Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milota Bacúriková (* 1941)

• narodená 7. novembra 1941

• počas vojny zažila ukrývanie u tety v Hodruši

• v roku 1947 začala navštevovať 11-ročenku na Palisádach

• v roku 1949 tragicky zahynula jej matka v Tatrách

• v roku 1958 úspešne zmaturovala

• nastúpila na pedagogickú fakultu, učiteľstvo slovenčiny a telesnej výchovy

• končila už na novovzniknutej Fakulte telesnej výchovy a športu UK

• aktívne pretekala v zjazdovom lyžovaní

• v roku 1963 sa vydala za stavebného inžiniera Igora Bacúrika

• v tom istom roku sa jej narodila dcéra Zuzana

• na 3 roky sa odsťahovali do Banskej Bystrice, kde pracovala na Strednej priemyselnej škole stavebnej

• v Bratislave sa zamestnala na Vysokej škole múzických umení na Katedre telesnej výchovy

• v roku 1968 sa jej narodil syn Igor

• aktívne sa zapojili do Nežnej revolúcie

• Milota vykonávala funkciu vedúcej ROH

• pôsobila ako cvičiteľka v telovýchovnej organizácii Sokol a zúčastnila sa aj dvoch Všesokolských sletov

• do dôchodku odišla v roku 1994

• dodnes aktívne lyžuje

Milota Bacúriková sa narodila 7. novembra 1941 v Bratislave v súkromnej nemocnici na Palisádach. Pamätníčka zostala celý život verná telovýchovnej organizácii Sokol, rovnako ako pred ňou jej otec. Aj keď bol Sokol počas vojny a v období socializmu zakázaný, jeho duch pretrval, či už v podobe odboja a vzniku Vysokohorského strážneho oddielu počas 2. svetovej vojny alebo zachovaním Telovýchovnej jednoty, kde sa aj počas socializmu zdravilo nazdar.

Odkaz starých rodičov

Z matkinej strany poznala len starého otca Samuela Pilca. Bol to banský inžinier. V čase pred prvou Československou republikou, keď Slovensko patrilo do Rakúsko-Uhorska, k tejto monarchii prislúchali aj územia v Rumunsku. Práve tam bol Milotin starý otec pridelený. Rodina preto odišla do Zlatna, kde sa v roku 1921 narodila Milotina mama, tiež Milota. 

Obidvaja starí rodičia pochádzali z Banskej Hodruše. Ďalšie kroky starého otca viedli do Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice, Bratislavy, až sa napokon stal vládnym radcom pre baníctvo v Prahe. Po roku 1948 musel z pozície odísť, lebo nechcel vstúpiť do komunistickej strany. Vrátil sa do Banskej Bystrice, kde sa stal riaditeľom rudných baní, v ktorých pôsobil až do smrti. Na Milotinho starého otca si spomenuli až po páde komunizmu a v Hodruši pri vstupe do bane mu bola odhalená pamätná tabuľa. Milotin brat Martin išiel neskôr v jeho šľapajach a stal sa mineralógom. Milota starú mamu z maminej strany nepoznala, zomrela, keď mala jeden rok.

Milotin starý otec z otcovej strany, Július Chovan, zomrel v 1. svetovej vojne aj napriek tomu, že v tom čase už mal dve deti a takých do vojny zvyčajne neposielali. Zahynul v Poľsku, ale o mieste jeho skonu sa dlho nevedelo. Po zistení tejto informácie si ho rodina uctila navštívením hromadného hrobu, kam ho pochovali. Milotina stará mama Mária Chovanová bývala najprv v Liptovskom Mikuláši. Tam pracovala v kníhkupectve Tranoscius pri evanjelickom kostole. Dole predávala a hore mali byt. Neskôr sa presťahovala do Ružomberka a nakoniec do Trenčína. V Trenčíne si založila vlastné kníhkupectvo, ktoré však v roku 1948 zoštátnili komunisti. Neskôr po nej toto kníhkupectvo prebral syn Vlado Chovan, ktorý ho viedol až do svojej smrti. Milotin otec, tiež Július, vlastného otca nepoznal. Starej mame Márii po smrti manžela pomáhala najmä evanjelická cirkev a taktiež sestra, ktorá s ňou žila. Jej snúbenec totiž tiež zahynul vo vojne.

