Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Múdry (* 1943)

• narodil sa 11. decembra 1943 v obci Paňa neďaleko mesta Vráble

• detstvo a prvé školské roky prežil v Panej

• v roku 1961 začal študovať na Odbornom učilišti spojov v Bratislave

• v roku 1964 po ukončení učilišťa sa stal spojovým mechanikom

• v roku 1964 nastúpil na základnú vojenskú službu

• v roku 1967 sa zoznámil s manželkou Helenou

• po štyridsiatich rokoch práce v telekomunikáciách žije dnes na dôchodku vo Vrábľoch

Jozef Múdry sa narodil 11. decembra 1943 v obci Paňa neďaleko mesta Vráble v Nitrianskom kraji. Má dve sestry, Magdu (1947) a Helenu (1948). Otec Ján Múdry (1920) pochádzal z rodiny kováča. Narodil sa v Krškanoch pri Nitre (dnes súčasť Nitry, pozn. ed.), odkiaľ sa s rodinou presťahovali do Alekšiniec. Vyrastal v rodine s ôsmimi súrodencami ako ich najstarší brat. Spolu bolo v rodine päť chlapcov a tri dievčatá. Z Alekšiniec sa rodina neskôr preťahovala do obce Paňa. Keď mal Jozefov otec Ján osemnásť rokov, prišiel o otca a musel matke pomáhať starať sa o mladších súrodencov. „Stará mama zostala, chudera, skoro sama a on bol ako hlava rodiny, najstarší. On všetkým pomáhal, ako mohol.“ Počas služby na veľkostatku v Pani sa staral najmä o kone. „Môj otec bol len sluha u takých panských ľudí, čo boli na Panej, čo mali veľa pôdy, veľa rolí, mali kone, kravy. On bol sluha tam, chudák. Viete, a títo menší, aj stará mama, chudera, on sa potreboval postarať, niečo pre nich vybaviť a tak ďalej.“ V tamojšom kaštieli sa Jozef narodil. Jozefova mama Katarína Múdra, rodená Verešová (1921), pochádzala z dediny Klasov, kde jej rodičia slúžili na veľkom gazdovstve.

Otec Ján počas druhej svetovej vojny

Po Viedenskej arbitráži sa územie, na ktorom rodina žila, dostalo pod jurisdikciu Maďarského kráľovstva. Jozefov otec vo veku devätnásť rokov musel narukovať do maďarskej armády. Nastúpil ako vojak do vojenského útvaru v Nových Zámkoch. Po základnom výcviku sa dostal na východný front, kde sa zúčastnil bojov proti armáde Sovietskeho zväzu. V roku 1944 sa mu podarilo z maďarskej armády utiecť. Padol do ruského zajatia. „Do Buzuluku potom aj ušli, poutekali títo vojaci. Niektorí. Aj druhí, pravda, Slováci utekali vždy stade zo Slovenska k Rusom, lebo videli, čo robia Nemci. Im sa to neľúbilo. Aj títo niektorí maďarskí a talianski vojaci ušli, lebo samé prvé jednotky, otec spomínal, čo išli, čo Hitler dal na Moskvu útočiť, boli talianske a maďarské vojská. Nemcov si šanovali, pochopiteľne. Viete, a tých tam, samozrejme, že strieľali jak, no jak hadov. No a títo potom ušli. Otec ušiel asi s piatimi Maďarmi, alebo šesť ich bolo. Neviem, akým spôsobom, či cez noc, to mi nespomínal. Ja som bol chlapček, keď došiel, viete, celkom tak detailne som to nepočúval. No keď došli tam do Buzuluku, tam ich zavreli. Zatvorili všetkých za takú ohradu. A tam potom, viete, sa ich aj pýtali. Mnohých dali nastúpiť v rade: Slovák? Maďar? Slovák? Maďar? Maďar vystúpi, Slovák, ten nie. Lebo Slováci nebojovali proti nim.“ Maďarských vojakov Rusi posielali do gulagu, Slováci sa stávali súčasťou československého bojového oddielu známeho ako Prvý československý armádny zbor pod velením Ludvíka Svobodu. Otec Ján sa v roku 1944 zúčastnil oslobodzovacích bojov o Kyjev a na jeseň 1944 sa ako vojak Prvého československého armádneho zboru zúčastnil Karpatsko-duklianskej operácie: „Na Dukle, že tam to bolo tak, že oni tam išli a prišli tam aj Rusi a aj tí boli s nimi, samozrejme, ale ich dali hneď do prvej línie, viete. Ale už tam došli aj Rusi tankami, aby všecky pomáhali. Ale že Nemci boli na kopcoch poschovávaní aj s delami, aj tanky, že strieľali tam. Nemci sa pritom že stiahli a oni búchali skoro do prázdna. Keď prestali strieľať, bombardovať, Nemci zahájili útok. Oni si chudáci všetci mysleli, celé vojsko, že môžeme ísť na nich! A potom tam na nich Nemci strieľali. Takí boli Nemci prefíkaní…“ Jozefov otec bol v armáde zaradený medzi prieskumníkov: „Koľko razy mi spomínal, viete, čo je jazyk? Išiel si zobrať nejakého vojaka, aby ich vyzradil. Nemca. A že sa plazili koľko razy. Že takí štyria, piati, lebo sa báli.“ Niekoľkých vojakov takto zajali a získavali od nich dôležité vojenské informácie.

