Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Helga Lukšicová (* 1941)

• narodená 22. marca 1941 v obci Veľké Pole, nemeckej národnosti

• počas vojny zažili prestrelku, keď utekali pred partizánmi

• pred koncom vojny utiekli pred sovietskymi osloboditeľmi do moravského Šumperku

• 3 týždne putovali naspäť domov pešo

• boli im skonfiškované majetky a pozemky

• v roku 1952 sa presťahovala Helga s mamou do Baťovian (Partizánske)

• v roku 1955 začala navštevovať zdravotnú školu v Topoľčanoch

• v roku 1962 sa vydala za Eduarda Lukšica, mali spolu 3 dcéry

• presťahovali sa do Piešťan v roku 1970

• Helga začala v roku 1975 pracovať na operačnej sále ako inštrumentárka

• do dôchodku odišla v roku 1955

Helga Lukšicová sa narodila 22. marca 1941 v obci Veľké Pole v okrese Žarnovica. Táto obec bola už v 13. storočí osídlená karpatskými Nemcami, ktorí tam v pokoji žili až do udalostí spojených s 2. svetovou vojnou. Počet obyvateľov tam po skončení vojny rapídne klesol kvôli násilnému vysťahovaniu nemeckého obyvateľstva.

Život karpatských Nemcov vo Veľkom Poli

Aj rodina pani Lukšicovej mala nemecký pôvod a národnosť, ktorej sa nevzdali ani po vojne. Pamätníčka si spomínala na prastarého otca Jozefa Tékaleho, narodeného v roku 1840 a prastarú mamu Máriu, rodenú Müllerovú, ktorí tiež bývali na Veľkom Poli. Mali 6 detí a Helgina stará mama bola z nich najmladšia.

Pred vojnou bola celá dedina nemecká. Žilo v nej okolo 4000 obyvateľov. Po vojne na základe Benešových dekrétov boli obyvatelia nútení odísť. Všetky rodinné väzby tak boli pretrhnuté. V pokojných časoch spolu nažívali v mieri aj Nemci aj Židia aj Slováci. Pred vojnou, s nástupom nacizmu, sa začali separovať. Za starých čias bolo v okolí 5 nemeckých škôl, 2 boli v obci a ďalšie 3 po roztrúsených samotách, čo sa volali štále.

Helgini starí rodičia spomínali na to, že život na Veľkom Poli bol ťažký. Chodievali na sezónne práce, na tzv. Dolniaky. „Oni išli v apríli a prišli v septembri.“ Spomínali si aj na to, že na takéto práce odchádzalo naraz aj 100 ľudí. Ak bola niekedy jasná noc v splne, tak sa pracovalo cez noc, aby sa nemuselo pracovať cez deň, keď bolo veľmi teplo. Spomínala aj na to ako bol jej starý otec Štefan Thoma počas 1. svetovej vojny na východnom fronte, kde bol zajatý, ale podarilo sa mu dostať naspäť.

Helgina mama, Jozefína Thomová, vychovávala Helgu sama a musela tak zastávať dve funkcie. Vždy pracovala aspoň v dvoch zamestnaniach, aby ich uživila. Nedostávali pri tom žiadnu štátnu podporu. Aj keď nemala vyštudovanú vysokú školu, oplývala veľkou inteligenciou. Pamätníčkina babička Magdaléna Thomová (rod. Tékale) aj mama sa ju snažili tiež viesť k tomu, aby mala všeobecný rozhľad.

Spomienky na vojnu

O vojne Helgina mama nikdy nerozprávala, pamätníčka má však nejasné spomienky z raného detstva z tohto obdobia. Spomínala si na veľkú streľbu v čase, keď mala 3 a pol roka a išli ju fotiť. Bolo to v období Slovenského národného povstania. Večer odišli do neďalekej dediny Malá Lehota, kde mal Helgin strýko mlyn, aby sa skryli pred vojakmi. Je vzdialená okolo 10-12 km od Veľkého Pola.

Ako išli ozbrojenci, všetci boli v hore schovaní. Helgina rodina sa pokúšala dostať do lesa tiež a dostali sa pod paľbu. Helgina mama vtedy skočila na zem a vlastným telom chránila dcéru. Helgina babka vtedy povedala, že to je ich koniec. Našťastie sa im podarilo uniknúť nezraneným.

Známa je totižto tragédia mužov nemeckej národnosti z Veľkého Poľa. Asi 80 ich v rámci likvidácie ľudí nemeckej národností počas SNP presúvali vlakom zo Žarnovice do Banskej Štiavnice, pričom tam počas neľudských podmienok všetkých zavraždili.