V duchu masarykovskom

Otec rád spomínal na medzivojnové obdobie, keď chodil na gymnázium v Trenčíne a mal mnohých českých učiteľov, ktorí ich veľa naučili a vážili si ich. Neskôr išiel študovať francúzsky jazyk a telesnú výchovu na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity do Prahy. Pred vojnou bol na jeden semester aj na Sorbone v Paríži. Bol pohybovo zdatný – súťažil v atletike a gymnastike, ale venoval sa aj hre na husliach. Popri svojich záľubách a štúdiu si musel aj privyrábať. Pamätníčkin otec považoval toto obdobie za najlepšie v živote a aj Milotu s bratom vychovával v masarykovskom duchu. Doma mali knihy o Baťovi a Masarykovi a vážili si týchto ľudí.

Pred vojnou patril Trenčín medzi mestá, v ktorých aktívne pôsobila telovýchovná organizácia Sokol, ktorej členmi boli aj Július so svojím bratom Vladom. Milota presne nevie, kto ich tam priviedol, no obaja mu zostali verní po celý život. Jej otec si dokonca ešte po revolúcii v Prahe zacvičil na Všesokolskom slete, hoci sa už hýbal s ťažkosťami.

Vysokohorský strážny oddiel

Otec Milote často rozprával o Vysokoškolskom strážnom oddiele, do ktorého počas 2. svetovej vojny vstúpil so svojím bratom, ale aj o tom, ako pomáhal verbovať jednotky. Spomínal, že sa potom schádzali aj počas socializmu, ale tajne. Mnohí členovia vstúpili po roku 1948 do strany a urobili kariéru. Oficiálne sa stretávali na Donovaloch na výročie Slovenského národného povstania. Chodila tam aj pani Golianová z Prahy. Milota s manželom tam mali postavenú drevenicu, kde niekedy pani Golianová bývala. O jej syna sa postaral otcov brat a Milotin krstný otec Vlado Chovan, ktorý mu pomohol dostať sa na priemyslovku. Komunisti sa k nemu totiž vôbec nesprávali ako k synovi slávneho generála, ktorý bojoval v Slovenskom národnom povstaní. 

„Keď prišla vojna a môj otec išiel do Povstania, tak moja mama sa schovávala niekde v nejakej dedine na Horehroní, do nejakej rodiny ju otec dal, aby jej niekto neuškodil, lebo tam nebola len hrozba od Nemcov, ale bola hrozba aj od gardistov, Slovákov. A moja teta, mamina sestra, tak tá ma zobrala, lebo aj jej budúci muž, vtedy boli ešte len snúbenci, bol tiež v tom Vysokoškolskom strážnom oddiele. Tak ona ma zobrala do Hodruše, tam starý otec ako banský inžinier vybavil, tam bol taký banský dom na Praniarskej, a v tom dome nám vybavil jeden byt, kde som s touto mojou tetou prežívala to Povstanie,“ spomína Milota, ako strávila časť vojny s tetou Darinou Krivou. V pamäti jej utkvelo, že ich raz niekto udal. Mysleli si, že ich tam navštevuje otec. Preto k nim chodili miestni gardisti, každé ráno museli vyjsť pred dom a prehľadávali im byt. „Oni prišli s puškami, na nás mierili a ďalší prehľadávali byt a hľadali tam toho môjho otca.“ Potom mamu otec dostal opäť na Horehronie a Milota s tetou prečkali Povstanie v Hodruši.

