Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ryszard Zwiewka (* 1950)

• narodený 13. septembra 1950 v poľskom meste Piła

• otec Jan bol počas druhej svetovej vojny poľským vojakom, zajatý nemeckou armádou

• v roku 1944 sa stal pamätníkov otec príslušníkom nemeckého vojska a dostal sa do amerického zajatia

• v roku 1957 začal navštevovať základnú školu

• študoval na strednej škole chemickej

• v roku 1968 sa zúčastnil protestov v Poznani proti stiahnutiu hry Dziady z Varšavského divadla

• po maturite študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Poznani a paralelne absolvoval povinnú vojenskú službu a dôstojnícku školu

• po ukončení vysokoškolského štúdia sa zamestnal na univerzite

• v roku 1978 sa zosobášil so Slovenkou Gabrielou a presťahoval sa na Slovensko

• kvôli svojmu poľskému občianstvu sa nemohol zamestnať na univerzite

• pracoval v Milexe, potom od roku 1987 v projekčnej kancelárii

• v 90. rokoch si založil firmu na dovoz strojov pre potravinársky priemysel

• od konca 90. rokov sa venuje prekladom a tlmočeniu z poľského jazyka

Život rodiny Ryszarda Zwiewku bol v dôsledku rozdelenia Poľska od konca 18. storočia až do roku 1918 ovplyvnený poľsko-nemeckými vzťahmi. Jeho otecko sa počas druhej svetovej vojny dostal do nemeckého zajatia a neskôr bojoval v nemeckej armáde. Hoci Ryszard po ukončení vysokoškolského štúdia našiel uplatnenie na akademickej pôde v Poľsku, po sobáši so Slovenkou a po príchode na Slovensko nemohol pracovať na univerzite z dôvodu poľského občianstva. Koncom 90. rokov však našiel výhodu v znalosti poľského jazyka a kultúry a v súčasnosti pôsobí v Poľskom inštitúte a zaoberá sa prekladmi a tlmočením z poľského jazyka do slovenského.

Ryszard Zwiewka sa narodil 13. septembra 1950 Janovi a Elżbiete v Piłe, v poľskom mestečku, ktoré sa po prvom delení Poľska v roku 1772 stalo súčasťou Pruska ako mesto Schneidemühl a Poľsku bolo vrátené až po roku 1945. Rodičia však žili až do roku 1939 v meste Gdyňa, prístavnom meste pri Gdaňsku. Počas druhej svetovej vojny ich z príbytkov vysťahovali a tie potom poskytli nemeckému obyvateľstvu. Vtedy sa rozhodli usadiť sa v Schneidemühle.

Poľsko-nemecké vzťahy

„Poľsko-nemecké vzťahy určovali v podstate život našej rodiny.“ Mamičkini rodičia pochádzali z časti Poľska, ktorá po delení Poľska pripadla Prusku. Mamičkin otecko dokonca bojoval v nemeckej armáde počas prvej svetovej vojny, z frontu sa však, žiaľ, už domov nevrátil. Zahynul pri ťažení nemeckého vojska do Rumunska a oni ani netušia, kde je jeho hrob. Stará mama ako vdova mohla po vojne ostať žiť v Nemecku, ale po obnovení Poľska sa rozhodla vrátiť do druhej poľskej republiky. Zomrela v roku 1974 ako 94-ročná. Stupňujúce sa napätie medzi Nemeckom a Poľskom v medzivojnovom období si vysvetľovala jednoduchým konštatovaním: „Kým svet bude svetom, Nemec nikdy nebude bratom pre Poliaka.“

Detstvo a dospievanie medzi dvoma svetovými vojnami

Keďže mamička pochádzala zo siedmich detí, po ukončení základnej školy začala pracovať ako slúžka. Otecko, syn Marianny a Teodora Zwiewku, študoval na gymnáziu, ale školu nedokončil. Začal sa učiť u cukrára a pekára a toto povolanie neskôr aj vykonával. Tridsiate roky boli sprevádzané hospodárskou krízou a veľkou chudobou. „Rozprávali mi, že zápalka sa delila na štyri časti, že bola taká bieda.“ Zároveň sa stupňovali obavy z vypuknutia vojny. Ešte pred vojnou sa stihli s mamičkou zosobášiť a narodil sa im prvorodený syn.

