Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jiří Zaťovič (* 1962)

• 1962 – narodený v Šumperku

• 1965 – vyrastal vo Vysokej pri Morave

• 1975 – presťahoval sa do Bratislavy, neskôr začal chodiť na gymnázium

• 1983 – predčasne skončil vysokú školu, keď chcel namiesto marxisticko-leninskej teórie kultúry študovať archeológiu

• 1985 – vojenčina v Stožku

• 1989 – bol pri založení VPN v Lučenci

• 1990 – organizoval prvé demokratické voľby

• 1993 – nedobrovoľne prijal slovenské občianstvo

• 1994 – pracoval pre nadáciu na podporu lokálnej demokracie

• 2001 – vydal svoju prvú knihu Postavenie a úlohy samosprávy v občianskej spoločnosti, spolu mu ich vyšlo asi 30

„Dedo bol exemplárny kulak, ktorý sa o družstve odmietol baviť. Soudruzi sa mu odmenili tak, že ani jedno z 13 detí nemohlo ísť študovať.“

Habermannov mlyn

Pamätník sa narodil v decembri 1962 v Šumperku, na severe Moravy. Rodina jeho mamy žila v neďalekej dedine Bludov, ktorá je neslávne známa ako dejisko povojnovej pomsty nemecky hovoriacemu obyvateľstvu. K obetiam patril aj majiteľ mlyna Hubert Habermann. Hoci film Juraja Herza „Habermannov mlyn“ z roku 2010 ukazuje, že ho miestni zlynčovali, v skutočnosti sa podľa Olomouckého denníka k jeho vražde priznal miestny holič. Motívom vraj mohol byť nielen jeho pôvod, ale aj túžba po peniazoch, majetku, či osobná neznášanlivosť. A ako to bolo naozaj?

„Do dnešného dňa sa tam o tom nehovorí. Bulvár z toho urobil senzáciu a o to viac rozjatril rany medzi údajnými páchateľmi a obeťami,“ myslí si pamätník. Spomína si pritom, že vždy išlo o národnostne zmiešané územie, a aj preto bratranca nevolal Honza, ale Hans. 

Jeho mama Ludmila (1943) mala 12 súrodencov. Rodičia Zdeňka a Alois Stonovci ich dokázali uživiť vďaka veľkému hospodárstvu. Mali šesť kráv, tri kone, veľa hydiny, prasce a kozy. Pestovali mak, proso, cesnak, ďatelinu na semeno. Po nástupe komunistov k moci však začala kolektivizácia poľnohospodárstva. „Dedo bol exemplárny kulak, ktorý sa odmietol baviť o tom, že by tam malo byť nejaké družstvo. Soudruzi sa mu odmenili tak, že ani jedno z 13 detí nemohlo ísť študovať. Ani na strednú školu,“ vraví pamätník. 

Jeho mama to niesla obzvlášť ťažko. Od detstva musela robiť na statku a potom v trojzmennej prevádzke, hoci túžila po práci v zdravotníctve. „Ako 14-ročná nastúpila v textilke v Šumperku, kde robila 5 rokov a potom som sa narodil ja. Nikdy v živote nemohla naplniť svoj sen, a to ju veľmi bolelo,“ vraví syn. 

Dedo rebel

Násilná kolektivizácia v 50. rokoch pre starého otca znamenala, že mu vzali najlepšie polia, aby mohli založiť miestne jednotné roľnícke družstvo. Ako náhradu za polia na rovine dostal kúsky zeme na kopci pod lesom, samozrejme vždy na inom konci dediny. „Mal čo robiť, aby to zvládol,“ vraví pamätník. 

Rovnako ako ďalší kulaci (ako komunistický režim označoval dedinských „boháčov“), musel aj starý otec pamätníka odvádzať štátu časť úrody. Takzvané kontingenty sa podľa Ústavu pamäti národa neúmerne zvyšovali. 

Strýko pamätníka, Václav, si spomínal, že ročne pýtali 5 000 litrov mlieka, alebo 6 000 kusov vajíčok. Doma však bolo 15 hladných krkov, dedovi sa teda kontingenty plniť nedarilo. „Za odmenu“ nedostal povolenie zabiť prasa. Musel ho chovať potajomky. V deň zabíjačky pustil nahlas rádio, aby susedia nepočuli, čo sa deje. 

„Jedného dňa napísal list, že sa aj snaží vyhovieť, ale sa to nedá. A keď si mudrlanti na okrese vymýšľajú nové dávky, ktoré on nemá z čoho plniť, navrhuje, nech si to prídu s ním vymeniť,“ hovorí pamätník. Národný výbor mu nevyhovel, a tak napísal rovno Josefovi Plojharovi, ktorý bol v rokoch 1948 až 1968 československým ministrom zdravotníctva. 

Rodina podľa pamätníka čakala, že si po deda prídu „páni v kožených plášťoch“ a už ho nikdy neuvidia. Z ministerstva však prišla odpoveď, že taká veľká rodina v zmysle zdravia nemôže plniť také veľké kontingenty. Ďalší rok však miestny národný výbor žiadal rovnaké objemy. 

