Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Tatár (* 1953)

Ozajstný VPN-kár bol ten, ktorý sa nebál v prvý deň a ktorý tam išiel pre pravdu a lásku, aj proti osobnému prospechu. A nebál sa, išiel do rizika

  • narodil sa v Bratislave v roku 1953

  • 1979 - ukončil štúdium medicíny

  • počas 80. rokov sa podieľal na aktivitách bratislavských ochranárov

  • 1987 - spolupráca na dokumente Bratislava/nahlas

  • 1989 - spolupodieľal sa na založení VPN

  • 1990 - 1992 - poslanec SNR za VPN

  • 1993 spoluzakladateľ SKOI, neskôr sa stal členom a tajomník Republikovej rady DS

  • 1998 - 2002 poslanec slovenského parlamentu

  • od roku 2001 do 2006 bol predseda OKS

  • v súčasnosti pracuje ako lekát

Jeden z mužov Novembra ´89 Peter Tatár vidí v počínaní si súčasných mladých ľudí, aktivistov hnutia Za slušné Slovensko, paralelu s minulosťou, s tým, ako sa jeho generácia vzoprela moci. „Je tam priama línia. To je to generačné potešenie - vidieť, že mladí ľudia si vážia tie isté hodnoty,  s ktorými sme vystupovali kedysi my. Podstatné je mať istotu a neustúpiť. Stojí to za to, aj keď v tomto momente nemáme väčšinu, nie sme slávni, aj keď nás nevelebia – vytrvať a ísť ďalej. Mám čoraz väčšiu chuť pridať sa,“ hovorí dnes, keď sleduje protestné mítingy.

 

Búrlivé ochranárske 80-te roky

Peter Tatár sa narodil v Bratislave v roku 1953. V roku 1979 vyštudoval medicínu. Jeho hodnotový svet pomáhali formovať priatelia zo stredoškolských čias, nezávislí výtvarníci, divadelníci, spisovatelia a vlastná skúsenosť s komunistickým režimom.

Peter sa naplno zapojil do aktivít bratislavských ochranárov v dnes už legendárnej ZO 6 Mikuláša Hubu (základná organizácia č. 6 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny - SZOPK). Organizačne aj autorsky sa v jeseni 1987 podieľal na tvorbe dokumentu Bratislava/nahlas. Oficiálne išlo o prílohu k zápisnici z členskej schôdze bratislavských ochranárov, ale bol to najmä výsledok viacročnej práce väčšieho počtu ľudí. „Zbieral sa materiál o historickom centre Bratislavy, o životnom prostredí, o znečistení vôd, o výstavbe Petržalky, zdravotníctve, sociálnom systéme. Mali sme už desiatky rôznych zápisníc, ktoré sme si rozposielali, ale to nebolo nič tajné. Tak hosť našich rokovaní Jano Budaj navrhol: ,Urobme z toho jeden syntetický materiál.´ Zhromaždili sme ochranárov, ale aj odborníkov na jednotlivé rezorty.“ Získať informácie nebolo jednoduché, pretože k nim nebol prístup. Pomáhali im preto ľudia z prostredia výskumu, urbánnej činnosti, plánovacích ústavov. Pri tvorbe dokumentu vychádzali z presných údajov. „Boli sme opatrní. Chceli sme to hrať tak, aby nás nemohli napadnúť, odsúdiť či zatvoriť. Ale vedeli sme, že je to proti režimu,“ hovorí Peter.

Pohon na autorov dokumentu a prípravy postihov voči niektorým z nich prišli až neskôr, po uverejnení odsudzujúceho konšpiračného článku v denníku Pravda. V tom čase sa v Bratislave konala Sviečková manifestácia, o ktorej Petra informoval František Mikloško. Petrov otec mal vtedy ambulanciu na Hviezdoslavovom námestí, práve tam, kde sa Sviečková manifestácia konala. Peter sa na akciu vybral, aby dianie odfotografoval. Prekvapilo ho však keď večer na chodbe stretol jednu zo sestričiek, ktorá tam musela prísť, aby do ambulancií pustila príslušníkov Štátnej bezpečnosti s fotoaparátmi a kamerami. Petra ukryla v prázdnej ordinácii, no ten ani nerozsvietil svetlo, aby na seba pri fotografovaní neupozornil.

Až do Nežnej revolúcie bol Peter jedným z najaktívnejších členov ZO 6. Naďalej udržiaval priateľské vzťahy s členmi tajnej cirkvi, výtvarníkmi a ďalšími ľuďmi s opozičným zmýšľaním voči režimu. Stretávali sa na divadelných predstaveniach, koncertoch „zakázaného charakteru“ či na „bytových“ výstavách. Týždeň pred 17. novembrom 1989 sa konal celoslovenský ochranársky zjazd, na ktorom bratislavskí ochranári pri voľbách presadili do predsedníctva väčšinu nekomunistov. Avšak o týždeň 17. novembra 1989 Nežná revolúcia, ktorú bratislavskí ochranári spoluorganizovali, priniesla zásadný obrat v celej spoločnosti.

