Pavol Beláň

* 1951

  • „Jeden taký príbeh som zažil, ako tú prišla tá rodinka v nedeľu po obede k demarkačnej čiare, ktorú tam tvoril taký potôčik. Oni mali za sebou les a pred sebou na našej strane lúku. Na tej lúke bolo plno lesných jahôd. Začali sa tam dívať a ošívať. A ja pozerám, no snáď nechceš preskočiť potok. A naraz hup, to bol taký potôčik, preskočil ho a išiel k tým drôtom. Ja som neveril svojim vlastným očiam, že toto môže byť pravda. Nerozumel som tomu, čo ten človek, čo chce na tej lúke - bol odo mňa tristo metrov. A potom mi došlo, že to sú jahody. Že on tam zbiera jahody a jeho manželka s deckom za ruku čakali z druhej strany toho potôčika. A ja som bol v tej službe sám, to sme málokedy sami chodili, a včil som nevedel, či mám volať na rotu alebo vyliezť na ochoz tej veže. Na kričanie to bolo veľmi ďaleko, na dostrel to bolo ťažko zamieriť, na tristo metrov ťažko trafíte niekoho. Bola to nepríjemná chvíľa, čo sa deje. Tak som vybehol von a dívám se na neho, čo robí. Tá žena ma zbadala, keď som vyšiel von z tej búdky na ochoz. A videl som, že mu ukazuje: ,Poď späť, poď späť.’ Zdvihol hlavu, zbadal ma a s tými jahodami odbehol k tomu potôčiku a preskočil. Samozrejme, mohol som strieľať, podľa predpisov som mal strieľať. Ale ja som vedel, že tam bol na jahody. To bolo to šťastie, že tam bol na jahody, a že tie jahody tomu decku nesie. Tak preskočil naspäť s tými jahodami a zmizli v lese. A včil som tam stál pri zábradlí so samopalom v ruke, ostré náboje, samozrejme. A teraz čo urobiť? Zavolám na rotu, poviem, že tu bol a ja som po ňom nestrieľal? Alebo zavolám na rotu a poviem, že narušil štátnu hranicu a prešiel späť beztrestne? Toto keby sa zavolalo na brigádu, to by bol pohraničnej poplach, také fofry. Úplná bojová pohotovosť, akcie, susedné roty. To by ste sa divili, koľko ľudí by sa muselo dať do akcie. A tak som tam sedel sám a čas plynul v sekundách a minútach, telefón v ruke a rozmýšľal som, čo urobím. Pozrel som na druhú strážnu vežu - to už bola druhá rota - ďalekohľadom, veža prázdna, nikto tam nebol. Na druhú stranu - bol som tam úplne sám. Krásny nedeľný letný deň. Tak si hovorím, zavolám na rotu, že som ho nechal odísť? Nakoniec si hovorím, však to nikto nemohol vidieť. A tak som to riskol, že nepoviem. Prišiel som na rotu a hneď prvý, čo sa pýtal dozornej bolo: ,Čo na rote?’ ,Všetko v poriadku.‘ O chvíľu prišiel veliteľ z kancelárie: ,Co Beláni, co bylo?’ A ja, že nič. Tak takto to skončilo. Nikomu na rote som to nehovoril. Lebo na rote boli aj takí ľudia, ktorí udávali také veci.“

  • „Štátna hranica je čiara na povrchu zeme, ktorá oddeľuje územie Československej socialistickej republiky od územia cudzích štátov aj vzdušný priestor i hlbiny zemskej. Za čiaru sa nesmelo chodiť, za čiaru sa nesmelo strieľať ani psa posielať. Čiara bola sveta nedotknutá. Keby bol [narušiteľ] zabil psa na druhej strane, je nám ľúto. Tam ste nemohli ani za ním už ísť ani strieľať. To bol proste koniec. Takéto veci sa potom riešili diplomatickým spôsobom. A malo to dlhosiahle a vážne následky. Takže hranicu sme svätili si aj my.“

  • „Veľa ľudí sa opilo a zamrzlo. Išli do služby, zobrali si fľašu, vypili liter vodky, po vodke sa dobre spí, vonku mínus dvadsať a ráno chlapci tvrdý. A takých podobných úrazov všelijakých... Na našej rote išli chlapci na vychádzku, Išli sa do Lipna za bieleho dňa kúpať a jeden sa utopil, lebo bol opitý. A v tých štatistikách je toľko zabitých, mŕtvych pohraničníkov, že tí, čo boli zabití rukami amerického agenta, to je len taká malá kôpka. Kdežto tí, čo zomreli takto všelijako... Zomreli.“

  • „Potom sme mali druhého kynológa. To bol bohužiaľ opilec. To je bez komentára, on celú tú vojnu prepil. A nakoniec po vojne skončil za pašovanie – on, pohraničník! Pašoval cez čiaru rifle, magiče, dvojkazeťáky vtedy boli. Nakoniec skončil vo väzení. Prišiel z väzenia, tam už bol úplný notorik. Tam pil aji acetón, keď sa to dalo. Ale do roka po tom väzení zomrel. Nemal ani tridsať rokov.“

  • „Čo ja som počul také samovraždy, boli teda údesné. Jeden sa dokonca pripravoval na samovraždu dva až tri týždne. Ale zrovna samopaly boli zamknuté na zbrojarke a cez kohútiky bola taká tyčka a zámok. Nedal sa ten samopal vybrať a zastreliť sa. Bola tam pancierovka a do tej sa vkladala takzvaná vložná hlaveň. To bolo zariadenie, ktoré sa používalo tak, že namiesto ostré strely sa tam dala svietiaca guľka, zatiahlo sa to a strelil sa svietiaca guľka. Lebo strela do pancierovky stojí niekoľko tisíc korún a náboj stojí, čo ja viem, pol eura. Tak zohnal si jeden náboj, nosil si ho takto vo vrecku a čakal, kedy dostane službu na zbrojarke. Prišiel, skúšal samopal vytiahnuť, nedalo sa. Tak ho napadlo a dal si to do tej pancierovky takto pod bradu, prásk a zastrelil sa.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Partizánske, 11.08.2020

    (audio)
    délka: 02:18:29
    nahrávka pořízena v rámci projektu Příběhy regionu - Střední Morava
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Na čáře rozhodovaly vteřiny. A samopal

Pavol Beláň u pohraniční stráže (1971)
Pavol Beláň u pohraniční stráže (1971)
zdroj: Archiv pamětníka

Pavol Beláň se narodil 30. března 1951 ve Veľkých Ripňanech v Nitranském kraji na Slovensku. Otec, rovněž Pavol, bojoval v druhé světové válce na východní frontě u Lvova. Po válce se stal funkcionářem a později předsedou tamního jednotného roľnického družstva (JRD) a Pavol Beláň tak vyrůstal v prorežimně orientovaném prostředí. V 60. letech vystudoval lesnické učiliště a následně pracoval jako dřevorubec. V roce 1970 nastoupil k výkonu základní vojenské služby u 2. pohraniční roty v šumavské Pasečné. V pohraničí působil jako psovod. Během služby na státních hranicích se stal svědkem řady vypjatých situací zahrnující „boj s narušiteli“, sebevraždy, ale také příběhy se šťastnějším koncem. V roce 1974, po návratu z vojny, vstoupil po vzoru svého otce a bratra do KSČ. V 80. letech se od strany distancoval. V roce 2015 vydal vzpomínkovou knihu Poviedky z hranice – Pasečná 1970-72. Dnes (2020) žije v městě Partizánske, necelých 40 km od rodných Veľkých Ripňan.