Starý otec odolával aj agitátorom, ktorí ho chodili presviedčať, aby vstúpili do družstva. „To riešil dedo s bičom.“ Nakoniec však múr hlavou neprerazil. „Keďže si s ním nevedeli poradiť, tak naňho v ´69 poštvali nejakých bitkárov, ktorí ho zmastili tak, že zaľahol a v roku 1971 zomrel. Nikdy sa už nevyhrabal z tých zranení. Tak sme prišli o deda,“ hovorí pamätník, ktorý sa vždy tešil na prázdniny u starých rodičov v Česku. Tiež okúsil dedov bič, keď sa ako deti napriek zákazu motali okolo strojov. 

Aj dedov brat Karel Mansfeld, ktorý bol kapucín, podľa neho zomrel predčasne v 60. rokoch. „Traduje sa, že to bol dôsledok vyšetrovania eštébakmi. Na základe neľudských metód utrpel také závažné zranenia a ochorenia, že sa nedal nikdy do poriadku a zomrel,“ vraví pamätník. 

S babkou na roráty

Skromne žila aj rodina jeho otca Jozefa, ktorý sa narodil v roku 1938. Zaťovičovci, ktorých korene siahali do Dubrovníka, mali 9 detí. Žili v Bratislave, v Trnávke. „Boli veľmi chudobní. Ešte v 70. rokoch babka aj so sestrou varievali mydlo z kostí.“ Babka ovdovela v roku 1946 a živila sa upratovaním, praním a starostlivosťou o starých ľudí. Brigádovať museli aj deti. Dedo bol v čase existencie ľudáckej Slovenskej republiky štátny zamestnanec. 

V domčeku prežili Zaťovičovci aj bombardovanie počas druhej svetovej vojny. Schovávali sa do pivnice, no jeden zo synov sa chcel pozrieť, ako lietajú bomby. „Babka ho stiahla a vtom padol delostrelecký granát práve tam, kde ten chlapec stál,“ hovorí pamätník o strýkovi, ktorý sa neskôr zabil na motorke. Skrývali sa, aj keď prišli „osloboditelia.“ „Všetci ušli do pivnice, len hore počuli dupotanie, ako sa otvárajú skrine, šuflíky. Bola tam spúšť, všetky potraviny boli na hromade, všetky šaty potrhané, stôl podpálený, navyše v tej kope nechali svoj „podpis“ – jednoducho sa tam vykadili,“ hovorí pamätník. 

Na rozdiel od moravskej babky, u ktorej deti oceňovali, že ich nenútila chodiť do kostola a že ich nechala, nech „si natlčú, keď chcú“, bratislavská babka viedla vnúčatá k viere dosť intenzívne. „Keď boli roráty, obdobie adventu a chodilo sa za tmy s lampášom do kostola, tak ma babka nezabudla každé ráno o pol piatej zobudiť. Celý december som tak prežil,“ spomína. Vtedy ešte nevedel, že ide o sväté omše, ktoré sa konajú pred svitaním, aby ľuďom pripomenuli, že pred príchodom Krista žili v tme.

Jeho rodičia sa spoznali v roku 1962, keď bol otec na vojenčine v Šumperku. Syn sa im narodil  tri mesiace pred svadbou, čo v katolíckom prostredí vzbudilo rozruch. No a zať si veľmi nesadol so svokrom, tak sa odsťahovali do Ostravy, kde si našiel prácu v bani. „Lenže v bani otca zavalilo, a keď sa dostal von, pod zem ho už nikto nedostal,“ vraví pamätník. 

Skončili teda u starých rodičov v domčeku na Trnávke. Obývačku, kuchyňu, spálňu a manzardku si delili s babkou, dvomi otcovými súrodencami, ktorí boli slobodní a troma, ktorí už mali rodiny. „Každý mal aspoň jedno dieťa, takže to bol boj o každý centimeter,“ hovorí. Jeho rodičia si tak v roku 1965 kúpili malý domček vo Vysokej pri Morave. Z Bratislavy sa odsťahovali.  

Za ostnatým drôtom 

Prihraničnú dedinku v tom čase obklopoval ostnatý drôt. Dedinčania boli zvyknutí aj na prítomnosť pohraničnej stráže, ktorá mala rovnaké povinnosti ako armáda a rovnaké práva ako polícia. Snaha nelegálne prekročiť hranicu bola totiž hodnotená ako trestný čin opustenia republiky. 

„Chodili nás školiť, aby sme si všímali nepriateľské živly a aby sme včas chodili informovať uja pohraničníka,“ spomína pamätník. Z detstva si pamätá aj to, že z pionierskych schôdzok, kde ich vedúci učil zakladať oheň, robiť luk, stopovať i maľovať, utekal miništrovať. Na futbale s chlapcami vyspevovali Krylovu hymnu Bratríčku, protestsong proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. V televízii i rádiu toľko počúvali rakúske stanice, že pochytili základy nemčiny. 

