„Utváranie slovenskej armády bolo dosť chaotické z toho dôvodu, že u nás neboli ústredné orgány riadenia armády. Kým bolo Československo, to bolo všetko v Prahe. Na Slovensku bol len východný vojenský okruh. Z toho sa postupne, pri rozdelení armády, vytvorila armáda Slovenskej republiky. A to rozdelenie armády bolo tak ako vo všetkom majetku československom – dva ku jednej. A ono to bolo dosť ošemetné práve v rámci armády, pretože mnohí slovenskí chlapci slúžili ako základní, vojaci základnej služby, v Čechách. Tí všetci sa museli presunúť sem na Slovensko. Veľa vojakov z povolania, profesionálov, Slovákov, bolo v Čechách. Tí, ktorí požiadali, že chcú ísť na Slovensko, tak odišli na Slovensko. Tu sa pre nich museli vytvoriť, samozrejme, veliteľské pozície. Ale ono v tom nebol problém, pretože keď došlo sem toľko vojakov základnej služby, útvary mali kapacity na ubytovanie dosť. Takže sa zaplnil aj ten veliteľský zbor, niektorí zostali v Čechách, tí Slováci, takisto ako z českých dôstojníkov, čo boli tu, zostali tu. Sú z nich dneska generáli – oni sú Česi, ale sú v slovenskej armáde. A problém bola tá technika, materiál a vlastne aj nehnuteľný materiál, budovy a stavby, dva ku jednej rozdeliť, no. Tak to bol proces, ktorý trval takmer rok a nakoniec sa aj podaril k spokojnosti obidvoch strán, aj keď niektorí slovenskí dôstojníci mali pocit, tí vyšší, že Česi nás trochu ,od*bali‘, lebo nám dali techniku, ktorá bola uložená, trebárs dvadsať rokov bola uložená, síce starali sa o ňu, previerky boli, ale keď sa nepoužíva technika, tak chátra. Taký mali pocit, no, ale nikto to nedokáže dokázať ani posúdiť.“