Boje o Liptovský Mikuláš

Vo februári v roku 1945 sa začali boje o Liptovský Mikuláš. Trvali približne dva mesiace, kým bol 4. apríla 1945 Mikuláš oslobodený. Pri tejto vojenskej operácii bol Jozefov otec Ján ťažko zranený. „V Liptovskom Mikuláši boli tiež také boje, že Nemci sa nikde nechceli poddať, nikde. Bol Hitlerov rozkaz, samozrejme, tam nič, len budete bojovať, chlapci. Koniec. Aj tam že to bolo také. Najprv že oni vytlačili Nemcov. Potom zas Nemci vytlačili ich, týchto našich chlapcov. A že znova takto, dvakrát. To mi hovoril, tak to dvakrát bolo. No ale tam ho ranilo, v Liptovskom Mikuláši. Noha, takto nad kolenom. Dostal bombu, priamy zásah. No granát.“ Ruský vojak, ktorý bol práve poblíž, ho zodvihol zo zeme a utekal s ním do lietadla. Rusi ho zobrali do nemocnice do Kyjeva, kde ho operovali a časť nohy mu museli amputovať. V nemocnici sa potom zostal liečiť niekoľko mesiacov a domov sa vrátil vlakom až po skončení vojny, koncom augusta 1945. Keď vlakom prišiel do železničnej stanice Dyčka neďaleko mesta Vráble, požiadal ľudí, ktorí pokračovali do Panej, aby odkázali jeho manželke, nech pre neho pošle konský povoz. V dedine však nikto, ani prekvapená manželka, nevedel o tom, že vojnu prežil a vracia sa domov. Krátko po vojne mu potom namiesto nohy vyrobili v Bratislave protézu na mieru a na tej sa postupne pomocou paličky naučil chodiť.

Otec Ján po vojne

Otec Ján bol v invalidite a zo začiatku pracoval v sklade v armáde. Krátko potom sa zamestnal na Krajskom národnom výbore (KNV) v Nitre a pracoval ako spojovateľ pri obsluhe telefónnej ústredne. Postupne sa vypracoval až na tajomníka Mestského národného výboru v Panej. Taktiež bol predsedom tunajšej pobočky Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, aj predsedom miestnej organizácie Komunistickej strany Československa. V roku 1980 dostal medailu prezidenta Československej socialistickej republiky. Pamätníkov otec napriek tomu, že mal ťažký doživotný zdravotný hendikep, bol veľmi veselý a spoločenský muž. Ľudia ho poznali a mali radi ako skromného, dobrého a prajného človeka, vždy pripraveného pomôcť.

Jozefovo detstvo a dospievanie v päťdesiatych rokoch

Prvých päť ročníkov chodil pamätník do Ľudovej školy v obci Paňa, šiesty, siedmy a ôsmy ročník navštevoval v osemročnej škole vo Veľkom Cetíne. Ako chlapci chodievali na brigády, pomáhali v družstve. Hrávali sa s loptou, tí, ktorí už mali bicykel, bicyklovali. Po skončení základnej školy v roku 1961 odišiel študovať do Bratislavy na Odborné učilište spojov, kde sa učil za spojára. Počas štúdia býval na internáte. Popri škole chodieval s kamarátmi na futbal aj na hokej. Rodný dom v Panej navštevoval raz za štrnásť dní. V roku 1964 sa stal spojovým mechanikom s odbornosťou na opravy telefónnych ústrední. „Za to vďačím môjmu otcovi. On obsluhoval tú telefónnu ústredňu, počul tam, že kto všetko chodí na kontroly, čo opravovali, no a hovorí: ‚Vieš čo? Tam do tej spojovej školy by si nešiel?‘ A mňa to bavilo, taká technika, viete, chlapec. Tak potom ma zobrali do Vrábel, ma skúšal jeden, že aký som z matematiky, že čo viem: ‚Dobre, dobre, dobre, napíšem ťa, pôjdeš do Bratislavy!‘ Z Nitry sme išli traja. Vtedy bol kraj Nitra, traja sme išli za spojárov tam do Bratislavy. To bolo dobré zamestnanie. Ľahké, nebola naháňačka. Však tu som mal sedem dedín na starosti vo Vrábloch a v okolí. Dostal som služobné auto, nebolo zle.“

