Daniel Dräxler

„No potom po revolúcii, teda teraz sa zase blížime k tej téme maďarstva v podstate, lebo síce ten nacionalizmus nebol nejaký anti-maďarský, ktorý vypukol veľmi skoro po revolúcii, ale už sa tam ten nacionalizmus objavoval a potom tá maďarská karta bola veľmi silná neskôr. Takže toto si ako vnímal, teda v kontexte rodičov a sám seba? (dokumentarista) Hej. No, vždy som tak nejak inklinoval... Ako som na začiatku povedal, že ten nacionalizmus mi je protivný v každej podobe. Takže vždy som sa snažil o nejaký ten vrtuľníkový pohľad, nadhľad, nad vec. A ja som už v deväťdesiatych rokoch tvrdil ako mladý chalan, že politické strany by nemali byť založené ani na národnosti, ani na vierovyznaní a náboženstve. To znamená, že už vtedy som hovoril, že aj KDH mi vadilo, že proste to nepatrí, že jednoducho náboženstvo nepatrí do modernej politiky. A takisto som tvrdil, že národnostná otázka nepatrí do modernej politiky, že ani slovenská, ani maďarská, žiadna, hej. Takže takto som to vnímal a možno aj tým, čo som zažil alebo čo si moja rodina nejako tak zažila, hej. Tam som preskočil možno nejaké veci ešte nejaké historky, že starý otec, ktorý bol Slovák sa musel… Spomeň, spomeň. To sa vloží do tej, do tej historickej časti. (dokumentarista) Aha. Takže tak, vlastne ten starý otec, ktorý bol z maminej strany, ktorý bol z Bardejova, Ján Huščák sa volal. Tak samozrejme on zase mal tú klasickú storku o tom, ako sa on musel učiť maďarsky v detstve, hej, čiže bol nútený ako na základnej škole hovoriť maďarsky, hoci bol Slovák z Bardejova. Potom počas vlastne okupácie, počas druhej svetovej vojny, keď chcel zostať v Košiciach s rodinou, vieme, že Košice patrili Maďarsku za vojny, tak jednoducho dostal na výber, že či teda chce byť narukovaný a chce ísť na front alebo či chce zostať v pozícii vojenského sudcu, ale na maďarskej strane. Takže pracoval v podstate pre maďarskú stranu v Košiciach ako vojenský sudca a mal veľkú traumu, ešte ako deväťdesiatročný o tom rozprával. Samozrejme, že mu to zrátali potom komunisti v päťdesiatych rokoch a poslali ho niekde, ešte tesne pred tým, ako sa stihla odčleniť Podkarpatská Rus, neviem teraz presne, v ktorom roku sa to stalo, tak ešte stihol byť v Užhorode za trest odvelený, hej. Takže tých krívd bolo veľa a práve preto, keď sa ma pýtaš, ako som to vnímal, tak vždycky som to vnímal negatívne, keď niekto vyťahuje národnostnú kartu, akúkoľvek, či takú alebo onakú. Keď hovoríš že, teraz som možno ako taký detailista, ale keď hovoríš, že by sa nemala táto téma vyťahovať, tak to znamená, že napríklad ani MOST, čo bola vlastne strana, ktorá by mala spájať, ktorá spájala maďarských a slovenských intelektuálov, že či aj to bolo podľa teba… (dokumentarista) Nie. Veci nie sú čierno-biele, samozrejme. Ten projekt bol dobrý, hej, ten projekt bol dobrý, už len z toho dôvodu, že nemal ani národné strany, nemal, že to je maďarská strana alebo nie, MOST ako princíp je v poriadku a spájanie bola určite dobrá myšlienka. Ako to dopadlo, vieme.”

„Obaja moji rodičia mali rodnú reč maďarčinu. Mama pochádza z Košíc, z takej meštianskej klasickej košickej rodiny a otec zase pochádzal z južného Slovenska, z Poiplia, teda tiež maďarsky hovoriacej rodiny, ale skôr teda z takej vidieckej. Čiže tam bolo, tam bol tiež taký zaujímavý moment, že vlastne sa stretlo meštianske maďarstvo s tým vidieckym maďarstvom. Tam vznikli určité zaujímavé rozdiely, pozorovateľné. Obaja rodičia mali rodnú reč maďarčinu, ale my sme doma… teda s nami doma, s mojim bratom starším a so mnou, hovorili len po slovensky, čiže už moja rodná reč je slovenčina. Oni vás k tomu neviedli? (dokumentarista) Oni nás vôbec k maďarčine neviedli. Maďarčina mala u nás podobu, akéhosi... postavenie akéhosi dospeláceho jazyka, čiastočne tajného možnože, hej, keď rodičia si medzi sebou niečo dohovárali, čo deti nemali počuť, tak používali maďarčinu. Ale je zaujímavé, že v podstate sme boli celé detstvo tomu maďarskému jazyku vystavovaní, ale tým, že s nami rodičia nehovorili, tak sme sa ho poriadne nenaučili v tom detstve, hej. Ako rodičia pozerali maďarskú televíziu, počúvali maďarské rádio... Petofi rádio, Košút rádio, to u nás bežalo. A čiže mne sa to dostalo do uch. Zatiaľ čo moji spolužiaci hovorili, že ježiš maďarčina, neviem čo, tak pre mňa maďarčina bola hudba môjho detstva. Bolo to niečo veľmi príjemné, čo dodnes, keď počúvam takúto maďarčinu alebo pozerám niekde nejakú maďarskú reláciu, tak to vo mne vyvoláva tie nostalgické pocity. Čiže toto bolo moje detstvo. A takže niečo málo sa na nás s bratom nalepilo z maďarčiny v detstve, ale čiastočne málo a bola to potom skôr otázka vedomého rozhodnutia sa potom niekedy v puberte, že ja sa tú maďarčinu naučiť chcem. Takže som sa začal trošku viacej snažiť a k tomu sa dostanem vlastne, k tomu prídem neskôr potom, že som chodil do Maďarska na prázdniny k mojej tete a bratrancovi a tam som bol ako keby hodený do vody, lebo oni vedeli len po maďarsky. Takže tak, tam som sa naučil asi najviac.”