 

Nežná revolúcia

O udalostiach z piatku 17. novembra 1989 v Prahe sa Peter dozvedel až v nedeľu večer. Hneď v pondelok však prišiel medzi ľudí, ktorí sa zišli večer predtým v Umelke. Patril tak do prvej dvadsiatky členov koordinačného centra Verejnosti proti násiliu. „Boli tu ľudia, ktorí mohli, chceli, vedeli. Nik sa neštylizoval do polohy, chcem robiť to či ono,“ spomína pamätník na prvé dni. Za ozajstných VPN-károv považuje tých, ktorí sa v prvý deň Nežnej revolúcie nebáli a verejne vystúpili. Tí, ktorí prišli v druhej a tretej vlne boli, podľa neho, tí, ktorí tam išli pre kariéru a výhody.

Svoj postup koordinovala VPN aj s českým Občianskym fórom. Hneď v prvých dňoch,          v utorok 21. novembra, Peter Zajac počas rozhovoru s Václavom Havlom v Prahe trval na zadefinovaní diania nie ako na vzbure, ale na definitívnej zmene režimu. Riešili aj vážnu otázku ďalšieho spolunažívania Čechov a Slovákov. Peter Zajac sa vrátil s magnetofónovou páskou, na ktorej zaznievajú Havlove slová o nastolení slobody a demokracie a o spoločnom československom cieli: „vytvoriť skutočnú, autentickú federáciu“ a na prvom mítingu VPN v Bratislave ich prečítal Milan Kňažko.

Na 27. november 1989 bol vyhlásený generálny štrajk. V televíznych besedách, ktoré mu predchádzali, VPN na podnet Martina Bútoru vyzývala ľudí, aby nemali obavy prejaviť svoj postoj. Ak nemôžu alebo nechcú prerušiť prácu, aby ho vyjadrili pripnutím si stužky alebo trikolórou na oblečení. Aby ľudia dali vedieť, že ich je väčšina.

V decembri 1989 kooptovala VPN nových poslancov do Federálneho zhromaždenia a Slovenskej národnej rady namiesto komunistov, ktorí odstúpili. Na Slovensku sa predsedom vlády „národného porozumenia“ stal komunista Milan Čič. „Až vtedy, keď už bolo neskoro, mi došlo, že tá revolučná autorita VPN s obrovskou podporou verejnosti sa vytratí. Už nemôžeme diktovať vláde, čo má robiť. Napríklad sme na podnet Martina Bútoru vybavili, že sa dohodli ministri vnútra Slovenska a Rakúska a 10. decembra na Deň ľudských práv umožnili ľuďom vidieť Devín z druhej strany Dunaja. Otvorili sa hranice a strihali sa drôty. Takúto moc sme stratili,“ vysvetľuje pamätník. Zároveň poprel, že by VPN pripravila konkurz na pozíciu ministra vnútra. „Urobil to Milan Čič. On systematicky pozýval Vladimíra Mečiara do Bratislavy. Oklamať sa vtedy nechal aj podpredseda vlády Vlado Ondruš.“ A tak sa aj napriek varovaniam trenčianskej VPN stal Vladimír Mečiar ministrom vnútra.

Pred voľbami v roku 1990 vysvitlo, že spomedzi 300 kandidátov VPN do parlamentu asi 40 z nich neprešlo lustráciami a ocitli sa na zoznamoch agentov a spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. Keďže sa vo VPN pred voľbami dohodli, že nikto, kto podpísal spoluprácu s ŠtB nemôže za VPN kandidovať do parlamentu, neprelustrovaní z kandidátky odstúpili. Najväčší verejný problém nastal s tribúnom revolúcie Jánom Budajom. VPN tak síce vyhrala voľby, mala najväčšie zastúpenie v parlamente a vo vláde, ale jeden z lídrov kandidátky VPN musel odstúpiť. Peter Tatár sa dostal do slovenského parlamentu a stal sa predsedom poslaneckého klubu.

Ešte pred voľbami 1990 pri uvažovaní o budúcej vláde osem čelných predstaviteľov VPN odmietlo nomináciu na predsedu vlády. Tatár, Bútora, Zajac, Gál, Langoš, Šimečka, Kučerák, Kusý, Flamík a ďalší do tejto funkcie kvôli temnej minulosti i neovládateľnosti nechceli Vladimíra Mečiara. Budaj, Kňažko ani Mečiar sa na týchto poradách nezúčastňovali. Po voľbách potom niekoľko dní za sebou zasadala Republiková rada VPN na čele s Jánom Budajom, ktorá sa napokon na Mečiarovi dohodla. Petrov dodatočný návrh na nomináciu Milana Šimečku staršieho vtedy už nemal šancu.