Milotin otec Július aj strýko Vlado Chovan stáli pri zrode Vysokoškolského strážneho oddielu (VSO). Príslušníci tejto bojovej jednotky, prevažne študenti stredných a vysokých škôl, čelili mimoriadne náročným životným skúškam – absolvovali tvrdý vojenský výcvik, prežili nasadenie v skutočných bojoch, prekonali zajatie a napokon sa vrátili do oslobodenej vlasti. VSO je známy hlavne vďaka tomu, že pomáhal generálom Jánovi Golianovi a Rudolfovi Viestovi po potlačení SNP pri náročnom úteku pred Nemcami, ktorí im boli v pätách. Generáli sa ubytovali u horára v Pohronskom Bukovci, ale práve vtedy ich Nemci zajali. V lesoch v okolí Pohronského Bukovca padli do zajatia aj roztrúsené skupinky členov VSO. Nemci ich viedli do Nemecka na nútené práce. Keď prechádzali cez slovenské dediny, Milotinmu otcovi sa podarilo utiecť, keď vbehol do neznámeho domu. Tam mu, našťastie, pomohli, okamžite mu spálili šaty a dali mu sedliacke oblečenie. Ostatní členovia pokračovali ďalej. Uja, tetinho snúbenca, tiež člena oddielu, zobrali do Nemecka do fabriky pracovať. Teta mu tam posielala cigarety a čokoládu. 

Otec pôsobil počas SNP aj v rozhlase. Pracoval priamo v ilegálnom vojenskom vedení SNP a spolu s Gabrielom Rapošom pripravovali rozhlasové vysielanie Slobodného slovenského vysielača. V polovici septembra 1944 sa z jednotky utvorila štábna rota so 4 čatami. Mala 205 príslušníkov a krycie meno „Vladimír“, po Milotinom krstnom otcovi. Milotina stará mama sa o svojich synov v čase vojny veľmi bála, často neskôr spomínala na toto obdobie s povzdychom: „Jáj, mala som starosti s tými mojimi chlapcami.“

Starý otec Samuel Pilc bol počas vojny v Bratislave. Rozprával im o tom, ako horela Apollka. Mal na Palisádach byt, kam za ním prišla na konci vojny aj Milotina rodina. Po vojne Milotin otec kúpil v Kráľovskom údolí oproti PKO dom, ktorý potom splácal celý život. V hornom poschodí obrovského domu bývala mamina sestra s manželom, narodili sa im dvaja synovia, a tu sa v roku 1946 narodil i Milotin brat. 

Ťažký rok 1948

Po vojne Milotin otec pracoval so známymi osobnosťami, ktoré boli neskôr obvinené z buržoázneho nacionalizmu a uväznené: „Môj otec robil totižto na Povereníctve školstva po vojne a robil tam s Husákom, Novomeským, Stráňajom, a po 48., však vieme, tých dvoch zavreli. Môj otec bol telocvikár, on nejako sa neangažoval ani v komunistickej strane, nikde, robil svoju robotu, jeho len vyhodili odtiaľ, 8 mesiacov bol bez práce.“ Rodinu potom živil starý otec Samuel Pilc, ktorý im pomáhal aj splácať dom. Milotina mama nepracovala. „A pamätám si, že ešte do toho 48. sme mali aj slúžku dokonca. To si pamätám, tá ma vodila po uliciach kade-tade,“ spomínala Milota na šťastné časy pred komunistickým prevratom. Neskôr vyhodili z práce aj starého otca. Pre rodinu nastali lepšie časy, keď bol založený Ústav telesnej výchovy a športu. V tom čase existoval len jeden ústav pre všetky bratislavské vysoké školy. Neskôr vznikla na každej škole katedra telesnej výchovy a Milotin otec začal pracovať na Ekonomickej univerzite. Starý otec dokázal po vojne kúpiť pozemok a postavil Milotinej mame v Hodruši chatu, keďže jeho druhá dcéra dostala vzdelanie. Chodievali tam ako deti na celé 2 mesiace s otcom-učiteľom, ktorý mal vtedy voľno.

