Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Ján Plachetka (* 1945)

• narodený 18. februára 1945 v Trenčíne

• otec Bohuslav, mama Gabriela, rodená Mojtová, mladší súrodenci Jozef a Oľga

• Jánovi učaroval šach na základnej škole

• ako 16-ročný hral simultánku s majstrom sveta Michailom Taľom a remizoval s ním

• vyštudoval v Prahe, počas štúdií zažil aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa

• oženil sa a zamestnal v Košiciach, stále hral šach

• v roku 1978 sa stal prvým slovenským šachovým veľmajstrom

• ako hráč a neskôr ako tréner šachu precestoval celý svet

• zúčastnil sa množstva majstrovstiev a šachových olympiád

• po rozpade Československa dostal ponuku trénovať šachistov v Tunise, kde zostal štyri roky

• v roku 2021 napísal životopisnú knihu „Osem stretnutí s Michailom Taľom“

Ján Plachetka sa narodil 18. februára 1945 v Trenčíne. Ako sám hovorí, pochádza z československej rodiny. Otec Bohuslav Plachetka mal korene v moravskom mestečku Zábřeh a mama Gabriela Mojtová sa narodila v Čadci. Veľkú časť života však prežila v Nitre, kde jej otec František Mojto počas ľudáckej Slovenskej republiky pôsobil ako starosta. Jánovi rodičia sa zoznámili v Prahe počas štúdií, keď mama študovala ekonómiu a otec zememeračstvo. Jánovi rodičia sa zosobášili v Prahe krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Rozdelením Československa nastala pre oboch zložitá spoločenská aj politická situácia, keďže Slováci a Česi museli odísť každý do svojej novej vlasti. Mama Gabriela musela opustiť dobre platenú prácu a odísť na Slovensko. „Moja mama, ktorá bola veľmi šikovná účtovníčka, dostala ponuku v Trenčíne na veľmi dobré zamestnanie a otec kupodivu tiež,“ spomína Ján na príchod rodičov na Slovensko. „Ona robila v odevných závodoch, vtedy sa to volalo Nehera. Tam bola zamestnaná mama a otec, aby nevyšiel z praxe, tak robil takzvaného bezplatného volontéra. Aby si udržoval akúsi profesijnú prax, robil zememerača v Trenčíne. Kupodivu, ten Slovenský štát, ktorý nebol Čechom naklonený, tak ho prijal. Takto sa usadili v Trenčíne,“ dopĺňa.

Starý otec František Mojto

Jánovi rodičia počas druhej svetovej vojny akurát prežívali najkrajšie obdobie osobného života. Boli mladí a zamilovaní, spoločenské a politické záležitosti preto vnímali len okrajovo. Vypäté chvíle však prežívali v súvislosti so starým otcom z maminej strany, Františkom Mojtom. V komunálnej politike pôsobil od roku 1923 ako mestský poslanec a od roku 1932 ako starosta Nitry. Počas jeho dvanásťročného mandátu Nitra prosperovala. Vybudovali sa nové školy, elektrifikácia, vydláždili sa ulice, regulovala sa rieka Nitra, vybudovala sa kanalizácia či mestský rozhlas. Mesto viedol aj v exponovanom období ľudáckeho Slovenského štátu s podporou HSĽS a ako starosta Nitry pôsobil až do marca 1945. Od augusta 1943 do februára 1945 pôsobil aj ako člen Štátnej rady Slovenskej republiky. Napriek jeho početným intervenciám došlo aj k mnohým negatívnym javom ako boli perzekúcie židovského či odsun českého obyvateľstva. Krátko po oslobodení Nitry v apríli 1945 bol František Mojto zaistený štátnou bezpečnosťou, prepustený zo štátnej služby, uväznený a postavený pred súd. Bol obžalovaný z podporovania pronacistického režimu v prejavoch a článkoch, členstva v štátnej rade, neprimeraného obohacovania sa vo viacerých správnych radách a podobne. Súd však zobral do úvahy aj jeho protinemecké postoje, bezúhonnosť či rodinu. Bol odsúdený na osem mesiacov odňatia slobody, päť rokov straty občianskych práv a konfiškáciu majetku. Jánova mama v tom čase už v Nitre nežila, študovala v Prahe a neskôr sa s manželom odsťahovala do Trenčína. „Jedna aj druhá rodina boli Židom dosť naklonené. Nemali žiadne antisemitské korene, ani také názory tu neboli. Oni Židom dokonca fandili. Moja mama musela z Prahy odísť, ona tam mala Židov priateľov. Pracovala v exportnom ústave a mala tam prístup k všelijakým dokumentom, tlačivám a viem, že pomáhala niektorým židovským priateľom utiecť do Ameriky. Už sa vedelo, že je všetko proti Židom a že idú pogromy a čo ja viem čo. Viem, že ona vtedy spolupracovala aj s nemeckými úradmi a ukradla nejaké dokumenty,“ spomína Ján na pohnuté rodinné udalosti, ktoré pozná z rozprávania svojich rodičov.

