Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Aquinata Ružena Nagyová (* 1928)

Všetko prijať z rúk Božích. Snažiť sa žiť v prítomnosti Božej.

  • narodená v roku 1928 v Bratislave

  • v januári 1947 vstúpila do rehole Kanonisiek sv. Augustína rehole Notre Dame v Bratislave

  • obliečka 24. júla 1949

  • prvé sľuby 24. júla 1950

  • 30. augusta 1950 spolu s ostatnými sestrami odvezená do sústreďovacieho kláštora – do Nových Zámkov, kláštor Vykupiteliek.

  • v októbri 1951 odvezená spolu s ostatnými mladými sestrami vo veku do 45 rokov do Čiech – Veľké Březno, okres Ústí nad Labem

  • do roku 1961 pracovala v továrni bavlnárskeho závodu „Benar“, 10 rokov

  • v roku 1961 preložená spolu s ostatnými spolusestrami do ústavu pre duševne postihnuté deti – Čížkovice (ČR), celkovo 24 rokov počas totalitného režimu absolvovala 2 katechetické kurzy, počas Pražskej jari v roku 1968 vyučovala náboženstvo v Galante a potom v Bojnej

  • od roku 1970 mala zakázané vyučovanie a bola naspäť umiestnená do Čížkovic

  • od roku 1985 do roku 1993 v charitnom domove Rubaň

  • v roku 1993 preložená do Bratislavy

  • v roku 1995 poslaná na výpomoc do kláštora v Maďarsku (Pécz)

  • v roku 1997 sa pre chorobu vrátila naspäť do Bratislavy

  • v súčasnosti je kláštore v Bratislave

Detstvo

Sestra Aquinata Nagyová, krstným menom Ružena sa narodila v Bratislave. Bola jediným dieťaťom svojich rodičov. Ako dieťa prežila bombardovanie Bratislavy, zničenie mostov medzi Petržalkou a Bratislavo a preto základnú školu vychodila v Hainburgu. V domácnosti rozprávali v nemčine, maďarčine a slovenčine. Rodina nebola praktizujúca vieru. Bola veľmi nadaným dieťaťom. Vedela maľovať aj spievať. Jej rozdhodnutie vstúpiť do kláštora rodinu prekvapilo, ale rodičia jej nebránili.V sedemnástich rokoch chcela vstúpiť do kláštora, ale pre zlú politickú situáciu v povojnovej Bratislave jej to neodporučili (represália voči nemeckým a maďarským občanom).

Po vstupe do kláštora v roku 1946 dostala povolenie vychádzať z kláštora za účelom štúdia. Chodila na konzervatórium. Po zložení prvých sľubov však musela všetko zanechať. V noci z 29. na 30. augusta 1950 ľudové milície obkľúčili kláštor, kde bývala a musela aj s ostatnými spolusestrami z neho odísť. V ten deň videla naposledy svoju mamu, ktorá keď sa dozvedela, že vyvážajú sestry ju prišla pozrieť, ale nemohli spolu prehovoriť. Mohla si zobrať len malú tašku s osobnými vecami. A tu začalo nedobrovoľné putovanie.

Po akcií

Prvý rok strávila v Nových Zámkoch v poľnohospodárstve, privyrábali si na živobytie maľovaním. Po roku bola s ostatnými mladými sestrami prevezená do Čiech, kde pracovala vo veľmi ťažkých podmienkach v bavlnárskom priemysle.

To bola taká stará chajda teda. Bola to predtým hospoda, alebo čosi takého. Teraz sme prišli do vnútra, dole bola jedna miestnosť. Tam boli postele, 16 postelí, medzi nami len stolička. To už bolo tak nad ránom. A už ľudia stáli vonku a pozerali. Tak sme si vyzliekli habity a zavešali na okná, aby nevideli na nás. A v jednej miestnosti sme mali svoju batožinu. Až po poval hore nahádzanú. No, ale tam boli také pomery, že tam boli len latríny hore na poschodí a dole jedna. A z tej latríny do kuchyne do polovičky stála voda. Teda smradu plno. No tak v tej jednej miestosti sme úplne padli na postele a sme spali. Pretože sme dve noci nespali a celý deň sme išli.

Ústav

Sestry mali za úlohu pracovať v tých najťažších podmienkach, čo sa odzrkadlilo na ich zdravotnom stave. Po desiatich rokoch v sestry boli preradená z premyslu do sociálnych zariadení. Pracovali s deťmi, ktoré boli ťažko postihnuté, na úrovni imbecility a dlhé roky boli zanedbané.

Teraz pridávali nám deti, bolo ich už 28 a všetko to revalo, kričalo, pretože sme nemali nič na pomôcky. Teda, ani lieky, ani tých agresívnych spútať, ani nijaké pomôcky. Nikto nám nepomohol. Poslali ma, pred tým ešte, do jedného ústavu, v Slatinanoch, kde už sestričky mali ústav. Tak som bola s jednou sestrou tam, aby sme videli, jak sa s nima zachádza, lebo to boli idioti, imbecili, ťažké idiocie, agresívne deti medzi nima. Troška sme sa teda pozreli, jak sa s nima tam zachádza. No tak sme sa dali do práce. Z lásky k Bohu príjmeme všetko jak to je. Pamätám sa na to, že som bola v herni s jednou sestričkou a tej tak tiekli slzy: „ja sa tu zbláznim, ja odtiaľ utečiem!“ Pretože prišlo jedno dievča medzi tanierov skočila na stól a prásklala do jedného taniera, do druhého, len to tak striekalo. A ja som jej, to bolo vnuknutie Božie, hovorila: „sestrička, pozrite, veď to je hotový teátr, pozrite jak sa tie decká chovajú, veď to je švanda!“ Vy máte náturu! Ale spadlo to z nás akosi. A potom jedna sestrička mi hovorí: „Sestrička, doneste harmoniku, lebo sa tu zbláznime!“

S Aquinata tu začala hrávať na organ, pracovať s deťmi a cez hudbu a rôzne kreatívne techniky si našla cestu aj k deťom s ťažkým postihnutím.

Po Pražskaj jari

Počas Pražskej jari sa dostala na Slovensko, ale po roku 1970 sa opäť vrátila do ústavu, kde pracovala s mentálne postihnutými deťmi až do roku 1985.V totmto roku prišla pracovať do charitného domu v Rúbani. Tu pôsobila až do roku 1993, kedy sa vrátila do svojho materského kláštora. V tomto kláštore pôsobí dodnes. Napriek veku sa stále venuje prekladateľstvu.

Čo Pán Boh dal, to mu vraciam. Ja som vôbec nemyslela, že by som nejakú dieru spravila do sveta. Otec to veľmi ťažko znášal. Môj otec mi to hádam do smrti neodpustil, že som sa stala sestrou. Ale ja som bola veľmi šťastná v reholi, a nidky by som s nikým nemenila. A to čo mi Pán Boh dal, tie dary, tie som využila. Každú nedeľu som hrala štyri omše, večer ešte požehnanie. Hrala som u detí na gitare, na harmonike, na klavíri, na organ. Mala som radostný život, mne nič nechýbalo. Ja som bol tak skromne vychovaná doma. Tak nemala som žiadne požiadavky. Bola som spokojná s tým ako mi to Pán Boh každý deň poslal.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Svedkovia viery

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Svedkovia viery (Hermana Matláková)