V časoch druhej svetovej vojny

Otecko narukoval do poľskej armády v júli 1939, len pár mesiacov pred vypuknutím vojnového konfliktu, ktorý zasiahol celý svet. Slúžil na letisku pri Gdyni a tam sa aj po napadnutí Poľska Nemeckom v septembri toho istého roku dostal do zajatia. „Viem, že mama hovorila, že keď prišli už Nemci do Gdyne, tak hľadali medzi mŕtvolami, ktoré boli na uliciach, či tam náhodou nenájde svojho manžela. Našťastie nenašla.“ Vzápätí sa dozvedela, že je otecko v zajatí v pracovnom tábore na Pomoransku medzi Štetínom a Gdaňskom. Ryszardova sestra sa narodila v roku 1942. „Bolo to tak, že moja mama a môj otec boli v podstate už občania nemeckej ríše, ale otec sa stále nemohol stretávať so svojou rodinou, tak bol ako zajatec, pracoval na území Nemecka a za ním mohla pricestovať len moja mama a tam došlo k počatiu mojej sestry.“

Otecko sa v roku 1944 stal vojakom nemeckej armády. „Keď už Nemcom chýbala ľudská sila, chýbali vojaci, tak už brali do svojich radov aj také neisté prvky, elementy, ako napríklad ľudí inej národnosti, poľskej národnosti.“ Ako nemecký vojak sa opätovne dostal do zajatia, tentokrát do amerického. Udialo sa to niekde pri Plzni. Po vojne sa priznal, že sa viac bál českých civilistov, lebo Česi sa veľmi mstili na Nemcoch.

Oslobodzovanie Poľska a začiatky budovania socializmu

Mamička žila počas vojny sama s dvomi deťmi a svojou mamou. Z príbytku ich do lesov vyhnal približujúci sa front a príchod ruskej armády. „Nemci odišli a prišli Rusi. No a Rusi čo videli, to brali a považovali ich za Nemcov. A veľmi sa báli, pretože Rusi boli krutí voči nim.“ Začiatky po vojne boli pre rodinu veľmi ťažké. Mestečko Piła, v ktorom sa po vojne usadili, bolo úplne zničené, po budovách ostali len ruiny. Hrozbou bola aj nevybuchnutá munícia, ktorá tu ostala. V starých zničených domoch hľadali deti svoju zábavu, nevybuchnuté míny. To sa im stalo osudným a po výbuchu jednej z nich zomrelo jedenásť Ryszardových kamarátov.

Prvé povojnové roky

Po vojne sa otecko venoval svojmu remeslu a spolu s kamarátom si otvorili pekáreň. Aj napriek tlaku zo strany komunistov nikdy nevstúpil do ich strany, naopak, stal sa členom demokratickej strany, ktorá združovala remeselníkov. „Ideologické boje boli mojej rodine cudzie. Moja rodina bola katolícka a bola pevne katolícka.“ Boli preto odolní voči komunistickej ideológii. Rodina žila spolu so starou mamou z mamičkinej strany vo viacrodinnom dome, ktorý bol z bývalej zbrojnice prestavaný na príbytok. V tom čase už boli štyria súrodenci, hoci ich malo byť päť. Jeden brat zomrel v roku 1945. Vďaka tomu, že otecko pracoval v pekárni, mali stále čo jesť, hoci to často bol len chlieb. „Bolo to normálne, pekné detstvo.“ Žili skromne, jedli skromne, ale nič podstatné im nechýbalo.

Štúdium na základnej a strednej škole

Ryszard začal navštevovať základnú školu v roku 1957. Počas rokov strávených na škole mal možnosť byť v skautskej organizácii, pretože v Poľsku na rozdiel od Československa neboli pionieri, ale skauti. Členstvo v organizácii nebolo povinné, ale Ryszard sa rozhodol u nich zotrvať. Keďže pochádza z katolíckej rodiny, v tom čase navštevoval aj kostol. „Nikto nám v tom nebránil.“ V dome, kde žili, bývala aj jedna rusko-židovská rodina, on však nevnímal rozdiely medzi nimi a nepovažoval ich za iných. „My sme sa brali ako normálni susedia a nikto neriešil takéto problémy.“

Keď v roku 1964 ukončil základné vzdelávanie, pokračoval v štúdiu na strednej škole chemickej v meste, v ktorom bývala aj jeho staršia sestra s manželom a dieťaťom. Po roku strávenom na internátnej izbe padlo rozhodnutie, že sa nasťahuje práve k nej. Neter si dlho myslela, že Ryszard je jej starší brat. Na roky strávené na strednej škole spomína ako na krásnu životnú etapu: „Stredná škola, no tak to je také poznávanie života. Prvé dievčatá, prvé lásky, prvé chodenie, prvé vodenie sa za ruku. No, pekné spomienky na strednú školu človek má.“

„Vy choďte do Palestíny“

Rok 1968 bol dramatickým rokom nielen v Československu, ale aj v Poľsku. Ako študent strednej školy sa so spolužiakmi zúčastnili protestov v Poznani. Dôvodom nepokojov bolo stiahnutie a zakázanie hry Dziady Adama Mickiewicza z repertoáru Varšavského divadla s odôvodnením, že publikum výrazne reaguje na časti o Rusku. Tento pohnutý rok sa v Poľsku niesol aj v znamení rozporu medzi komunistami židovského a nežidovského pôvodu. Židovskí komunisti boli vyhnaní zo strany aj z krajiny. Dotklo sa to aj jeho susedov, rodiny ruských židov. Počul, ako kamaráti kričia na ich deti: „Vy choďte do Palestíny!“ Neodišli, ostali v Poľsku, ktoré malo opäť negatívne postoje voči svojim židovským spoluobčanom. Kvôli týmto udalostiam Poliaci menej vnímali, čo sa dialo v Československu. Ryszard si však spomína, že viacerí jeho starší kamaráti išli s poľským vojskom do Československa počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy.

