Lýdia Ferová

* 1938

  • „Když mě tam strejda vedl, nevím jak to, že mamka nám šla naproti po schodech, telefony v té době nebyly, jestli seděla u okna a čekala. Vím, že jsem se jí bála. Dva roky jsem ji neviděla. Měla 38 kilo, vlasy tak... teď je to moderní, ovšem v té době... Bála jsem se jí. A nikdy jsem... jak bych to řekla... moje sestra, která se narodila o devět let, když šla do školy, dala mámě pusu. Já nikdy. Já jsem byla, ve mně to zůstalo od toho dětství a to bylo... A možná i s mými dětmi, já jsem vždycky byla nějaká... nijaká.“

  • „Po válke, keď sa tam naši vrátili, do Nitry, tak strýko sa išiel pozrieť do toho bytu. Samozrejme, vykradnuté všetko. Akurát na zemi zakopol o fotoalbum maminky. Tak preto mám fotky nejaké. Ja som ich poprekladala z toho albumu. Pretože keď som sa prihlásila v Brne do židovskej obce, tak sa ma rabín pýtal, že prečo moje papiere majú všetky dátumy 1947-48. Som sa ho opýtala, že či sa narodil teraz. Bol to mladý chlapec a asi no...“ 0:02:30 - 0:03:20 Lýdii ostal z obdobia spred vojny iba starý album, ktorý sa zázrakom zachránil v ich starom byte v Nitre

  • „V tých Novákoch ten prvý rok bol taký ostrý režim. Potom sa tam vymenil veliteľ tábora a to bol asi nejaký trošku ľudskejší človek a povolil, že deti mohli odísť z tábora, keď ich mal kto si vziať. Mamin brat mal proste také zamestnanie, že patril medzi osoby štátu, proste nutné pre štát, takže mal výnimku. Bol ženatý, jeho žena, myslím, nepracovala nikdy, deti nemali a ja som bola u nich. A keď som sa po tom mesiaci mala vrátiť, tak strýko mal lekárske potvrdenie, že mám čierny kašeľ – somársky kašeľ sa tomu vtedy hovorilo. (Kde bývali?) V Banskej Bystrili na Kuzmányho ulici. A to potvrdenie poslal, že mám ten somársky kašeľ, aby predĺžili pobyt. Keď to skončilo, poslal druhé... A takto sa to ťahalo celý rok. Takže ten druhý rok som bola u strýka v Banskej Bystrici.“ 0:05:25 – 0:06:53 Lýdiu z Novák dostal strýko a rok žila u neho v Banskej Bystrici

  • „Keď sme už tam boli, tak bolo umožnené doviezť tam šijací stroj. Takže tam mala svoj šijací stroj. Ten tam skončil. Vlastne, keď sa mamka vrátila z toho Terezína, okrem toho, čo mala na sebe, nemala nič. Ale vôbec nič. Mala potvrdenie, čo dávali v Terezíne, a to bolo všetko. Žiadne legitimácie, žiadne oblečenie. Tak tým, že dostali ten byt po tých, tak to bol komplet zariadený byt. Pretože ja som to v tej dobe nevnímala, tak len viem, že nebol problém, že tam boli príbory a že tam boli taniere a že tam boli periny. To sú také veci samozrejmé. Ale to tam všetko bolo.“ 0:43:00 - 0:44:06 Lýdiina mama mala v Novákoch svoj šijací stroj, z Terezína sa vrátila úplne bez ničoho

  • „Ako sme išli z Nitry (Lýdia a mama), sme išli do Novák. Ona bola dva roky v tých Novákoch, dva roky aj dva mesiace presne. A keď rozpustili Nováky, ona vedela, že ja som v poriadku u strýka. Ale ako sú rodičia? Tak išla hneď do Topoľčian za nimi a tam ich hneď zbalili do Seredi, tam boli asi nejakých 8 - 10 dní a... do Osvienčimu a starí rodičia rovno do plynu... Matka bola v tej dobe ešte mladá a nebola vychudnutá z tých Novák. Bol to tábor, bolo to hnusné, ale tam ešte žili ľudia. Takže tá bola... No a tam sa dostala zase k tomu šitiu, čo ju zachránilo, že nechodila dakde tie kamene dvíhať.“ 0:41:28 - 0:42:35 Lýdia spomína, ako prišla s mamou do Novák, neskôr išla za rodičmi a s nimi do Auschwitzu

  • Celé nahrávky
  • 1

    Tišnov

    (audio)
    délka: 01:15:54
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 2

    Brno, 18.07.2022

    (audio)
    délka: 01:38:34
    nahrávka pořízena v rámci projektu Příběhy regionu - Jihomoravský kraj
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Mysleli si, že keď sa nechajú pokrstiť, že už nebudú Židia

Pamätníčka Lýdia Ferová ako mladé dievča
Pamätníčka Lýdia Ferová ako mladé dievča
zdroj: archív LF

Lýdia Ferová, rod. Farkašová, sa narodila 8. júla 1938 v Nitre. Otec Jakub Farkaš pochádzal z ortodoxnej židovskej rodiny z východného Slovenska a pracoval vo veľkoobchode. Mama Lívia, rod. Schwarzová, pochádzala zo židovskej rodiny z Topoľčian a pracovala ako dámska krajčírka. Vo februári 1942 Lýdiinho otca odvliekli do koncentračného tábora Auschwitz, kde v júli toho istého roku zahynul. Neskôr musela z Nitry odísť aj Lýdia s mamou do pracovného tábora pre Židov v Novákoch. Mama v tábore pracovala v krajčírskej dielni, Lýdia chodila do škôlky. O rok neskôr pre Lýdiu prišiel strýko Teodor, odviedol ju do Banskej Bystrice a viac ju do tábora nevrátil. Po vypuknutí SNP tábor v Novákoch rozpustili a mama odišla za rodičmi do Topoľčian. Tam ich v septembri 1944 zadržali, deportovali do Serede a odtiaľ do Auschwitzu, kde starí rodičia zahynuli. Mama opäť pracovala v krajčírskej dielni, neskôr bola deportovaná do Ravensbrücku a Terezína, kde sa po vojne stretla so sestrou Alžbetou. Lýdiu počas SNP strýko ukryl v kláštore, kde vychodila aj prvú triedu. Po vojne sa mama so sestrou vrátili do Nitry, strýko priviedlo Lýdiu k mame a v ich starom byte našiel na zemi starý rodinný album. Mama sa po vojne vydala za Antonína Fabiána (pôvodne Fleischera) a odsťahovali sa do Leopoldova, kde pracoval vo väznici ako správca veľkostatku. Strýko si po vojne tiež zmenil meno na Šťastného. Lýdii sa narodila sestra Vlasta, neskôr dokončila meštianku a odišla študovať do Banskej Štiavnice na priemyselnú školu banícku. Po škole ju prijali na univerzitu do Košíc, no prestúpila do Ostravy, kde sa zoznámila s manželom Jánom Ferom. Presťahovali sa do Příbrami, kde pracoval ako inžinier v uránových baniach. Neskôr sa presťahovali do Tišnova, Lýdia sa zamestnala v rádiotelevíznej službe. Po odchode manžela do dôchodku sa presťahovali do Banskej Bystrice bližšie k rodine a po 17 rokoch opäť do Tišnova, kde žijú doteraz. Lýdia začala navštevovať židovskú náboženskú obec v Brne a vracia sa k židovstvu.