 

Delenie VPN

Zakrátko sa vo VPN prejavili závažné konflikty, ktoré je však možné datovať do skorších čias. V druhej polovici roku 1990 však už bol na koni Vladimír Mečiar, ktorý rozpory medzi revolucionármi dokázal zneužiť vo svoj prospech, aby získal politickú moc. O svojej „pravde“ presvedčil aj niektoré skupiny VPN-károv z regiónov mimo Bratislavy. Väčšia časť z nich sa zišla v Trnave, kde skritizovala prácu koordinačného centra. „Boli medzi nimi mnohí, ktorí si už niečo ,utrhli´. Väčšina z nich sa potom stala členmi HZDS. Počúvali sme tie reči a bolo to hrozné – akoby sa deti sťažovali, že ich týrajú rodičia a opak by bol pravdou. To je tá trnavská iniciatíva, boli tam budajovci a už aj mečiarovci. Tu sa začalo to delenie vo VPN. Tí, čo chceli ,fabriku´... My sme následne zvolali Republikovú radu, zavolali sme tam novinárov, napríklad Roba Kotiana z vtedajšej Smeny a všetkých, ktorí chceli prísť,  bolo to pre nich otvorené, hoci bežne sa to takto nedialo. Prvý som vtedy povedal, že Kňažko s Mečiarom by mali odstúpiť, lebo za lož sa odstupuje,“ spomína si Peter. Ešte v ten večer Mečiar, Kňažko, Budaj a ďalší založili v Ružinove VPN-Za demokratické Slovensko (ZDS). Pamätník to považuje za odklon od Novembra ´89.

Definitívne sa VPN rozdelilo na sneme v Košiciach na jar 1991. Pri odchode VPN-károv na nich čakali Mečiarovi prívrženci, vulgárne na nich pokrikovali a fyzicky atakovali. V apríli 1991 na koaličnej rade VPN, KDH a DS prišla VPN s návrhom na odvolanie Mečiara. Pri hlasovaní bolo 11 z 21 členov za, nevedeli však, kto ho nahradí. Napokon po odchode poslancov HZDS z VPN sa podľa počtu hlasov v parlamente premiérom stal Ján Čarnogurský a vymenení boli aj niektorí členovia vlády. VPN sa potom premenovalo na Občiansku demokratickú úniu (ODÚ-VPN). Bolo to na popradskom sneme koncom roka 1991 a do volieb v roku 1992 už išlo len ODÚ.

Pred voľbami v roku 1992 sa ODÚ chcela dohodnúť s Demokratickou stranou (DS) na spoločnej kandidátke. DS však bez vedomia ľudí z ODÚ zároveň rokovala aj s Klausovou ODS. Dozvedeli sa to, až keď delegáciu DS stretli odchádzať od Václava Klausa, s ktorým sa práve dohodli. Voľby v roku 1992 dopadli neúspešne: ODÚ získalo len niečo cez 4% hlasov, podobne aj DS, a ani jedna zo strán sa nedostala sa do parlamentu. Politickú scénu na Slovensku tak ovládla Mečiarova HZDS.

 

Pokračovatelia VPN

 „Naša agenda bola – zmena politického systému, začatie decentralizácie, rozobratie komunistického systému riadenia štátu, ekonomická reforma, čiže privatizácia, rozbehnutie slobodného trhu, ochrana ľudských práv, harmonizácia s menšinami a obrana spoločného štátu. Bolo jasné, že obranou republiky bránime zmysel Novembra a európske smerovanie, schopnosť byť moderným štátom, ktorý dokáže spolunažívať s celým svetom,“ charakterizoval Peter ciele VPN v čase Nežnej revolúcie.

V Lučenci na jeseň 1992 sa vtedajšia ODÚ rozhodla uzavrieť svoje pôsobenie. Zanikol by tak aj dlh, s ktorým voľby skončila. V pláne mali založiť novú stranu. Peter sa venoval usporiadaniu zaniknutej ODÚ – bolo treba urobiť poriadok, doriešiť účtovné uzávierky, riešiť správcu konkurznej podstaty, či spraviť výmaz strany z registra politických strán, ktorý trval veľmi dlho.

Ešte v jeseni 1992 sa podieľal na založení občianskeho združenia Stála konferencia Občianskeho inštitútu (OZ SKOI). Skupina súčasných i bývalých politikov, akademických funkcionárov, učiteľov, vedcov, hercov a iných ľudí organizovala po celom Slovensku stovky verejných diskusií a debát na dôležité témy – ústavnosť, demokracia, ľudské práva a ďalšie. Štyria členovia SKOI sa vo voľbách v roku 1994 dostali na kandidátku KDH a z nich sa v druhom skrutíniu dostal do parlamentu Ján Langoš. Neskôr sa stal aj predsedom Demokratickej strany, s ktorou SKOI pokračovalo v politike. Peter sa stal jej ústredným tajomníkom. Vo voľbách v roku 1998 napokon v päťkoalícii proti Mečiarovi uspeli a stali sa koaličným partnerom prvej Dzurindovej vlády.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of 20th Century

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Stories of 20th Century (Tatiana Snitková)