Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

sr. Mária Kandida Šustová (* 1934)

Modlitba nám pomôže.

  • Narodená 18. marca 1934 vo Vranovskom Čemernom

  • základnú škola navštevovala vo Veľatoch, meštianku v Trebišove

  • v septembri 1948 vstúpila do Kongregácie sestier dominikánok bl. Imeldy v Košiciach

  • dňa 7. marca 1950 mala obliečku a 30. augusta 1950 bola deportovaná do Kostolnej pri Trenčíne

  • 4. marca 1951 zložila prvé sľuby v Kostolnej pri Trenčíne

  • v októbri 1951 bola prevezená do severných Čiech, do Krásnej Lipy

  • v roku 1952 sa jej veľmi zhoršil zdravotný stav a musela ísť do invalidného dôchodku

  • v apríli 1954 bola preložená do Jasova

  • doživotné sľuby zložila 9. februára 1958 v Novej Lipnici

  • v rokoch 1962 – 1983 pôsobila v Slovenskej Lupči a v Košiciach, pracovala ako katechétka, vypomáhala pri domácich prácach

  • od roku 1983 až doteraz žije v Charitnom domove v Dunajskej Lužnej

Sr. M. Kandida Šustová sa narodila vo Vranovskom Čemernom, základnú školu navtevovalaa vo Veľatoch, mesštianku v Trebišove.Ako štrnásť ročná sa hlási do Kongregácie sestier dominikánok bl. Imeldy v Košiciach. Svoju rehoľnú obliečku má až o dva a pol roka neskôr. Hneď po ukončení noviciátu bola deportovaná do Kostolnej pri Trenčíne.

Asi okolo desiatej sme nastupovali do autobusu a taká mi ostala krásna spomienka, keď videla som našu generálnu predstavenú, matku Jolanu, s krížom v náručí ako nastupuje do autobusu. A my sme za ňou potíšku nastupovali. Pri pohnutí sa autobusu začala sa modliť, potom sme pokračovali piesňami ďalej cestou. Pod Tatrami sme sa zastavili na obed – to, čo sme so sebou niesli a takto sme došli do Kostolnej asi večer o ôsmej, deviatej bolo už šero.

V marci roku 1951 skladá svoje prvé sľuby, ešte v tom istom roku na jeseň je prevezená do severných Čiech. Od roku 1952 je na invalidnom dôchodku, lebo sa jej veľmi zhoršil zdravotný stav.

Lenže ja som cez dovolenku celozávodnú cez sviatky ten týždeň ochorela, dostala som angínu. Tak potom lekár už nefungoval lebo i on mal dovolenku, ja som sa nemala kde obrátiť. Takže horúčky a to všetko mi sestry pomohli pri tom, že som to prekonala. Ale ostala som veľmi slabá a bolo mi špatne. Tak potom, keď už lekár pracoval som sa mu hlásila, na to majú normy, takže ma poslal do práce. Tak ma zobrali z toho Dlhého dolu naspäť do Krásnej lipy tam do závodu, to bolo ľahšie, nemusela som cestovať. Ale som aj tak behom dvoch týždňov zlyhala, že ma museli odviezť do nemocnice. V nemocnici som bola asi štyri týždne a medzitým moje spolusestry previezli na Moravu do Malej Štahle. Tam bola ťažká práca a preto, že bola taká ťažká práca, lekár, ku ktorému som sa hlásila hovorí, že mi nemôže dať odporučenie do práce, pretože môj zdravotný stav je taký, že už nebudem môcť. Tak nejaký čas mi predpisoval lieky a ma liečil, ale tak asi o rok mi povedal, že na dôchodok. Tak ako 20ročnú ma dali na dôchodok.

Zo zdravotných dpvodou bola preložená do Jasova, neskôr do Slovenskej Ľupče a Košíc.
 snažila sa tajne pracovať ako učiteľka náboženstva a pomáhala v kláštoroch sestier pri domácich prácach.

Od roku 1983 žije v Charitnom dome v Dunajskej Lužnej. Počas týchto rokov vykonávala službu miestnej predstavenej, zástupkyne, ekonómky a svoje dlhoročné zdravotné problémy obetovala za Cirkev, kongregáciu a spásu nesmrteľných duší.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Svedkovia viery

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Svedkovia viery (Hermana Matláková)