Rané detstvo v Trenčíne

Ján Plachetka sa narodil na sklonku druhej svetovej vojny v Trenčíne. Mama počas vojny pôsobila ako ekonómka v odevných závodoch Nehera. Továreň na šitie odevov sa nachádzala na západnej strane mesta za riekou Váh, kde bývali aj Plachetkovci. Východná strana mesta s centrom, hradom a väčšinou obyvateľstva sa dočkala oslobodenia už 10. apríla 1945. Druhá strana Váhu však bola ešte stále sužovaná nemeckými jednotkami. „My sme boli v úkryte, lebo sme nevedeli, či Trenčín bude bombardovaný alebo nebude. Tak sme boli v úkryte, ja som bol novorodenec. Že vraj okolo nás sa bojovalo, strieľalo, bomby padali. Mňa to vôbec nevyrušilo, ja som spal. Ja som mal taký dobrý spánok ako dieťa, tak to bolo dobré,“ približuje prvé dni svojho života Ján. Nemci ustupovali smerom na Moravu a vyhodili cestný aj železničný most, ktoré spájali oba brehy Váhu a mesto. Západná strana Váhu bola oslobodená až 29. apríla 1945, vtedy si vydýchli aj Plachetkovci s dvojmesačným Jánom. Po vojne sa otec Bohuslav zamestnal ako inžinier geodet v Slovenskom ústave geodézie a kartografie, kde pracoval až do odchodu do penzie. Jánova mama neskôr pokračovala v práci vedúcej učtárne u Neheru, až kým sa v roku 1948 nedostali k moci komunisti. „Prišli akčné výbory, moja mama prišla o prácu. Ona bola v robote a vtedy Gottwald na tom Staromáku mal ten prejav, ako tam hulákal ako Hitler pomaly. Mama počúvala rádio, zdvihla telefón a zavolala otcovi do práce: ‚Bohuško, chceš ešte počuť Sieg Heil? Tak si zapni rádio a pusti si Gottwalda.‘ Tak im to pripadalo, hrubá sila sa ženie. Čo aj bola pravda, akurát že za prdelou mali Rusov. Toto si pamätám. Niekto ju udal, tak moc nechýbalo, aby ju zastrelili. Po fabrikách chodili tie akčné výbory, hneď že si má zbaliť všetky veci a hneď ju vyhodili. Urazila víťazný február a prirovnala Gottwalda k Hitlerovi,“ spomína na ťažké časy svojho detstva Ján.

