„No to si pamätám. Prišli partizáni v noci a kde kto čo má, uvariť niečo pre nich. Nejaké hrnce, kýble všetko von na dvor a po lúke. Tam je studňa a umývali sa, očistu robili. A nám kázali urobiť raňajky. Ale aké raňajky? Kto čo má. Po tých chalupách sa rozdelili a že kto čo dá a nachystá a sa rozdelili. Ale oni sa stiahli bleskovo do hôr partizáni. U nás sa varila v 50 litrovom hrnci káva, ale nie takáto, ale melta a cigorka, to viem jak dnes.“
0:03:31 – 0:04:26 Anton si pamätá, ako k ním chodili partizáni a pýtali jesť
„Nuž, vojna bola vojna. Všade len sa báchalo. Tuto predtým hádam deň lebo dva predtým, strašná streľba. Zostrelili tie americké lietadlá Nemci. To zostrelili, tu sme boli na tej lúke, sme sa dívali ten boj bol. Tuto sme sa ešte dívali. Ako taký chlapec päťročný som videl, ako to všetko horelo to lietadlo jedno a ako tuto hore padlo. A ešte tak ktorísi bežali nazerať. Ale kde to bolo až nad dolinou v Smutnom jarku sa to volá. Tam bolo to lietadlo padnuté, aj je tam akýsi pomníček v tých horách. A to bol akýsi americký pilot. Vtedy padlo moc tých lietadiel. Jedno padlo nad Šanovom, jedno ... hádam aj päť tých lietadiel zostrelili. Stíhači nemeckí tu nadleteli. Oni mali v Biskupiciach letisko Nemci všetko (obsadené). Odtiaľ vyleteli a tieto pozostreľovali. No to sme videli to lietadlo, ako padalo. A babka hovoria, hentá tatova, čo si ho zobrali za vlastné, hovoria – Poďte, nedívajte sa, poďte domov, navarím vajec, aspoň sa najeme. To viem jak dneska, takto to povedali. Potom sme teda už prežívali ťažké chvíle. Jeden deň, nebolo, čo keď všetko zhorelo.“
0:08:03 – 0:10:02 Neďaleko kopanice Krásny Dub sa 29.8.1944 zrútil americký bombardér
„Naraz prišiel ozbrojený. Ja som cez okno tu nazeral cez tieto drážky ako von hentam, kde má tu dielňu syn, tam sme bývali. Mamka ma zahnali – nehľaď tam. Ozbrojení boli, samé granáty, tie pásy mali do flinty do guľometov, všetko možné. A všetkých nás vyhnali tu na tú lúku. Obkľúčení, všetko možné, ani pohnúť sa nie. A mamka, čo mali, ešte vedeli, keď je tá vojna, ešte akejsi múky bolo, to schovali do stodoly do sena. No a Nemci všetko zapálili. Okná povytĺkali na chalupe, hentam, kde má dielňu ten syn, aby to dobre horelo. Všetko zhorelo, do tla. Na tej stodole kúsok brvna zostalo, čo bola podvalka a všetko do tla bolo zhorené. Tak potom zostala len maštaľka. Nemci videli, že to je pod slamou, že aj to sa chytí od tej stodoly. To nebolo až tak blízko. Potom vietor sa otočil a začalo viať na druhú stranu, tak tá maštaľka zostala. Tak my sme tam potom zostali, deti tam spávali. Mamka nazhŕnali ešte čo pri tom hici, čo vyletelo to perie a tak po dvore nazhŕnali. Tak sme spávali tatova sestra, dve sestry moje a ja s babkou. Tá babka ešte boli s nami, čo si zobrali tatu za vlastného. Tak potom tak hrkotalo v tých handrách to perie. To sklo, to len tak hrkotalo, keď sme sa odievali. No ale museli sme to vydržať. Strašnej biedy sme zažili.“
0:04:46 – 0:07:09 Spomienky Antona Mikušinca na vyhorenie Krásneho Dubu
Celé nahrávky sú k dispozícii iba pre prihlásených užívateľov.
AI asistent Memory of Nations Prebáda tisíce príbehov pamätníkov
Objavte nový spôsob, ako používať Archív Memory of Nations. Pýtajte sa na témy, udalosti, miesta alebo skúsenosti, ktoré vás zaujímajú. AI asistent prehľadáva prepisy rozhovorov s viac ako 30 000 hodín nahrávok rozhovorov a vyhľadáva relevantné spomienky naprieč archívom. Nemusíte poznať meno pamätníka ani vedieť, kde hľadať. Stačí položiť otázku vlastnými slovami.
Anton Mikušinec sa narodil 16. augusta 1939 Jozefovi a Márii Mikušincovým na kopanici Krásny Dub nad Hornou Súčou. Mal dve staršie sestry a mladšieho brata. Ako dieťa zažil pád amerického bombardéra, ktoré padlo 29. augusta 1944 neďaleko loveckého zámočku Antonstál. Pamätá si, že okolo kopaníc sa pohybovali partizáni, rodičia im varili meltu a pripravovali raňajky. Na jar roku 1945 zomrel otec rodiny. V polovici apríla 1945 kopanicu Krásny Dub obsadili nemeckí vojaci, ktorí hľadali partizánov. Mužov odviedli do dediny, ženy a deti zhromaždili na lúke a domy podpálili. Krásy Dub vyhorel, počas pohromy zahynul Antonov trojročný brat Miško. Po vojne Anton vychodil školu a absolvoval povinnú vojenskú službu. Chudobná rodina musela odovzdávať kontingenty, neskôr im polia zabralo družstvo. Ťažko pracoval v hore, neskôr sa zamestnal ako šofér nákladného auta v Ozete a na družstve v Bierovciach. Oženil sa, s manželkou Filoménou vychovali päť detí. V deň vpádu okupačných vojsk Varšavskej zmluvy bol kúpiť koňa a zažil presun vojenskej techniky a vojska. Politicky sa neangažoval, každoročne pripravuje oslavy SNP na Krásnom Dube. V čase dokumentovania bol dôchodcom. Anton Mikušinec zomrel 6. januára 2023.