Po nástupe komunizmu v roku 1948 telovýchovnú organizáciu Sokol zavreli, ale jeho duch bol v Bratislave stále živý vďaka Telovýchovnej jednote na Vinohradoch. Zdravilo sa tam nazdar, členovia sa oslovovali brat a sestra, ale všetko sa robilo tajne. Našťastie, ich činnosť komunistom veľmi neprekážala. „Ja som tam chodila od malička až do penzie, už na penzii som bola a ešte som tam robila cvičiteľku dorastenkám a žiačkam a moja dcéra tam tiež teraz robí cvičiteľku, 3-krát do týždňa tam chodí, takže ten duch sokolský tam prežil celý komunizmus.“

Tragédia v rodine

Milotini rodičia sa spoznali v Spišskej Novej Vsi. Milotina mama tam bola na prázdninách a jej otec-horolezec sa vracal z Tatier a tiež sa tam zastavil u známych. Milotin otec vtedy býval v Bratislave, a až keď jeho vyvolená zmaturovala, tak sa zobrali. Svadba mali ešte pred vojnou. Ich šťastie ale netrvalo dlho. Milotina mama sa zabila v Tatrách, keď mal Milotin brat 3 roky a ona 8 rokov. Obidvaja rodičia boli v Slovenskom horolezeckom spolku JAMES. Najprv liezol len Milotin otec, neskôr sa pridala aj jej mama. Chýbal jej ešte jeden odznak a potrebovala posledný výstup. Rodičia boli vtedy na týždeň v Tatrách, kde Milota liezla ako prvolezkyňa v trojici s manželom a ďalším kamarátom. Keď sa vracali dole z výstupu, Milota zastavila, že sa jej kýva skala pod nohou. Július na ňu kričal, nech sa nehýbe, že ide za ňou, ale pohla sa a padla. Ostala visieť na skale, ale kým k nej stihli prísť, kývajúce lano sa pretrhlo. 

Otec o tragickom nešťastí nechcel nikdy hovoriť. Milota sa podrobnosti dozvedela až ako dospelá od horských vodcov. Mamine posledné slová vraj boli: „Postaraj sa o deti.“ Od tej nehody otec už nikdy neliezol. Raz sa Milota ako študentka dostala do partie horolezcov, ktorí zdolávali osemtisícovky. Keď sa to dozvedel jej otec, veľmi sa nahneval a dostala týždeň „zaracha“. Bál sa, aby sa jej nestalo to, čo jeho manželke. „Tak som ho poslúchla a bolo po mojom lezení.“

Keď im zomrela mama, tri roky sa o nich starala jej vzdialená sesternica. V mnohom im nahradila matku – varila im, starala sa o domácnosť a poskytovala im lásku a oporu. Mali ju veľmi radi. Až do jej smrti s ňou bola Milota v kontakte a pravidelne ju navštevovala na kopaniciach, kam sa neskôr presťahovala.

Milota si z tohto obdobia pamätala aj návštevy starej mamy v Trenčíne. Po smrti mamy tam boli každý víkend: „Keď sme po vojne tam chodili, ona nám vždycky nejaké ceruzky dala, nejaké bločky na kreslenie a večer vždycky doniesla tržbu, papierové peniaze, a to sme museli ukladať.“ Jej syn Vlado jej potom v práci pomáhal a prebral od nej vedenie kníhkupectva. Mal vtedy asi jediné auto v Trenčíne, vozil knihy na Tatrovke. Chcel v Trenčíne založiť aj tlačiareň, ale komunistický prevrat v roku 1948 všetko zmaril.

