Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Steiner (* 1936)

• narodil sa 26. mája 1936 v Zlatých Moravciach do židovskej rodiny

• v období núteného vyvlastňovania židovského majetku prišla jeho rodina o obchod so zmiešaným tovarom

• v roku 1942 mu deportovali otca do vyhladzovacieho tábora v Lubline, kde následne zomrel na týfus

• v období prvej vlny deportácií utiekol s matkou do Budapešti

• posledné mesiace druhej svetovej vojny prežil v sirotinci budapeštianskeho geta

• v rokoch 1952 – 1956 absolvoval stredoškolské štúdium na Strednej priemyselnej škole v Komárne

• po ukončení stredoškolského štúdia nastúpil na povinnú vojenskú službu v leteckom útvare Hradec Králové

• v roku 1958 začal pôsobiť v Slovenských lodeniciach v Komárne, kde zostal až do svojho odchodu do dôchodku

• počas výkonu zamestnania absolvoval diaľkové štúdium na Strojníckej fakulte STU v Bratislave

• je ženatý a má dve dcéry – Adrianu a Eriku

• v súčasnosti žije na dôchodku v Komárne

Obdobie prenasledovania židovskej menšiny na Slovensku strávil s matkou na úteku v Budapešti. Tam sa mu darilo úspešne ukrývať pred nacistickým terorom až do nástupu Szálasiho vlády, ktorá ho napokon uvrhla za múry budapeštianskeho geta, kde strávil posledné mesiace vojny.

Juraj Steiner sa narodil 26. mája 1936 v Zlatých Moravciach na juhozápade Slovenska. Obaja jeho rodičia, matka Alžbeta, za slobodna Schwartzová, aj otec Ladislav, mali židovský pôvod, kvôli ktorému boli počas trvania Slovenského štátu perzekvovaní.

Svoje rané detstvo strávil obklopený láskou rodičov a starej matky, ktorá prevádzkovala v Zlatých Moravciach obchod so zmiešaným tovarom. „Bol to v podstate taký rodinný podnik, v ktorom sa predávali knihy, papier, sklo a porcelán. Patril otcovej rodine, ktorá ho mala vo vlastníctve dlhé roky. Po náhlej smrti starého otca, ktorý zomrel na prasknutý žalúdočný vred, sa babička stala jeho vlastníčkou,“ hovorí Juraj.

Rozdelená rodina

Pokojné súžite rodiny Steinerovcov náhle narušila rastúca popularita radikálnej pravice s jej antisemitskou rétorikou. Po oficiálnom vyhlásení vzniku Slovenského štátu boli v krátkom čase vládou prijaté protižidovské opatrenia, ktoré likvidovali židovskú komunitu nielen po sociálnej, ale aj hospodárskej stránke.

Jedným z takýchto opatrení bolo vyvlastňovanie židovského majetku. Proces arizácie, ktorý vyvrcholil v rokoch 1941 – 1942, sa dotkol sa aj Jurajovej rodiny. „Vo februári 1942 sme museli predať náš obchod do rúk arizátorky. Tým, že sme v objekte, kde sme mali obchod, aj bývali, ostali sme bez domova,“ vysvetľuje Juraj.

Po nútenom odchode sa mladá rodina premiestnila aj so starou mamou do novovznikajúcej štvrte v Zlatých Moravciach. Juraj si spomína, ako ich pár dní po príchode zasiahla ďalšia vlna tvrdých opatrení proti židovskej menšine: „Otcovi zrazu prišlo povolanie, že má nastúpiť do internačného tábora v Novákoch. Rovno odtiaľ ho potom presunuli do koncentračného tábora v Lubline. Nikdy potom som ho už nevidel.“

Nočný útek zo Zlatých Moraviec

V strachu pred rovnakým osudom, aký postihol Jurajovho otca, sa zvyšní členovia rodiny Steinerovcov rozhodli opustiť Zlaté Moravce. Ich dočasným útočiskom sa stali Nové Zámky, v ktorých mali príbuzných. „Prakticky sme tam mali tri možnosti, kam sa uchýliť – stará mama tam mala vydatú dcéru, mama sestru a brata s rodinou, no a tak sa rozhodlo, že pôjdeme tam a ďalej sa uvidí.“

Za pomoci známych zorganizovala Jurajova matka so starou mamou nočný presun do Nových Zámkov, ktoré boli po Prvej viedenskej arbitráži okupované Maďarskom. „Mali sme dohodnutý odvoz, ktorý nás mal bezpečne prepraviť k hraniciam. Zastavili sme pár kilometrov od hraníc a pokračovali ďalej v ceste peši cez kopce, až kým sme nedošli na železničnú stanicu. Tam sme nastúpili do vlaku, ktorým sme sa dopravili do tetinho bytu,“ spomína Juraj.