Nástup komunizmu

Ján, jeho o dva roky mladší brat Jozef a o sedem rokov mladšia sestra Oľga vyrastali vo viacgeneračnej rodine v byte po manželovi maminej tety Irmy. Tá sa pred vojnou vydala za Žida Emanuela Rösslera, ktorého sobášom zachránila od deportácie. Spočiatku sa však k nemu nevedeli dostať, keďže tam býval nejaký komunistický funkcionár. Mohli sa doň presťahovať, až keď mu pridelili väčší byt a odsťahoval sa odtiaľ. Rodinu neobišli ani politické procesy, ktoré tvrdo potláčali predstaviteľov cirkvi. „Mal som tetu, ktorú odsúdili na osem rokov. Ona bola členkou tzv. katolíckej mládeže. Bola to moja krstná mama Anna Mojtová. Veľmi zlatá pani to bola, ja som ju poznal. Niekedy v tých 50. rokoch bola členkou katolíckej mládeže a pracovala pre nich. Neviem, čo bolo na tom podvratné, to bolo riadené priamo z Vatikánu. Robila vlastne len pre blaho cirkvi. Lenže komunisti ju vyhlásili za zakázanú organizáciu a že to sú podvratné živly,“ spomína na osud svojej krstnej mamy Ján. Annu Mojtovú odsúdili na osem rokov väzenia, z čoho si päť aj pol roka odsedela vo väzení v Želiezovciach.

Prvé stretnutia so šachom

V zložitom období päťdesiatych rokov Ján absolvoval základnú školskú dochádzku. S rodičmi, súrodencami a strýkom občas chodievali na chatu pána Chovana, u ktorého mama pracovala. „Raz sme boli na takomto pobyte a bolo škaredo, pršalo a nedalo sa ísť na výlety. Bol tam jeden môj strýko z Bratislavy. Hrabali sa tam, čo by sa dalo robiť a našli tam šach. Tak pri takomto pobyte, otec vytiahol ten šach a naučil ma to. Nebol som nejako nadšený tou hrou, ale pomerne ľahko som to pochopil. Naučil som sa základy a pravidlá,“ spomína Ján na prvé stretnutie so šachom. Ján sa potom v škole prihlásil do šachového krúžku, ktorý založil a viedol učiteľ Karol Kosík. Ten pre deti organizoval šachové turnaje a majstrovstvá školy. Ján je súťaživý typ a čoskoro v školskom turnaji obsadil druhé miesto. Výborné výsledky Jána veľmi motivovali a pravdepodobne predurčili jeho budúcnosť. Rás spomína na partie s pánom učiteľom Kosíkom, ktorý mal veľkú zásluhu na tom, že v ňom šachový talent v detskom veku podchytil. „Neskoršie, keď som sa zdokonaľoval, chodil som do piatej-šiestej triedy, už som sa zlepšil a mal problémy ma porážať. Povedal, aby som zostal, aby sme si zahrali ako rovný s rovným.“ Šach bol v Trenčíne organizovaný pod ČSTV. Talentovaného šachistu ako desaťročného prijali za člena klubu a ako dorastenec vyhral majstrovstvá okresu. V dvanástich rokoch prvýkrát cestoval mimo rodného Trenčína na turnaj dorastencov do Prahy.

Stretnutie s Michailom Taľom

V roku 1961 ani nie šestnásťročného Jána Plachetku nominovali na simultánku s Michailom Taľom, majstrom sveta v šachu. Dvadsať najlepších dorastencov hralo šach prostredníctvom rozhlasu a telefónu. „Hrali sme to tak, že on sedel v Rige a dvakrát denne sme si vymieňali ťah. Začalo to niekedy začiatkom decembra a my sme mali povinnosť počúvať Československý rozhlas Praha. Vždy okolo dvanástej hodiny sa prihlásil československý rozhlas a tam hlásili, že majster sveta hrá na prvej šachovnici E2E4, na druhej D2D4, na tretej G1F3... No proste zahájil tých dvadsať partií nejako a my sme do hodiny telefonicky museli odpovedať svoju odpoveď a oni ju odovzdávali Taľovi a takto to cez rozhlas išlo,“ spomína na jeden z najväčších šachových zážitkov Ján. Šachisti tridsať ťahov zahrali prostredníctvom rozhlasu a nedohraté partie dohrali osobne pred tritisíc divákmi vo vypredanej Lucerne v Prahe, kam Michail Taľ pricestoval. Gymnazista Ján s majstrom sveta končil ako posledný. „Bolo to fascinujúce. To bolo pre mňa veľmi ohromné a povzbudivé. Vtedy som sa rozhodol, že mal by som hrať šach, že asi na to mám. Keď s majstrom sveta dokážem remizovať, tak asi na to mám,“ spomína Ján na moment, keď sa šachu upísal na celý život. Na svojich prvých majstrovstvách kraja sa Ján umiestnil v spodnej polovici, ale o rok neskôr ich už vyhral. Ako sedemnásťročný sa prebojoval do finále majstrovstiev Československa a na konci gymnaziálneho štúdia sa stal majstrom Západoslovenského kraja v kategórii dospelých.