Šťastné školské roky

Milota bola živé dieťa, vždy mala rada pohyb, menej učenie. V roku 1947 začala navštevovať základnú školu na Palisádach. Najprv to bola ľudová škola, potom 9-triedka a nakoniec 11-ročenka Petra Jilemnického. Milota tam chodila až do maturity a so svojimi spolužiakmi sa dodnes schádza. Školu skončili v roku 1958 a všetci spolužiaci ďalej pokračovali na vysoké školy, ktoré aj úspešne ukončili. Tretina z nich vraj po roku 1968 emigrovala.

Milota spomínala na školské roky, kedy vo voľnom čase radi hrávali na dvore volejbal. Spoločný čas trávili aj pri oslavách narodenín niektorého zo spolužiakov alebo spolužiačok. V zime chodila do školy aj s lyžami, na ktorých sa spúšťala cestou domov. Riaditeľom školy bol telocvikár, ktorý sa poznal s jej otcom a organizoval maškarný ples aj s rodičmi. Všetci sa podľa Miloty vtedy poznali. „Tá Bratislava bola malá vtedy. To bola dedina,“ konštatuje. V novembri chodili na lampiónové sprievody a vtedy sa oslavovala ešte jedna udalosť: „To ja som mala narodeniny na Veľkú októbrovú revolúciu. A vždy bol ohňostroj. A to mňa vždy oslavovala celá trieda, nie Veľkú októbrovú, ale moje narodeniny!“

Komunizmus všadeprítomný

Keď zomrel Stalin, na chodbe bola busta a musel tam stáť počas celej hodiny nejaký pionier alebo pionierka, stále sa menili. Jednou z nich bola aj Elena Galanová, ktorej pri tejto dôležitej úlohe tiekli slzy. Neskôr sa stala známou tvárou televíznej obrazovky a bola jednou z prvých hlásateliek Československej televízie. O otca prišla ešte počas 2. svetovej vojny, neskôr sa stala angažovanou komunistkou a verejne zaprela brata, ktorý emigroval do zahraničia. 

Do tretej triedy základnej školy sa deti zvykli ráno modliť, potom začali spievať Pieseň práce. Otec jej povedal, že nesmie vstúpiť k pionierom. Nakoniec sa nechala od ostatných kamarátov prehovoriť a aby jej dali pokoj, vstúpila tam. 

Politické procesy z 50. rokov si matne pamätá: „Ja som to počúvala v tom rádiu, nerozumela som. Ale vedela som, že to je niečo zlé.“ Keď chodievali vlakom do Trenčína, Milotin otec presviedčal neznámych ľudí, akí sú komunisti zlí a aký je to hrozný systém. Milota sa vždy bála, aby ho nezatvorili. „Koľkokrát robil dlho do noci, neprišiel alebo chodil za tými svojimi kamarátmi z Povstania tajne. Ja neviem, kde chodil, ale prišiel neskoro v noci a ja som nemohla zaspať, kým sa on nevrátil. Ja som stále mala pocit, že už ho zavreli.“

Vysoká škola plná lyžovania

V roku 1958 nastúpila na pedagogickú fakultu, učiteľstvo slovenčiny a telesnej výchovy. Pôvodne chcela ísť študovať právo, ale otec ju odhovoril. Pripomenul jej, aké hrozné to bolo pri monsterprocesoch. Končila už na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, ktorá vznikla počas jej štúdia. Milota aktívne pretekala v zjazdovom lyžovaní. Skúšky si robila ešte v predtermíne počas zimného semestra a potom chodievala na preteky. V škole bola prakticky až od marca. Jej najväčším úspechom bola výhra na Československej univerziáde na Chopku v roku 1960. Do reprezentácie ju však nechceli. Tam mohli ísť len tí, ktorí mali dobrý kádrový profil. „Najlepší na reprezentáciu u nás boli Tatranci, ktorí boli každý deň na svahu. Ich sa nedalo poraziť.“