Po strednej sa rozhodol študovať marxisticko-leninskú teóriu kultúry na Univerzite Komenského. „Mali sme fakt vynikajúcich učiteľov,“ spomína pamätník, ktorý však odmietol referovať o Poučení z krízového vývoja, teda dokumente, ktorý dezinterpretoval vpád vojsk Varšavskej zmluvy a ktorý on označil za slaboduchú rozprávku. „Vtedy ma z toho vedúci katedry vytiahol, ale už som na škole dlho nevydržal.“ V roku 1983 sa opäť prihlásil na štúdium archeológie, ktoré práve otvárali. „Ale súdruh dekan ma zakázal prijať na iné oddelenie, že som si nevážil socialistické zriadenie a že som zahodil príležitosť vyštudovať teóriu kultúry. Tak to bol koniec mojich vysokoškolských štúdií.“

Opustené ostrovy

Pamätník potom vymenil viaceré zamestnania - bol záhradníkom, pracoval v kníhkupectvách a popri tom sa stretával s bratislavskou bohémou v kaviarni U Michala. S kamarátmi vyrábal samizdaty, kde zverejňoval napríklad kritické texty Voskovca a Wericha.

Keďže bola povinná vojenská služba, poslali ho do detvianskej obce Stožok, kde boli sklady pohonných hmôt pre armádu. Dlhý čas zelenej pakárne si krátil prepisovaním indexových kníh, do obehu poslal aj niekoľko kópií Černých baronov. Počas vojenčiny sa zoznámil s manželkou a odsťahoval sa do Lučenca. Na okresnom úrade si našiel prácu ako sociálny kurátor pre neprispôsobivé osoby. „Systém fungoval tak, že keď sa vrátil človek z výkonu trestu, založil sa mu spis, dostal podporu 300 korún, ponúkli mu robotu, a keď ju nechcel, tak sa vyškrtol,“ opisuje. „Väčšinou to boli ľudia, ktorí nemali sociálne zručnosti, zázemie, vzdelanie. Opustené ostrovy,“ hovorí s tým, že mu za vyše tri roky prešlo cez ruky asi 500 ľudí, ale založiť musel vyše 1 000 spisov.

Pred revolúciou počúval Hlas Ameriky a Slobodnú Európu, odkiaľ sa dopočul o potlačenej sviečkovej demonštrácii. Dozvedel sa aj o demonštrácii, ktorá sa konala 28. októbra 1989 na pražskom Václavskom námestí. „Jedna známa tam dostala dávku z vodného dela, takmer ochrnula.“ 

V Lučenci, kde žil, začala vznikať bunka Verejnosti proti násiliu. „V okresnom týždenníku vyšiel štvavý článok o protisocialistických živloch, ktorých treba povyhadzovať z roboty a nechať ich zhniť v pekle. Napísala to súdružka, ktorá robila na okresnom výbore strany. To bol podnet, ktorý ľudí zdvihol zo stoličiek. Aj takých, ktorí chceli ostať v pozícii divákov,“ myslí si. Spomína si tiež, ako chodil agitovať po dedinách či fabrikách, kde ich robotníci chceli biť, lebo im chceli „zobrať“ istoty. „Bolo potrebné tých ľudí zobudiť, aby prestali počúvať obecný rozhlas a začali rozmýšľať.“

Prvé slobodné voľby

Po nežnej revolúcii začal pracovať mestskom národnom výbore a dostal na starosť organizáciu po rokoch prvých slobodných volieb. V júni 1990 totiž mohli Slováci a Česi prvýkrát po 44 rokoch slobodne voliť. Prvé parlamentné voľby boli rekordné, zúčastnilo sa ich až 95,39 percenta voličov, čiže viac ako 11 miliónov ľudí. „Prišli dva kamióny hlasovacích lístkov, a to bola skúška, lebo ste nemali ľudí, ktorí by niečo také absolvovali. Kandidoval každý, kto mal ruky - nohy,“ spomína pamätník. V novembrových komunálnych voľbách už bola účasť „len“ 63,75 percenta z 3,6 milióna slovenských voličov. Pre pamätníka to bola zaťažkávacia skúška organizačných schopností. 

Po rozdelení Česko-Slovenska bol prijatý zákon o štátnom občianstve, ktorý určoval, že každý, kto bol občanom ČSFR a nie je štátnym občanom SR, si môže zvoliť štátne občianstvo Slovenskej republiky. Pamätník spomína, ako niektorý z ministrov Mečiarovej vlády vyhlasoval, že tí, ktorí si nezmenia občianstvo, budú musieť platiť. „Pripomenulo mi to časy Česi peši za Dunaj. Odvtedy hovorím, že som prijal slovenské občianstvo nedobrovoľne, pod nátlakom a za zjavne nevýhodných podmienok.“

Dnes žije striedavo v Košiciach a na Zemplíne. Rád sa však vracia aj do Sudet kvôli rodinným stretávkam. Nepáči sa mu devalvácia hodnôt v slovenskej spoločnosti a degradácia človeka na konzumenta. „Plné brucho je najlepší spôsob pacifikovania,“ myslí si.