Pražské šachové obdobie

Počas prvých školských rokov Jánov život poznačil nielen šach, ale aj láska k prírodným vedám. Mal rád najmä matematiku a fyziku aj vďaka učiteľovi fyziky Jozefovi Zubčekovi, ktorý ho veľmi ovplyvnil. V šesťdesiatych rokoch sa v Jaslovských Bohuniciach budovala prvá jadrová elektráreň a Ján bol presvedčený, že tam je jeho budúcnosť. Po skončení gymnázia sa rozhodol pre štúdium na Českom vysokom učení technickom na Fakulte technickej a jadrovej fyziky v Prahe, kde vyštudoval fyziku pevných látok. Počas celej vysokej školy sa venoval aj šachu, už ako reprezentant Československa. Napriek tomu, že reprezentoval krajinu, nepamätá si, že by ho niekto nahováral vstúpiť do strany (KSČ). Nezaujímal sa o politiku, no jeden z najvýznamnejších okamihov Československa prežíval priamo v jeho centre. „Ja som mal v živote dosť šťastných období, mal som niekoľkokrát šťastie, že som bol v pravý čas na pravom mieste. Za šťastie považujem aj to, že keď bola tá Pražská jar, zažil som to oživenie. Lebo my sme poznali iba socializmus a komunistickú stranu a nič iné. Dnes sú mladí ľudia tak rozhľadení, že to sa nedá porovnať,“ popisuje Ján a pokračuje: „Tie veľké udalosti ako bol rok 1968, sme prežívali z prvej ruky. My sme chodili na námestie, dokonca aj na Pražský hrad sme prišli pozdraviť nového prezidenta a také veci. Teda ozaj tie veľké dejiny, ten hviezdny čas Československa som ozaj prežíval. To bol jediný čas v mojom živote, kedy som sa o tú politiku aj ozaj zaujímal,“ spomína Ján na Pražskú jar. V Prahe celkovo strávil šesť rokov a na úplnom konci štúdia zažil aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. V deň 21. augusta 1968 sa nachádzal na týždňovom šachovom sústredení v Orlických horách. O obsadení Československa sa účastníci dozvedeli z rádia a všetci sa chceli čím skôr dostať domov k svojim blízkym. „Ja som vtedy cestoval, skoro dva dni mi to trvalo, kým som sa dostal do Trenčína. Stopom, lebo vlaky nechodili podľa poriadku. Keď išiel, tak išiel. Keď nešiel, tak nešiel. Lebo vtedy transportovali tanky a ja neviem čo. No dostal som sa domov. Prišiel som do Trenčína a bol som prekvapený,“ spomína Ján. V blízkosti jeho domu sa nachádzalo veliteľstvo východného okruhu a všetky ulice boli obsadené tankami a ruskými vojakmi.

