Alfonz Czima

* 1928

  • Moderátor: Myslíte si, že Štátna bezpečnosť aj dnes nejakým spôsobom pôsobí, alebo že nejaké praktiky fungujú ešte aj v tejto spoločnosti?“ Alfonz Czima: „Takto by som sa spýtal: Kde sa podelo tých tisíce a tisíce ŠtB-ákov? Kde sú tí ľudia? A teraz prichádzame že keď človek chce niečo vybaviť, alebo nejakú sťažnosť tak vidíte kto šliape do tej sťažnosti a sťažujú vývoj demokratického postupu slovenského štátu. Áno, ja zodpovedne hovorím, že ŠtB-áci existujú. ŠtB-áci, keď chcete aj meno tuto v Levoči býva ŠtB-ák, ktorý sa volá Ľubomír Bendžala. A je, prosím pekne, vedúcim Obvodného úradu – OVVS, ktorý rozhoduje o tých sťažnostiach. A ja čo aj píšem a bude to aj na súde, samozrejme, proti čomu ja bojujem, títo ľudia by nemali čo robiť v takejto pozícii.“

  • Moderátor: „Skúste povedať celý názov toho zamestnávateľa kde sídlili.“ Alfonz Czima: „No, to bolo... ako presná adresa, kam som mal nastúpiť bola: Krajská správa Ministerstva vnútra a sídlo mali na Februárke, čiže ulica Februárového víťazstva oproti závodu, čo vtedy sa menoval Štolverk.“ Moderátor: „Aké ste mali skúsenosti, keď ste nastúpili na túto Krajskú správu?“ Alfonz Czima: „Tak o skúsenostiach môžem hovoriť len záporné, negatívne skúsenosti. Po prvé, ja som sa tam ani nechcel dostať, a potom, ja som o tých veciach, ktoré som tam zistil a ktoré som nejako prežíval a čo som zistil, že ako narábali s ľuďmi... skutočne... ja som... proste nevedel, že také niečo existuje na tomto svete.“

  • Moderátor: „Videli ste do toho, ako sa snažila ŠtB zaviazať si ľudí k spolupráci?“ Alfonz Czima: „Jojoj, z toho mám veľké skúsenosti. Totiž, to moja ďalšia funkcia čo mi dali... oni chceli aby som prešiel tými ich metódami, aby som sa priučil. To znamená, že návštevy, to boli veľmi časté návštevy podnikov, najmä vedúce postavy, samozrejme, vypytovanie sa s takými ukazovateľmi, že či nevedia niečo, že protištátna činnosť... vyzvedačstvo a podobne...“

  • „Keď dnes sa povie, že ‘ŠtB-ák’ a teraz sa povie, že ale on to nevykonával, to nie je pravda. Keď niekto bol ŠtB-ákom, musel sa podrobiť ŠtB-áckemu systému, a to tak, že musel preukázať že patrí do toho systému.“

  • „Dnes ľudia sa boja. A to je to najhoršie, že dnes nevyjdú s pravdou, nevyjdú s tým, že ako im bolo ublížené na dôstojnosti, ako im bolo ubraté právo bývania a tak ďalej.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    v Levoči, 09.03.2005

    ()
    délka: 
    nahrávka pořízena v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Hoci by ma zavreli i zabili, ja viem, akým smerom idem. Takým, akým šla i moja babička, ktorá ma vychovala

Alfonz Czima
Alfonz Czima
zdroj: Referát oral history, ÚPN

Alfonz Czima sa narodil v roku 1928 v Košiciach, kde prežil aj svoje detstvo a mladosť. O jeho výchovu sa starala stará matka, ktorá mu vštepila kresťanské zásady a ovplyvnila jeho snahu žiť čestným spôsobom života. Ako adolescent bol koncom druhej svetovej vojny deportovaný na nútené práce do Nemecka. Počas cesty na západný front sa na sústredení v mestečku Gmunden stal očitým svedkom holokaustu. Po návrate na Slovensko pokračoval Alfonz v prerušenom štúdiu a zúčastnil sa práce na Trati mládeže Štiavnica. V roku 1956 vyštudoval stavebné inžinierstvo a ako odborník na pozemné staviteľstvo a architektúru dostal ponuku pracovať pre Krajskú správu ministerstva vnútra. Po veľkých morálnych dilemách sa rozhodol ponuku prijať s úmyslom venovať sa výlučne svojej profesii. Počas práce mal možnosť nahliadnuť do systému a organizácie Štátnej bezpečnosti, ktorá sa ho najmä z perspektívnych dôvodov (projektant Dunajského vodného diela) snažila vyškoliť ako svojho spolupracovníka. Morálne výhrady mu však nedovolili osvojiť si ideológiu a praktiky štátneho aparátu ,a napokon bol z oddelenia ministerstva vnútra prepustený. V roku 1966 nezákonne opustil republiku a emigroval do Kanady, kde prijal dvojité občianstvo. Alfonzovej manželke Štátna bezpečnosť emigráciu znemožnila a prinútila ju požiadať o rozvod. Hoci sa ŠtB snažila Alfonza Czimu skontaktovať, ponuku na spoluprácu rázne odmietol. Počas svojho pobytu v Kanade pracoval pätnásť rokov s emigrantmi a prednášal na školách o komunizme. Na Slovensko sa vrátil v roku 1992, no s fyzickými útokmi prívržencov bývalého režimu sa stretáva dodnes.