Kým Juraj s matkou pokračovali na ďalší deň v ceste, stará mama sa rozhodla zostať v Nových Zámkoch u dcéry. „Babička tam žila v utajení dosť dlhú dobu. Cez deň vôbec nevychádzala z domu. Na vychádzky chodievala až neskoro v noci, aby si ju náhodou niekto nevšimol a nenahlásil.“

Juraj s mamou sa medzičasom ukrývali v Budapešti, ktorá sa v období holokaustu stala útočiskom mnohých židovských rodín. „Presúvali sme sa zhruba každých šesť týždňov po rôznych podnájmoch, ku ktorým sme sa dostali cez inzeráty. Raz sme takto skončili v jednom byte na okraji mesta. Jeden zo susedov nás začal upodozrievať. Po tom, ako sa ma na rovinu opýtal, či sme židia, sa mama rozhodla konať a dala ma do dočasnej opatery rodine Beckových.“

Razia v bufete

Alžbeta Steinerová pravidelne navštevovala svojho syna až do momentu, kým ju neodviedla polícia do internačného tábora, v ktorom boli sústredení ľudia neschopní preukázať maďarské občianstvo. „Mamu zbalili počas razie v bufete, kam sa chodievala stravovať. Mali sme falošné doklady vystavené na meno Lányi, no tie sa ukázali byť nedostatočné. Zobrali ju rovno do tábora v Ricse, odkiaľ sa jej podarilo s nami neskôr spojiť,“ hovorí Juraj. Kontakt s rodinou tak pamätníkovi dlhú dobu sprostredkovávala rodina z Nových Zámkov, ktorá sa starala aj o jeho ekonomické zabezpečenie.

Keď v máji roku 1943 Juraj dovŕšil sedem rokov, rodina Beckovcov bola nútená riešiť otázky ohľadom Jurajovho nástupu do školy. „Tým, že som nebol nikde oficiálne zaevidovaný, museli ma dať na nejaký čas do detského domova, odkiaľ si ma osvojili. Tak sa celý proces zlegalizoval a ja som mohol v septembri začať so štúdiom na základnej škole,“ vysvetľuje pamätník.

Tesne pred koncom školského roka však Juraj svoje štúdium prerušil a presunul sa aj s matkou, ktorú medzitým prepustili z tábora, späť do Nových Zámkov. Tam pokračoval nejakú dobu v štúdiu prvého ročníka, ani ten však nakoniec neukončil. „Jednej noci nás zhromaždili a zobrali aj so starou mamou nákladiakom späť do Budapešti. Rovno odtiaľ sme putovali do záchytného tábora, kde sme strávili leto. Po dvoch medzizastávkach nás premiestnili do starej židovskej štvrte v Budapešti, kde ma umiestnili do detského domova,“ spomína Juraj. V snahe zabrániť rozdeleniu rodiny sa Jurajova matka zamestnala v sirotinci ako pomocná sila v kuchyni. Stará matka, vzhľadom na svoj pokročilý vek, skončila v židovskom starobinci, ktorý sa nachádzal o pár domov ďalej.

Nyilašovci pri moci

Situácia židovskej komunity žijúcej na maďarskom území sa radikálne zhoršila po tom, ako sa koncom roka 1944 dostala k moci Strana šípových krížov (Nyilaskeresztes Párt). Novým „vodcom” národa sa stal predseda strany, radikál Ferenc Szálasi, ktorý za tichej pomoci nacistického Nemecka rozpútal v krajine teror. „Nyilašovci začali zhromažďovať všetkých židov a posielať ich do lágrov. Bohužiaľ to neobišlo ani našu rodinu. Mame sa podarilo pred prvou vlnou transportov zachrániť, no netrvalo dlho a napokon ju odviedli do koncentračného tábora v Ravensbrücku,“ hovorí Juraj.