Vojenčina popri štúdiu na vysokej škole

Po ukončení štúdia na strednej škole ho čakala základná vojenská služba. Keďže sa prihlásil na vysokú školu, v tomto prvom termíne nenarukoval. Na školu ho však prijali až o rok neskôr, preto si súbežne so štúdiom odkrútil aj vojenčinu. Raz do týždňa sa musel navliecť do vojenskej uniformy a absolvovať nejaké prednášky. Počas štúdia mali k dispozícii aj štúdie a knihy zahraničných akademikov, pretože Poľsko bolo v tomto smere viac otvorené svetu ako zvyšok východného bloku. „Horšie to bolo so znalosťou jazykov, pretože my sme sa učili jedine ruský jazyk na strednej a na základnej škole, aj na vysokej.“ Vo vysokej miere tu bola dostupná najmä prekladová literatúra. Ryszard študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Poznani a slúžil u námorníctva. Keď sa prvé dni zoznamovali s vojenskou službou, boli si prezrieť aj vojenskú väzbu. Ryszard vtedy zažartoval: „To by som si chcel vyskúšať. Pomyslel som si, že ako to je. No a dlho to netrvalo a som si to vyskúšal.“ Keď sa dozvedeli, že vojaci-komunisti dostali voľno na 1. novembra, katolícky sviatok, a oni, katolíci, nie, vzopreli sa príkazu a za to sa dostali na štyri dni do väzby.

Obrúčky z Ruska

Po ukončení štúdia na vysokej škole a povinnej vojenskej službe sa rozhodli s kamarátom navštíviť vlakom Družba Rusko. Keďže to boli obchodné vlaky, museli budiť dojem, že cestujú za obchodom. Do Ruska vyviezli dámsku bielizeň a kúpili tam za to zlaté obrúčky. „A ja viem, že tie zlaté obrúčky, ktoré som doniesol z Ruska, to boli tie moje svadobné obrúčky, ktoré so ženou nosíme doteraz.“ S manželkou Gabrielou sa spoznali v roku 1975, po piatom ročníku vysokej školy. Počas návštevy študentiek zo Slovenska boli poľskí študenti požiadaní, aby ukázali dievčatám poľskú galantnosť. Po škole sa Ryszard zamestnal na Vysokej škole telesnej výchovy na Katedre turistiky a rekreácie. V roku 1978 sa však s Gabrielou dohodli, že si vyskúšajú spoločný život. V apríli 1978 sa zosobášili, ale na Slovensko prišiel až 16. októbra toho istého roku. Ryszardov príchod na Slovensko bol sprevádzaný problémami a zložitou administratívou. Musel dať výpoveď na univerzite a zároveň preukázať, že má zamestnanie na Slovensku. „Ako manžel československej občianky nemohol som prísť ešte natrvalo bývať do Československa, kým nebudem mať potvrdené, že budem tuto niekde zamestnaný.“ Svokor mu vybavil prácu v Cvernovke. Nebola to však jeho profesia, on stále dúfal, že bude robiť vedeckú prácu alebo učiť študentov. Rok 1978 bol pre Poľsko významný tým, že bol Karol Wojtyła zvolený za pápeža a prijal meno Ján Pavol II. Jeho zvolenie bolo sprevádzané obavami komunistov. „Báli sa, že to môže zmeniť celú situáciu a mali pravdu, že to zmenilo celú situáciu.“ Ryszard prišiel na Slovensko práve v ten významný deň Wojtyłovho zvolenia. „Bral som to tiež ako také znamenie, ako taký symbol.“

Ťažké začiatky v novej domovine

Zamestnanie v Cvernovke bolo pre neho len papierovým zamestnaním, aby sa dostal za manželkou do Bratislavy. Po prisťahovaní sa na Slovensko absolvoval neúspešný pohovor v Slovenskej akadémii vied, ale napokon sa zamestnal v novovzniknutej mliekarni Milex na Zlatých pieskoch v Bratislave a odpracoval tam deväť rokov. Počas tejto práce bol oponentom diplomových prác študentov z Vysokej školy technickej, ktorí chodili do Milexu na cvičenia z mliekarenskej technológie, ale na univerzitu ho prijať nemohli, lebo nemal československé občianstvo.

