vypálenia dediny. Onedlho po oslobodení sa s rodičmi presťahoval do Bratislavy, kde v roku 1957 maturoval na jedenásťročenke. Rozhodol sa ísť v otcových šľapajach - vyštudoval fyziku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas povinnej vojenskej služby vstúpil v roku 1963 do KSČ. Vrátil sa na fakultu, kde pôsobil ako asistent už počas štúdia. Po invázií vojsk spriatelených armád 21. augusta 1968 prebiehali od začiatku roka 1970 stranícke previerky, počas ktorých bol ako neaktívny straník „vyškrtnutý“. Mohol ostať na fakulte, ale jeho postup sa zastavil. Na uznanie docentúry čakal jedenásť rokov. V novembri 1989 sa aktívne zapojil do revolučného diania a bol členom štrajkového výboru. Stal sa vedúcim katedry a o pár mesiacov bol zvolený za prodekana pre vedu a výskum. V rokoch 1997 – 2003 bol dekanom Fakulty matematiky, fyziky a informatiky. S manželkou majú tri deti a sedem vnúčat.