Vojenská služba

Po vyučení v roku 1964 Jozef nastúpil na dvojročnú základnú vojenskú službu do Litoměřic v Čechách. Ako slaboprúdový technik sa na jeden rok dostal k útvaru, kde sa naučil Morseovu abecedu a chodil aj do poddôstojníckej školy. Odtiaľ sa dostal do Kralovic v južných Čechách. Po dvoch mesiacoch ho prevelili do Michaloviec na východnom Slovensku a neskôr opäť do Čiech, do Třebone. Jozef výborne ovládal Morseovu abecedu, mal tretiu znalostnú triedu a počas celej vojenskej služby pracoval ako zameriavač rádiových frekvencií, na ktorých komunikovali cudzie armády: „A sme dali hlásenie tamtým chlapcom do kasárne, tí dali do Litoměřic hlásenie a tí už potom dávali asi až niekde ďalej týmto našim veľkým ministrom, že chystá sa tam cvičenie.“

Šesťdesiate roky

Po skončení vojenčiny v roku 1966 pokračoval vo svojom remesle a zamestnal sa v podniku Slovenských telekomunikácií v Nitre. V roku 1967 sa zoznámil so svojou neskoršou manželkou Helenou, s ktorou po svadbe zostali žiť vo Vrábľoch. V marci v roku 1968 sa pamätník zúčastnil štvortýždňových vojenských manévrov. Udalosti Pražskej jari až do vpádu okupačných vojsk Varšavskej zmluvy vnímal pozitívne.

21. august 1968

Po obsadení Československa prišiel vojenský veliteľ okupačných vojsk v Nitre na poštu, kde Jozef pracoval v telefónnej ústredni, a zamestnancom prikázal, aby zriadili telefónnu linku v kaštieli v obci Čifáre, kde mali svoje stanovište: „Tam bola telefónna ústredňa, tam bol rozvod dole v pivnici a tam sa dalo napojiť linku. Kde sme ju prepojili, tam bola. A on tam došiel, že ako v Čifároch sú v kaštieli, aby sme jednu linku im tam spravili. Tak samozrejme, že sme spravili. Museli sme, museli sme to spraviť. Ja som tak trochu vedel po maďarsky, tak som im maďarsky aj hovoril: ‚Prečo? Prečo? Čo sa stalo vlastne?‘ Kývali rukami, kašlali na to. Ale nič sa nerobilo. Hovorím, samopal si tam položil, mal veľký strach, že ja ho zoberiem a budem strieľať hádam na neho. Oni boli sem nanútení. Že boli normálne tí Maďari v robotách a že prišli tam títo Rusi a to bolo ani domov, ani nič, hneď obliecť uniformy a už aj preč. Hneď, hneď išli. Že aj Rusi to naháňali všetko. Takto som to zažil.“ Aj v okolí Nitry boli rozmiestnené okupačné jednotky vojsk štátov Varšavskej zmluvy. Pred mestom stáli tanky: „Keď sme išli na Nitru, boli tam nastavené na tých roliach pred Nitrou, tam na kopci mali delá nastavené, no a tie autiaky, čo behali furt všelikade.“ Jozefovi a jeho manželke sa nechcelo veriť, že Rusi napadli Československo. Vážili si Dubčeka, verili v jeho politiku. V obchodoch bolo zrazu všetko vypredané, každý sa bál, že bude vojna. Pamätník tieto udalosti prežíval s veľkým sklamaním z vývoja politickej situácie v Československu.

Sedemdesiate a osemdesiate roky

Jozef pracoval na telekomunikáciách, v súkromí si opravovali manželkin rodičovský dom vo Vrábľoch. Po sobotách, ale aj počas dovolenky chodieval na brigády, pracoval na miestnom Jednotnom roľníckom družstve alebo vo Vinárskych závodoch. O politiku sa prestali zaujímať a venovali sa len súkromnému svojmu životu a rodine.

Deväťdesiate roky

Pred rokom 1989 pamätníkova dcéra Danica študovala ruštinu vo Volgograde v Rusku a po vypuknutí Nežnej revolúcie českých a slovenských študentov poslali domov, naspäť do Československa. Po návrate začala študovať angličtinu a v deväťdesiatych rokoch sa stala učiteľkou anglického jazyka. Jozef pokračoval v práci na telekomunikáciách, kde pracoval štyridsať rokov až do odchodu do dôchodku vo svojich šesťdesiatich rokoch. Rozdelenie Československa v roku 1993 pamätníkova rodina nevnímala ako dobré rozhodnutie: „To nebolo správne, to prehlásim. To nebolo správne. Nemali sme sa odpojiť. Sme menší, slabší, nemalo to význam.“

Po odchode do dôchodku chodieval brigádovať a pracoval aj ako strážnik vo výrobnom podniku. Dnes žije na dôchodku so svojou manželkou vo Vrábľoch.