Tí, ktorým sa podarilo pred deportáciami zachrániť, sa buď ukrývali alebo boli umiestení do židovského geta. Neslávne známe bolo najmä budapeštianske geto, v ktorom bolo uväznených v nehumánnych podmienkach vyše 70 000 príslušníkov židovskej menšiny, vrátane Juraja a jeho starej mamy. „Z našej štvrte sa postupne stalo geto, z ktorého sa nedalo dostať von. Spomínam si, ako sa tam zhromažďovali všetci naši známi z Budapešti – zhodou okolností bývala iba pár ulíc od nás pani Becková, u ktorej som predtým žil. Keď zistila, že mamu odviedli, rozhodla sa dočasne si ma osvojiť,“ hovorí pamätník.

Na druhej strane múru

Kruté podmienky, v ktorých boli obyvatelia budapeštianskeho geta nútení existovať, ukončil až príchod vojakov Červenej armády dňa 18. januára 1945. Jurajovi sa v tejto súvislosti vybavuje spomienka na explóziu a následný pád múru, ktorý ich na necelé dva mesiace násilne uväznil.

Po oslobodení budapeštianskeho geta sa pani Becková vrátila späť do svojho bytu, následkom čoho sa ocitol Juraj späť v detskom domove. Stará matka, ktorej sa tiež podarilo besnenie Szálasiho vlády prežiť, sa s vnukom pravidelne stretávala a dohliadla na jeho výchovu. „Život sa pomaly vracal do normálu. Prvého februára obnovili výučbu a ja som nastúpil do druhej triedy,“ konštatuje Juraj. Ani druhý ročník však napokon v budapeštianskej škole neukončil, pretože sa so starou mamou rozhodli odísť z mesta. „Ono je to celkom vtipná príhoda. Blížil sa záver roka a ja som hlúpou náhodou niekde stratil knihy. Tak strašne som sa to bál v škole priznať, že som začal starú mamu prehovárať, aby sme sa vrátili domov. Ona napokon súhlasila.“

Koncom júna 1945 sa tak Juraj so starou mamou bezpečne vrátili do Zlatých Moraviec v nádeji, že sa podarilo prežiť židovské pogromy aj ich blízkym. „Na naše počudovanie sa mama vrátila pár týždňov po nás s rukami v sadrách. Rozprávala nám potom o tom, ako sa vlak, ktorým cestovala z Bratislavy, vykoľajil. Svojím spôsobom mala šťastie v nešťastí, pretože jeden ruský vojak si s ňou vymenil miesto a to ju zachránilo pred vážnejšími zraneniami,“ hovorí pamätník.

Mesto v troskách

Radosť z návratu matky však čoskoro vystriedal smútok zo správy o smrti Jurajovho otca, ktorý zomrel v koncentračnom tábore v Lubline na následky epidémie škvrnitého týfusu: „Po vojne nás vyhľadal jeden pán, ktorý bol s otcom zajatý v tábore, kde sa spoznali, aby nám oznámil, že otec to neprežil. S odstupom času sme si vraveli, že tam aspoň dlho netrpel.“ 

Tragický osud postihol aj ďalších členov Jurajovej rodiny z Nových Zámkov, ktoré počas vojny čelili masívnemu bombardovaniu. „Z celej našej rodiny v Nových Zámkoch sa podarilo prežiť iba mojej sesternici a ujovi. Teta, babkina dcéra, ani jej dve deti sa už domov nevrátili. Nemali sa ani kde uchýliť, lebo ich dom bol zbombardovaný,“ hovorí Juraj.

Počet príslušníkov židovskej komunity na Slovensku po druhej svetovej vojne ovplyvnil nielen holokaust, ale aj ich masová emigrácia, ktorá nastala v roku 1948 po vzniku samostatného židovského štátu Izrael. „Mnoho ľudí z našej komunity vtedy odišlo do zahraničia. Aj my sme o tom istú dobu uvažovali – dokonca nám mama kúpila lodný kufor. Nakoniec z toho zišlo, pretože stará mama sa bála, že zostane sama. Boli sme prakticky jej jediná rodina.“

Jednou z ďalších výziev, ktorým Jurajova rodina čelila, bolo obnovenie rodinného podnikania. „Dosť sme s tým zápasili, lebo v okolí sa nedalo nič zohnať. Mama musela preto chodiť nakupovať tovar až do Bratislavy, aby sme mali vôbec čo predávať. Starú mamu to úplne pohltilo a takmer sa z obchodu ani nepohla. Tak veľmi sa snažila obchod oživiť,“ spomína pamätník.