Počas komunizmu sa zúčastnila len jednej spartakiády, počas vysokej školy. Kamarátka ju ale presvedčila, aby s ňou počas vystúpenia išla radšej na predstavenie do divadla, hrali Noc na Karlštejne. Vypýtala sa teda od učiteľky, ktorá to povolila. Jej náhradníčka bola nesmierne šťastná, že si môže zacvičiť . Spartakiády ju nebavili, ale sokolských sletov sa nadšene zúčastňovala. Na prvom aj druhom už ako cvičiteľka nadšene vystupovala. Na tretí už nemala dosť fyzických síl a nezvládla by stáť dlhé hodiny na slnku, ktoré nemá rada.

Milotin brat Martin pôsobil na Katedre mineralógie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. Usiloval sa o docentúru, no odmietal vstúpiť do komunistickej strany, čo mu bránilo v kariérnom postupe. Hoci už spĺňal všetky akademické podmienky aj na profesúru, musel čakať až do pádu režimu, aby mohol postúpiť. V Hodruši sa nachádza jediná baňa na Slovensku, kde sa stále ťaží zlato. Martin tam často chodí hľadať nové zlaté žily. Pred niekoľkými rokmi tam objavili nový minerál, ktorý na jeho počesť pomenovali Chovanit.

Sťahovanie na skúšku

Milota sa vydala v januári v roku 1963 za Igora Bacúrika, ktorý bol stavebným inžinierom. Po svadbe bývali najprv u jeho rodičov v dome v Bratislave. Igor pochádzal z Banskej Bystrice a stále ho to tam ťahalo. Milota mala v Bystrici zdedený dom po starom otcovi, preto sa tam nakrátko presťahovali, ale nebolo im tam dobre. Nedostali jasle ani škôlku pre dcéru Zuzanu, ktorá sa narodila v decembri v roku 1963. Po 3 rokoch sa presťahovali naspäť do Bratislavy, do domu k otcovi, do horného bytu. 

Po vysokej škole sa Milota zamestnala na Gymnáziu na Novohradskej v Bratislave, v Banskej Bystrici pracovala na Strednej priemyselnej škole stavebnej, kde bol zamestnaný aj jej manžel. Do zahraničia sa prvýkrát dostali až po rokoch, keď im dali devízový prísľub. Dovolenka v Juhoslávii bola však pre rodinu možná len tak, že museli nechať doma dcéru ako záruku, že nikam neujdú. 

Po návrate do Bratislavy sa Milotin manžel zamestnal v Hydrostave na Kolibe. Neskôr prednášal na stavebnej fakulte a 2 prázdninové mesiace trávil na chate na Donovaloch. Milota sa zamestnala na jeden rok na Základnej škole na Židovskej ulici. Potom začala pracovať na Vysokej škole múzických umení, keď sa tam zakladala Katedra telesnej výchovy, kde pôsobila až do odchodu do dôchodku.

Po sunar počas streľby okupantov

V roku 1968 sa v januári narodil Milote syn Igor a v auguste vtrhli do Československa vojská Varšavskej zmluvy. „Otec prišiel domov úplne zničený a hovorí: ,Milotka, vojna. Rusi prišli.‘ Ja hovorím: ,Čo sa ti niečo snívalo?‘ A počula som, že to hučí, tie tanky, všetko, lietadlá. A je to pravda. No, tak čo teraz? Môj brat, jasné, že zobral kameru a bežal do mesta všetko natáčať, on mal všetko natočené. Môj otec o tom ani nevedel, lebo by ho nebol pustil a bál by sa. On to všetko mal. A ja som, nad nami hore v ulici, tam neboli domy, tam býval pioniersky tábor detský. A tam museli pioniersky tábor rozpustiť a ostali mu zásoby, tak ten vedúci zavolal gazdinky z každého domu a porozdával nám tie potraviny, ktoré tam mal všetky – salámy a maslá, syry a také veci.“ Medzi tankami išli autom na Kramáre do nemocnice, lebo ich syn mal problémy so žalúdkom. Milota pre neho musela zohnať sunar. Išla preto pešo až pod Michalskú bránu, kde sa akurát strieľalo a veľmi sa bála, aby neprišla o život a nenechala svoje deti bez matky. Kamarát-horolezec im zo Švajčiarska písal, že môžu prísť za ním. Jej otec ale nechcel emigrovať, lebo mal čoskoro ísť do dôchodku a nechcel byť rodine na obtiaž bez penzie, ktorú by nedostal. Emigrovala ale asi tretina Milotiných spolužiakov z jedenásťročenky. 