V prvých rokoch na Slovensku tu nemal priateľov a známych, jedinými priateľmi mu bola Gabrielina rodina. O to intenzívnejšie sledoval a prežíval, čo sa dialo v jeho rodnom Poľsku, najmä vyhlásenie výnimočného stavu v roku 1981. Kontakt s rodinou udržiaval primárne prostredníctvom korešpondencie, z času na čas sa dostal aj do Poľska vďaka poľskému občianstvu. Komplikovanejšie to však bolo pre jeho manželku a deti, ktorí potrebovali pozvanie z poľskej strany, aby sa dostali cez hranice.

Udalosti pred novembrom 1989

V roku 1988 sa chcel pozrieť na sviečkovú manifestáciu, no prístup už mu bol znemožnený. „Ale videl som tie davy ľudí, ktorí stáli pred námestím, Hviezdoslavovým námestím a už boli kordóny, už sa nedalo tam ďalej dostať, bolo to strážené.“ Nechcel byť účastný nepokojov, len si tie zástupy ľudí v pokoji, z ústrania pozrieť. „Chcel som vidieť, že národ slovenský sa budí.“ Krátko pred revolučnými udalosťami v roku 1987 dal výpoveď v Milexe a zamestnal sa v projekčnej kancelárii, kde mal na zodpovednosti technológiu výroby enzýmov do pracích práškov. „To sa neposúvalo ďalej, neboli peniaze na to, končilo sa to všetko, takže nakoniec z toho nič nebolo.“ Po dvoch rokoch ho prepustili ako nepotrebného zamestnanca. „Viem, že to bol aj šok pre tých ľudí, pre tú organizáciu, pretože doteraz také niečo nebolo, tu bola povinnosť práce, každý musel byť zamestnaný a teraz oni museli rozhodnúť o tom, že budú musieť prepustiť.“

Revolučný rok 1989

Udalosti v Poľsku zo začiatku roka 1989 v ňom vzbudzovali ľútosť, že v Československu sa nič také nedeje, len určité nepokoje v Prahe predznamenávali postupnú zmenu v spoločnosti. Revolučné prejavy z novembra 1989 sledoval z televízie a následne sa zúčastňoval zhromaždení v Bratislave. Hoci tieto udalosti vnímal veľmi pozitívne, nikdy nemal pocit, že predchádzajúci režim by ho robil nešťastným. „Ja som sa vedel realizovať a žiť životom tam, kde som... Tie obmedzenia ma neobmedzovali.“ Po prepustení z projekčnej kancelárie sa nakrátko opäť zamestnal v mliekarenských závodoch na generálnom riaditeľstve na úseku marketingu. Po čase začal využívať znalosť dvoch jazykov a začal sa venovať aj prekladom a tlmočeniu z poľštiny do slovenčiny a naopak. V medziobdobí si založil firmu na dovoz strojov pre potravinársky priemysel, ale ostatných 25 rokov sa už venuje len prekladom a tlmočeniu. „Pre mňa obchod... neviem sa v tom obracať,“ skonštatoval Ryszard.

„Československo som bral ako jeden celok“

V 90. rokoch, ktoré mali byť pre krajiny bývalého východného bloku rokmi nových začiatkov a budovania dlho nepoznanej slobody a demokracie, veľmi intenzívne a negatívne vnímal gradujúce prejavy nacionalizmu v slovenskej spoločnosti. „Áno, samozrejme, že také niečo bolo a mňa to veľmi bolelo. Najmä tie prvky týkajúce sa Rómov, Maďarov a Židov. Mojím najlepším priateľom tuto na Slovensku bol Ondrej Hoffman, tiež tlmočník z maďarčiny židovského pôvodu.“ Bolesť cítil aj ako príslušník menšiny, nechcel, aby sa o Poliakoch hovorilo neprávom zle. Príčinu nenávisti Slovákov voči minoritám vidí v ich neinformovanosti. „Nie sú vinní za to, ako rozmýšľajú, lebo im to nebolo dané.“

Rozpad Československa sa ho podobne ako iných Poliakov a ľudí zo zahraničia veľmi dotkol. Následné obdobie mečiarizmu bral ako sprievodný jav vznikajúcej demokracie, ktorý musí časom ustúpiť, aby mohlo vzniknúť niečo krajšie. „Nakoniec sa to vyriešilo. Demokratická spoločnosť sa zmohla a urobila všetko, aby vo voľbách porazila mečiarizmus a Mečiara a vznikla tu iná vláda, ktorá v podstate sa snažila a urobila veľa k tomu, aby Slovensko išlo takou tou normálnejšou cestou.“