"To nebolo možné. Nevedeli, jak to bude. Už nech sa Pán postará. No a na druhý deň, teda 28. sme ešte skoro celý deň sme sa modlili v kaplnke, že už nech sa Pán postará, jak bude ďalej, jak budú tie sľuby. No a na druhý deň už ráno obsadili bránu. Prišli títo, či to bolo milícia alebo od bezpečnosti. To už oni svojich ľudí. Obsadili bránu, vrátnicu, obsadili telefón. A medzi nami sa pohybovali, nikto nesmel ísť vonku, nikto nesmel k nám prísť. No a predstaveným povedali, že príde autobus a 46 sestier má nastúpiť. Lebo toľko bolo so sľubami, čo mali sľuby. No a teraz nás nepočítali a nehovorili. Tak sme nevedeli čo. Čo teraz bude s nami. A predstavené sa tiež nevedeli sa rozhodnúť. Nemali sa ani s kým poradiť. A ja som sa vtedy pýtala novicmajsterky – veď nás povedzte. Vy ste sa neradili, vy ste sa nepýtali Cirkvi, čo máme robiť? Hovorila – áno, pýtali sme sa pána biskupa. Pán biskup povedal - keď boli s vami, keď bolo dobre, síce my sme to dobre už nezažili, lebo to bolo stále také, tak nech vydržia aj teraz. "
"Toľko mladých sa rozhodlo ísť za Kristom, on sa pýtal – a vy ste si to rozmysleli, čo vás čaká a kde idete? Lebo už tie sľuby sestry robili skôr, nie na svätého Augustína. Ale prvého mája. A prvý máj si spomínate, jak to bolo. Čiže aj v Prešove tie pochody a už tie výkriky, kríže vyhadzovali práve tuná. Tu je promenáda. Naše sestry zbierali čo našli tam. Už vlastne bol Kristus potupovaný. Bolo to už také ťažké. A tie výkriky sme priam do kaplnky počuli. A on sa pýta – aj teraz ste sa rozhodli ísť za Kristom? A vtedy, keď som videla tú jeho ustarostenú tvár , tak som povedala – áno, keď On nás tak miloval, že až na smrť, tak aj my. Keď nás čaká smrť, tak ideme aj na smrť s Ním."
"Keď nás nemohli nahovoriť, tak jednotlivo, tak teraz nás začali deliť. Aj brali do Čiech, do továrne. Hovorili si – my sme si mysleli, že keď tie sestry zhromaždíme na kopu, budú sa vadiť, hádať a sa rozíde. Ale nič, tak čo? Tak teraz do továrne, na pole, do lesa, do ťažkých prác. Veď oni zutekajú, veď rehoľnice nič nerobia. A keď my ich dáme do práce, oni zutekajú. Tak teraz mali sme ísť do továrne, do Čiech, no lenže tí riaditelia tých tovární, oni žiadali najvprv prehliadku. Oni chcú zdravých ľudí do tovární. Z tých, koľko nás tam bolo, tak tri boli práce schopné. Lekári takto určili, že tri. Ale za krátko potom , viem, že aj tieto mali vážne choroby. No a takto nás rozdelili. Potom s výrobňou, lebo kňazi to nejako vybavili, že tú vyrobňu našu vyviezli z Prešova za nami do Spišskej Soboty. A teraz, že výrobňa pôjde do Ivanky pri Nitre. Potom tie choré, čo lekári uznali, že idú do Vrbového. A tie staré, teda tie najstaršie a choré do Beckova."
s. Pavla sa narodila 20.9. 1928 v Rokycanoch pri Prešove. Do svojej rehole vstúpila v júli 1943. Rehoľa vtedy niesla názov Inštitút Preblahoslavenej Panny Márie. Ako sestra po prvých sľuboch začala študovať na učiteľskej akadémii. Nakoľko sa už hovorilo o násilnom zrušení mužských reholí, bola pridelená k sestrám do školy, aby sa držali sestry spolu. 29. 8. 1950 bola násilne vyvezená z materského kláštora v Prešove do Spišskej Soboty. Tu pracovala v ťažkých podmienkach, čo sa prejavilo na jej zdravotnom stave. Neskôr bola prevezená do Ivanky pri Nitre. Neskôr začala pracovať v Báči vo výrobni hostií. Počas komunizmu sa tajne venovala apoštolátu mládeže. Dávala duchovné obnovy a duchovné cvičenia. Po páde komunizmu sa vrátila do materského domu v Prešove. Tu je na stene obraz, kde sestry podpisovali svoju vernosť Kristovi vlastnou krvou. V tomto dome s. Pavla v roku 2009 zomrela na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska.