Posledná vôľa starej mamy

Napriek nesmiernemu úsiliu starej mamy Steinerovci začiatkom 50. rokov o obchod prišli. Ich podnikanie negatívne ovplyvnil nielen dlhodobý problém s nedostatkom tovaru, ale aj nástup komunistického režimu. „Mnohé obchody z nášho okolia prešli pod štát. Tým, že náš obchod nespĺňal potrebné štandardy a neboli sme konkurencieschopní, museli sme ho nakoniec zatvoriť, “ vysvetľuje Juraj. 

Okrem znárodnenia súkromných podnikov sa prvé roky existencie komunistického režimu v Československu vyznačovali aj početnými politickými procesmi. Jurajovi sa toto obdobie v spomienkach spája s jeho prestupom na Strednú priemyselnú školu v Komárne: „Starej mame celý život nedalo pokoj, že som bol dva roky pozadu. Cez známych sa dozvedela o škole v Komárne, kde prijímali aj žiakov z nižších ročníkov a vybavila mi tam miesto. Pár mesiacov na to zomrela. Bral som to tak, že z nej odpadol stres ohľadom mojej budúcnosti a ona mohla už spokojne odísť.“

V roku 1956 Juraj úspešne ukončil štúdium a nastúpil na povinnú vojenskú službu na útvar letectva do Hradca Králové. Bolo to v čase vypuknutia Maďarského povstania, o ktorom sa začali šíriť aj informácie v Komárne. „Spomínam si, ako sme boli vtedy všetci v pohotovosti, čo sa bude diať. Na čas sa uzavrel aj most, ktorý spájal Komárno s maďarským územím.“

Po predčasnom návrate z povinnej vojenskej služby začal Juraj pracovať v Slovenských lodeniciach v Komárne, kde zostal pôsobiť až do svojho odchodu do dôchodku. V závode si mal možnosť vyskúšať viacero pracovných pozícií, až napokon skončil medzi technológmi a postupne sa vypracoval na vedúceho oddelenia.

Nová doba, staré mravy

V komárňanských lodeniciach prežil Juraj celý svoj profesionálny život, aj turbulentné spoločenské zmeny vrátane Pražskej jari a okupácie Československa, na ktorú si spomína vďaka zážitku z dovolenky: „Bol som vtedy už ženatý. Jedno leto sme sa zobrali aj s manželkou na dovolenku do Rumunska. Zrazu sa zavreli hranice v Československu a my sme tam ostali na nejaký čas uväznení. Niektorí to využili ako zámienku a už sa nevrátili. My sme takúto potrebu necítili.“ Zmenu politickej a spoločenskej klímy vnímal Juraj aj na pracovisku a to najmä po tom, ako sa rozbehli v závode počas obdobia normalizácie politické čistky. „Bolo to citeľné v tom, že niektorí kolegovia boli zrazu prepustení zo zamestnania. Ja osobne som však nezažil žiadnu formu politického nátlaku,“ dodáva pamätník.

Počas svojho pôsobenia v závode Juraj využil možnosť získať vyššie odborné vzdelanie a absolvoval diaľkové štúdium na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. V rámci štúdia mal možnosť vycestovať na zahraničný pobyt do Hainburgu, kde sa stretol i s mladými ľuďmi otvorene sympatizujúcimi s nacizmom: „Ubytovali nás vtedy na vysokoškolských internátoch. Na vlastné oči som mal možnosť vidieť, ako mnohým študentom na izbách visel hákový kríž.“ S výraznejšími prejavmi antisemitizmu sa však pamätník počas svojho dospelého života už nestretol.

Rok 1989 so sebou priniesol postupný rozpad Sovietskeho zväzu a s ním pád komunistického režimu v Československu. Juraj sa samotných protestov, ktoré vyústili do Nežnej revolúcie, nezúčastnil. „Na jednej strane som bol tak ako mnohí plný očakávania. Zároveň som však prirodzene cítil určité obavy z toho, čo bude nasledovať a ako sa ma to dotkne,“ vysvetľuje pamätník.

Podobné pocity neistoty zažíval Juraj aj pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky o pár rokov neskôr: „Nebol som fanúšikom rozdelenia. Bral som to tak, že Slovensko ako malý štát nebude natoľko významné. Nakoniec sa ukázalo, že je to čiastočne aj pravda.“

V súčasnosti žije v Komárne na dôchodku a vyhýba sa sledovaniu politického diania.