Nový život v Košiciach

Po skončení školy Ján nastúpil do Tesly Piešťany na oddelenie polovodičov. V tom čase už hrával šach profesionálne, no v práci necítil žiadnu podporu. Nechceli ho uvoľňovať na turnaje a bol rozhodnutý odtiaľ odísť. Po pol roku musel nastúpiť na povinnú vojenskú službu. Najprv sa chcel dostať do Dukly Praha, kde by sa mohol šachu venovať profesionálne, no nepodarilo sa mu to. Dostal povolávací rozkaz do Košíc, kde pôsobil ako inštruktor-lektor na strednej leteckej škole. Umožnili mu však za Duklu hrať. Neskôr chodil hrávať šach aj do šachového klubu VSŽ Košice a predseda klubu mu po skončení základnej vojenskej služby ponúkol zaujímavé miesto. Jánovi sa podarilo zamestnať ako vedúcemu fyzikálnych laboratórií, kde pracoval s röntgenom na skúmanie štruktúrnej analýzy a textúry materiálov. V tom čase už bol Ján ženatý a mali malé dieťa. Vedenie podniku mu vybavilo bývanie, detské jasle aj pracovné miesto pre manželku Mirku. Plachetkovci sa do Košíc presťahovali v septembri 1970 a prežili tam krásnych dvanásť rokov, kým ich osud opäť nezavial inde. Jánovi ako vedúcemu oddelenia odporučili, aby kvôli lepšej pozícii vstúpil do strany. „Pracoval som a tie šachy som hrával ozaj v amatérskych podmienkach. Mal som zamestnanie. Šéf, bol šachista, mal pre mňa pochopenie. Ale prácu som si musel urobiť. Akurát ma odbremeňoval robiť nástenky a také hlúposti. Politické školenia som absolvoval len tie najnutnejšie. Ako reprezentant Československa som mal nárok na jeden deň voľna v týždni,“ spomína Ján na šachové podmienky v Košiciach. „Bývalo zvykom, že v piatok som mohol mať tréning a predĺžený víkend. Chodil som do práce, tie piatky sa museli robiť, zvlášť keď sme nejaký termín naháňali. Tak som musel normálne chodiť do tej roboty a nazbierali sa tie dni až sa nazbierali dva týždne. Potom som mohol ísť na turnaj. To mi refundovalo ČSTV. To bola jediná úľava, čo tí reprezentanti mali,“ dopĺňa Ján.

Šachový svetobežník

Ján Plachetka so šachom precestoval kus sveta. Prvýkrát sa mu podarilo vycestovať, keď mal 20 rokov, na šachový turnaj do Záhrebu. Darilo sa mu dosahovať solídne výsledky v šachu aj popri práci. Na majstrovstvách Európy v rakúskom Kapfenbergu v roku 1970 sa opäť stretol s Michalom Taľom a opäť s ním remizoval. V roku 1973 sa Ján stal medzinárodným majstrom a usiloval sa o veľmajsterské normy. „To bolo ťažké, musel som splniť normy. Niekoľkokrát mi to unikalo o bod, o pol boda,“ spomína Ján na náročné obdobie. „Vtedy som si urobil taký osobný záväzok sám so sebou, že keď to do 35 rokov života nesplním, tak ten šach zavesím na klinec. Hrozne ma unavovala práca, rodina, už sme mali tri deti, a ešte šach. Reprezentačne to bolo ťažké. Tak som si hovoril, že neprestanem hrať šach úplne, ale budem sa venovať môjmu klubu. Ten klub rozkvital, my sme hrali reprezentačnú ligu, ja som trénoval mladých. Celú generáciu mladých šachistov, ktorí doteraz hrávajú,“ dopĺňa. Ján spomína, že kedysi bol šach na oveľa vyššej úrovni ako teraz. Taktiež spoločenský záujem o šach bol oveľa väčší. O šachu sa písalo v spoločenských rubrikách mnohých periodík a viedla sa liga. V roku 1978 sa Jánovi podarilo stať sa prvým veľmajstrom Československa a o rok neskôr sa mu naskytla príležitosť dostať sa do Strediska vrcholového športu v Košiciach, kde by trénoval v stredisku s najlepšími športovcami rôznych odvetví v oveľa lepších podmienkach. Zo Šachového zväzu z Prahy však nedostal odporúčanie od zodpovedného úradníka. Vďaka vynikajúcim výsledkom sa zúčastňoval medzinárodných turnajov a podarilo sa mu zarobiť pekné peniaze. Jeho zamestnávateľ mu však neumožňoval zúčastňovať sa ich do takej miery, ako by Ján chcel a potreboval. V roku 1982 mu ponúkli lepšie pracovné miesto v atómovej elektrárni v Trnave, kam sa čoskoro s celou rodinou presťahoval.

