Angela Bajnoková

* 1928

  • „Ja som raz bola taká, ale s kým? S otcom som bola! Lebo keď išla mama do Prešova z Kobylníc, tak mama ma vzala, ale keď išiel otec, tak otec ma vzal. Vždy ma zobrali do toho Prešova. A raz sme tak boli vonku, tam, ako je neďaleko gréckokatolícky kostol, a tu dakde sa otec stretol, neviem, kto to bol ten človek, či nejaký učiteľ či spolužiak, či čo, lebo on potom z toho Ríma, keď tú maláriu mal, on potom učil sa v Prešove. Tak oni debatovali. A ja som si obzerala ľudí, tak ako keď sa človek pozerá, keď nemá čo robiť. Ale zrazu príde jedna taká pani, tak išla a z ničoho nič, ja som sa obzerala, a oni sa vyprávali, a ona môjmu otcovi povie, z ničoho nič, nikdy sme ju nevideli, ja som sa obzerala a oni sa vyprávali, a príde k nemu, ako sa oni vyprávali: ,Vy zomriete mučeníckou smrťou!‘ A ja taká malá tam. Si myslím: ,Ako ona vie?‘ A tak aj bolo!“

  • „Otec sa volal Roman Jankevič a narodil sa vo Vilniuse a býval v Charbine, keď sa s mojou mamou poznal. Lebo odišiel do Ríma a tam dostal maláriu. Keď sa tá malária vyliečila, odišiel potom do Prešova, ho tam poslali, že to je približne také podnebie, na aké on bol zvyknutý. V Prešove, ako školák, tak chodili sa korčuľovať, aj títo bohoslovci, no a tak sa spoznal s mojou mamou. A tak potom pred vysviackou, no ako oni môžu, tak sa v dvadsiatom siedmom oženil.“

  • „On študoval na chemickej fakulte vysokej školy a jedna taká veľmi šikovná žiačka mladá ho ohovorila, že chodí s farárovou dcérou. Môj muž dobre študoval, vždy sme sa stretli, on zišiel zhora, zo školy a ja som žila tam na predposlednej zastávke za tými kasárňami, tam som bola na priváte. No a potom sa voľakto našiel, taký šikovný spolužiak môjho muža. S jednotkami končili, tam boli dvaja či traja, už sa nepamätám ani na meno toho profesora, u ktorého ťažko sa skladala skúška. Výborne skladal všetko. Našla sa jedna taká, ktorá išla a povedala, že chodí s farárovou dcérou. Tak ho nevyhodili len tak, len povedali, len raz prišiel sa zapísať na tretí ročník: ,Nemôžeme Vás zapísať.‘ Nikto nič nepovedal.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Banská Bystrica, 16.11.2017

    (audio)
    délka: 01:28:39
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Snažiť sa žiť a robiť dobrotu, nikomu zle

Portrét Angely Bajnokovej v roku 1949
Portrét Angely Bajnokovej v roku 1949
zdroj: archív pamätníčky

Angela Bajnoková sa narodila 29. októbra 1928 v obci Valaškovce v okrese Humenné. Jej otec Roman Jankevič, rodák z Vilniusu, tam pôsobil ako miestny gréckokatolícky kňaz. Angela sa ako dieťa farára sťahovala niekoľkokrát za život. Prvých šesť rokov života prežila vo svojom rodisku, neskôr žila v Humennom a v Kobylniciach. Počas druhej svetovej vojny študovala a bývala na internáte v Prešove, kde ju len niekoľko hodín delilo od toho, aby bola priamym svedkom bombardovania mesta 20. decembra 1944. Chvíľu s rodinou boli evakuovaní do Sásy na strednom Slovensku. Po vojne sa presťahovali do Turca, kde bývali v Príbovciach a v Kláštore pod Znievom. Tam dokončila gymnaziálne štúdia a zoznámila sa tam so svojimi budúcim manželom Jozefom. Pracovala na Povereníctve školstva v Bratislave a na Krajskom národnom výbore v Žiline. V roku 1950 sa vydala a zakrátko sa jej narodili dve deti. V tom istom roku bol jej otec po „Akcii P“ prepustený do civilného zamestnania. Pracoval ako traktorista, keď naňho počas jazdy v roku 1951 zaútočil istý spolupracovník. Po nehode traktora Roman Jankevič umrel. Príčina jeho smrti nebola dodnes nikým vyšetrovaná. Angela pracovala ďalej ako mzdárka v Závodoch J. V. Stalina v Martine a po presťahovaní sa do Banskej Bystrici aj na tamojšej pedagogickej fakulte. V polovici 80-tych rokoch odišla na dôchodok. V roku 2000 umrel jej manžel. Angela dodnes žije v Banskej Bystrici.