V roku 1968 nastal veľký rozruch aj okolo Bolster Alweg – plánovaného jednokoľajového vlaku (monorail) pre Vysoké Tatry, ktorý mal spojiť Poprad s Tatranskou Lomnicou a ďalšími časťami Tatier. Išlo o moderný, ekologický a tichý dopravný systém, aký vtedy existoval len v USA a Japonsku. Projekt mal širokú verejnú podporu a zbierali sa naň peniaze z celého Československa. Nakoniec sa však nezrealizoval kvôli politickému rozhodnutiu a nedostatku financií – prednosť dostali iné infraštruktúrne projekty a tradičné železnice. Milotin otec už predtým hovoril, aby na Alweg nič nedávali, lebo to nevyzerá dobre a nič sa neuskutoční. Nakoniec mal pravdu.

Aktívna počas Nežnej revolúcie aj na dôchodku

Ako evanjelici sa Sviečkovej manifestácie v roku 1988 nezúčastnili. Počas Nežnej revolúcie v roku 1989 boli ale aktívni. „Na tom dvore náš rektor sa postavil na tú studňu vo dvore a všetci sme tam boli a všetci sme podpisovali. To sa podpisovalo, ten protest proti tomu zásahu v Prahe proti tým študentom, čo policajti zasiahli, tak my sme také papiere a boli takí, čo to nepodpísali. Ale my sme to tam všetko podpísali, aj sme sa zúčastnili všetkých tých pochodov, aj sme tam držali stráže, študenti vo dne v noci tam spávali na škole.“ Milota sa tak isto zúčastňovala všetkých pochodov a stávala na námestiach aj s deťmi a otcom celý november. V škole viseli plagáty na nástenkách, študenti tam nocovali a trávili tam Vianoce. Milota pre nich napiekla svoje tradičné oplátky. Neskôr dostala funkciu vedúcej ROH. Bola v kancelárii so straníčkou (členkou KSČ, pozn. ed.), ktorá mala vydávať posudky na ľudí, ktoré mali komunisti založené. Milota dozerala práve na toto odovzdávanie. Neskôr zistili, že v nich bolo všetko vymazané. Celý rok sa na škole prakticky nevyučovalo. Riešili sa problémy so staršími učiteľmi aj mladšími komunistami. Rektor Ivan Parík ich chcel vymeniť, ale oni spočiatku nechceli odísť. 

Ako mnohí, aj Milota ťažko znášala rozpad Česko-Slovenska. Pripadalo jej nespravodlivé, že sa vtedy neuskutočnilo referendum. Bolo jej ľúto vzájomných vzťahov Čechov a Slovákov. 

Na dôchodku si Milota užíva veľké rodinné stretnutia, kde spomínajú na spoločných predkov. Do dôchodku odišla v roku 1994. Potom sa ešte aktívne 5 rokov starala o vnučku. Medzi jej koníčky patrí práca na záhrade. Chata na Donovaloch im už nešťastne zhorela, namiesto toho chodieva aspoň k bratovi do Hodruše. Radosť jej robí aj to, že je schopná i v takom vysokom veku lyžovať. Jej životné motto je: „Čo si neurobím ja, neurobí za mňa nikto, nespoliehaj sa na nikoho.“