Prvý veľmajster Československa

Jánovi sa počas jeho bohatej šachovej kariéry podarilo získať množstvo titulov a medailí. V roku 1975 a 1993 sa stal majstrom Slovenska, získal aj nejaké strieborné a bronzové medaily. V roku 1978 sa stal prvým veľmajstrom Československa, čo je najvyšší titul, aký sa mu počas jeho dlhoročnej šachovej kariéry podaril dosiahnuť. Počas aktívnej hráčskej kariéry sa zúčastnil štrnástich olympiád, z toho siedmich ako hráč a siedmich ako tréner a kapitán. Najviac si však váži striebro z olympiády z roku 1982, kedy vo švajčiarskom Luzerne československí šachisti skončili na druhom mieste a víťazstvo na majstrovstvách Európy z roku 1999, ktoré vybojoval so svojimi zverenkyňami ako tréner. Ďalšie olympiády, ktorých sa Ján Plachetka zúčastnil ako hráč alebo tréner, sa konali vo francúzskom Nice, v Izraeli, Buenos Aires, na Malte, Istanbule, Dubaji, Manile, Moskve, slovinskom Blede či v gréckom Solúne. Pamätník prežil takmer celú svoju šachovú kariéru v socializme a nemal s režimom a jeho predstaviteľmi žiadne konflikty. Z času na čas ho však zavolali príslušníci ŠTB a vypytovali sa. Všetky svoje príjmy zo zahraničných turnajov musel odovzdávať do Živnobanky. Neskôr a mu podarilo získať devízové konto, kde mu peniaze z výhier zamenili za bony a minúť ich mohol iba v Tuzexe. Posledná olympiáda, ktorej sa Ján Plachetka zúčastnil, sa konala v Nórskom meste Tromsø za polárnym kruhom. Rozcestovaného šachistu zastihli mimo domova aj udalosti 17. novembra 1989. „Práve boli majstrovstvá sveta družstiev v Izraeli. Vtedy prebiehali demonštrácie v Prahe, vtedy bol Václavák a zhromaždenia. Sledovali sme to v televízii. Mizerne sme tam hrali ako družstvo, lebo po nociach sme pozerali televízor, čo sa deje u nás. No ale vedeli sme, že nám bude ľahšie, akurát ma mrzelo, že som už starý. Už som mal 45 rokov,“ spomína na pád komunistického režimu v Československu.

Šach dnešných dní

Po páde železnej opony zostal Ján bez práce a stal sa z neho šachový hráč na voľnej nohe. V roku 1992 na turnaji vo francúzskom Cannes ho oslovili predstavitelia šachového zväzu v Tunise. Ponúkli mu funkciu trénera reprezentácie. Doma ešte zažil rozdelenie Československa a v apríli 1993 spolu s manželkou odišli do Tunisu, kde strávili nasledujúce štyri roky. „Ja som nebol nadšený z toho, ale už mi to až tak veľmi nevadilo. Dodnes som presvedčený, že nič hrozné sa nestalo. Možno aj tie vzťahy sú teraz lepšie,“ zamýšľa sa nad rozpadom federácie dnes. V roku 1997 do sveta šachu prenikli počítače. Hra sa zrýchlila a zo šachu sa vytratili emócie. „V tých mojich mladých a dospelých rokoch sa šach hrával pomalšie a partie sa prerušovali. Šach sa hral 4-5 hodín, prerušil sa, išlo sa na večeru a ráno sa dohrávalo. To nebolo také protivné, zvyšovalo to analytické myslenie. Získavali sme dobrou analýzou body. Dnes je to vylúčené, keď odložíte hru a necháte stroj. Už nehráte vlastnou analýzou,“ uzatvára svoje rozprávanie prvý slovenský šachový veľmajster. V roku 2021 mu vyšla kniha Osem stretnutí s Michailom Taľom, v ktorej približuje svoju pozoruhodnú kariéru šachového veľmajstra.