pplk. Bernard Roštecký

* 1957

  • „Utváranie slovenskej armády bolo dosť chaotické z toho dôvodu, že u nás neboli ústredné orgány riadenia armády. Kým bolo Československo, to bolo všetko v Prahe. Na Slovensku bol len východný vojenský okruh. Z toho sa postupne, pri rozdelení armády, vytvorila armáda Slovenskej republiky. A to rozdelenie armády bolo tak ako vo všetkom majetku československom – dva ku jednej. A ono to bolo dosť ošemetné práve v rámci armády, pretože mnohí slovenskí chlapci slúžili ako základní, vojaci základnej služby, v Čechách. Tí všetci sa museli presunúť sem na Slovensko. Veľa vojakov z povolania, profesionálov, Slovákov, bolo v Čechách. Tí, ktorí požiadali, že chcú ísť na Slovensko, tak odišli na Slovensko. Tu sa pre nich museli vytvoriť, samozrejme, veliteľské pozície. Ale ono v tom nebol problém, pretože keď došlo sem toľko vojakov základnej služby, útvary mali kapacity na ubytovanie dosť. Takže sa zaplnil aj ten veliteľský zbor, niektorí zostali v Čechách, tí Slováci, takisto ako z českých dôstojníkov, čo boli tu, zostali tu. Sú z nich dneska generáli – oni sú Česi, ale sú v slovenskej armáde. A problém bola tá technika, materiál a vlastne aj nehnuteľný materiál, budovy a stavby, dva ku jednej rozdeliť, no. Tak to bol proces, ktorý trval takmer rok a nakoniec sa aj podaril k spokojnosti obidvoch strán, aj keď niektorí slovenskí dôstojníci mali pocit, tí vyšší, že Česi nás trochu ,od*bali‘, lebo nám dali techniku, ktorá bola uložená, trebárs dvadsať rokov bola uložená, síce starali sa o ňu, previerky boli, ale keď sa nepoužíva technika, tak chátra. Taký mali pocit, no, ale nikto to nedokáže dokázať ani posúdiť.“

  • „To bola veľmi zaujímavá robota, lebo človek chodil po všetkých tých útvaroch, po celých západných Čechách, stredných, severných... A bolo to zaujímavejšie, ako keby som slúžil v nejakom útvare ako trebárs veliteľ a bol by som furt na tom istom mieste a robil by som každý deň, každý týždeň a každý mesiac to isté. Je nejaká bojová príprava, sú streľby, taktická príprava a čo ja viem čo, potom je cvičenie dvojtýždňové a potom zas to isté, a ešte mať pod sebou vojakov, o ktorých sa treba starať a zodpovedať za nich... Pretože každý vojak, čo kedy vyviedol, zodpovedný bol veliteľ. Ten veliteľ bol potrestaný. Samozrejme, aj ten vojak, ale ten len tak, lebo to bol vojak základnej služby, to zas nebolo také. Ale ten veliteľ bol na vine, pretože ho zle vychovával. Vybavené. Tak toto mi odpadlo, pretože sme boli novinári, vojenskí síce, a každý nás rešpektoval, podstatným spôsobom, vedeli, že môžeme napísať aj tak, aj tak, aj naznačiť, ale vedeli, a tak každý s nami vychádzal zadobre.“

  • „Prielom frontu a vytláčanie nepriateľa na západnú hranicu, tak to je niečo úžasné, akože ako všetko do seba zapadalo a teraz človek o tom mohol napísať. Zapadalo to, že napríklad pri Mělníku sa zastavili západné vojská, teda imperialisti, a z východu nastupuje náš front pre násilný prechod rieky Labe. Hej? Musí sa vybudovať nejaké predmostie, aby sa mohli prepraviť vojská. Čiže ide 50 lietadiel s výsadkármi a teraz všetci vyskočia a obsadia ten breh, hej? Vytlačia nepriateľa, obsadia breh, aby sa mohli spraviť prepraviská cez rieku. A teraz zrazu nabehne armáda NDR, armáda Poľska, armáda Československa a spravia premostenie rieky, ale asi tým spôsobom, že spravia desať pontónových mostov spravia naraz, že vyrazia niekde a spravia tie priechody, aby mohli tanky, bojové vozidlá pechoty, transportéry, technika, skrátka všetko, aby mohlo prejsť na druhú stranu aj s vojakmi. A napríklad o tom som tiež písal reportáž, že československí vojaci, keď všetci tam nabehli, tieto armády a robili tie mosty, tak naši spravili most cez Labe za 22 minút. Hej? Spravili za 22 minút pontónový most, po ktorom okamžite išli prvé sledy týchto bojových jednotiek, tankov... Potom boli na druhom mieste NDR, že spravili, dobre, zas, prešli a, samozrejme, najhoršie výsledky mali sovietski vojaci. Lebo tam bol taký dril, že tam nemohli oni samostatne rozhodovať o ničom, tak oni len plnili to, čo sa malo a toto... A pritom sa im utopili dvaja vojaci, napríklad. No, spravili to za dve hodiny, ten most. Furt sa im čosi zasekávalo, furt boli nejaké problémy a čo ja viem čo. Zatiaľ čo my sme už útočili, oni ešte toto furt robili. No to som tam nemohol napísať zas... Tak som napísal, že najlepší boli naši. Hotovo!“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Palárikovo, 09.11.2024

    (audio)
    dĺžka: 04:38:43
    Zaznamenané v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky sú k dispozícii iba pre prihlásených užívateľov.

AI asistent Memory of Nations
Prebáda tisíce príbehov pamätníkov

Objavte nový spôsob, ako používať Archív Memory of Nations. Pýtajte sa na témy, udalosti, miesta alebo skúsenosti, ktoré vás zaujímajú. AI asistent prehľadáva prepisy rozhovorov s viac ako 30 000 hodín nahrávok rozhovorov a vyhľadáva relevantné spomienky naprieč archívom. Nemusíte poznať meno pamätníka ani vedieť, kde hľadať. Stačí položiť otázku vlastnými slovami.

Položte otázku
beta

Ako vojaci sme mali veľké obavy, či sa armáda nepostaví proti ľudu

Podplukovník Bernard Roštecký v uniforme.
Podplukovník Bernard Roštecký v uniforme.
zdroj: archív pamätníka

Bernard Roštecký sa narodil v roku 1957. Zvolil si vojenskú kariéru, ktorú neskôr nasmeroval k profesii vojenského žurnalistu. V rokoch 1979 až 1983 študoval tento odbor na vysokej vojenskej škole v Sovietskom zväze. Po skončení pracoval pre armádne časopisy a ako rozhlasový spravodajca mal na starosti vojenskú problematiku. V poslednom roku chorvátskej vojny za nezávislosť bol oficiálnym hovorcom slovenského kontingentu pri misii OSN UNPROFOR v bývalej Juhoslávii. V nasledujúcom období ako novinár pravidelne navštevoval vojenské misie so slovenskou účasťou. Po odchode do dôchodku bol v rokoch 2010 až 2014 starostom svojej rodnej obce Palárikovo.