Helga má spomienku aj na to, keď evakuovali Nemcov z dediny pred strachom z vojakov. Vtedy do prázdnych domov, po obyvateľoch Veľkého Poľa prišli Slováci a ukradli všetko, čo sa dalo. Nemci vtedy odišli do Novák: „Pamätám si takú vec, že ma niesli na rukách, mala som otvorené oči a videla som hviezdnaté nebo.“

Nemci boli v Novákoch ubytovaní v barakoch, ktoré už v dnešnej dobe neexistujú. Boli to tie isté miesta, kde boli predtým držaní počas holokaustu Židia. Helgina rodina však odtiaľto pokračovala ďalej. Helgina matka spomínala ako tam išli vlakom: „V tom vlaku si okná zaklincovali, lebo že boli všetko rozbité sklá.“

Odsun Nemcov zo Slovenska do Čiech

Neskôr sa dostali až do moravského mesta Šumperk. Tam bol tábor, kde sa dostala Helgina mama, jej starí rodičia a teta. Rodina ale v tábore dlho neostala, lebo tam bolo veľa ľudí a pomery veľmi biedne. Helgina mama Jozefína si spomínala na hrozný výjav:
„V kotloch varili polievku, pre utečencov, čo boli evakuovaní a že veľká hlava z kravy alebo z čoho to bolo aj s chlpmi aj so všetkým tam varili.“ Preto sa rozhodla hľadať šťastie a prácu mimo tábora, čo sa jej aj podarilo a s celou rodinou sa presťahovali z utečeneckého tábora.

Jej babička jej spomínala aj príhodu z roku 1945, kedy sa báli, aby Helgu neodviedli sovietski vojaci. „Babička ma držala na rukách a bol tam vojak ruský, aj dedko tam bol, čo sme bývali. Ako sa dorozumievali ja neviem, lebo ten bol Rus a moja babička Nemka, ale ona vedela hovoriť aj po slovensky. Len sa pýtal: ‚Čie je to dieťa?’ A babička hovorila: ‚No, otec zomrel na ruskom fronte, akože tam padol a mamička zomrela pri pôrode. Tak my sme sa museli ako starí rodičia o to dieťa postarať.’“ Helga si pamätala aj na strašní výjav z tohto obdobia. Starí rodičia mali krásneho psa-vlčiaka a ten štekal na Rusov. Jeden zobral šabľu a psa preťal napoly.

Jej rodina mala šťastie, pretože sú známe incidenty a tragédie, z obdobia, keď sa Nemci vracali naspäť na Slovensko, ale kvôli odvete prišli o život. Bolo to napríklad v Přerove, kde vytiahli na vlakovej stanici ženy, deti a starších ľudí a všetkých ich postrieľali.

Trojtýždňová cesta domov

Po skončení vojny sa rodina rozhodla, že sa zo Šumperku vráti naspäť. Išli domov pešo a trvalo im to 3 týždne. Na toto obdobie má Helgina rodina spomienky plné strachu. Počas cesty im v Baťovanoch (dnešné Partizánske) povedal istý muž, aby sa zastavili na miestnom úrade. Ďalší muž ich však vystríhal, aby tak radšej nerobili, keď sú nemeckej národnosti, aby im niečo zlé neurobili. Pokračovali teda ďalej ale muž, ktorý chcel aby sa zastavili na úrade ich dobehol. Známy, ktorý išiel vtedy náhodou okolo sa prihovoril, aby ich nikam nebrali. Hovoril pánovi, že idú peši zo Šumperku a nikdy nikomu nič zlé neurobili. Veľmi dlho sa spolu počas tejto príhody naťahovali, ale nakoniec ich nechali odísť. Počas cesty sa stretávali aj s dobrými aj so zlými ľuďmi. Niektorí ich nechali u seba prenocovať a dali im aj chlieb a mlieko, iní odmietli. 

Keď prišli domov zistili, že Rusi chceli podpáliť ich chalupu, ale v dedine sa našli dobrí ľudia, ktorí dokázali plamene uhasiť. Dokonca tam mali istý čas ustajnené aj svoje kone. Na základe Benešových dekrétov vtedy väčšina nemeckého obyvateľstva bola nútená odísť preč. Babička však nechcela odísť a povedala: „Ja som sa tu narodila, ja tu aj ostanem.“ Nakoniec odišla za rodinou, ale až oveľa neskôr, v roku 1969. 

Odsun nemeckého obyvateľstva z územia Slovenska

Jej strýko Gustáv, ktorý bol mlynár, v roku 1947 uveril propagande a odišiel za lepším životom do Brazílie. Tam však musel začať úplne od nuly. S ostatnými, čo naleteli planým sľubom, museli najprv les vyklčovať a potom postaviť príbytky z dreva. Keď písal na Slovensko svojej mame, Helginej babičke, ktorá sa ho pýtala, prečo nenapíše častejšie, odpovedal, že bohužiaľ nemá peniaze ani na známku. Helgin najmladší brat Fabián mal stále problémy s tým, že je nemeckej národnosti a tak v roku 1969 odišiel do Východného Nemecka. 

Thomovci nemali problém s tým, že by ich násilne po roku 1945 vyháňali z bydliska alebo, že by im chcel niekto odňať nemecké občianstvo. Všade v občianskom preukaze mali aj naďalej napísané nemecká národnosť. Keď však Helge ako 15-ročnej vystavovali občiansky preukaz, žandár jej povedal, aby sa nehnevala, že jej napísal, že je slovenskej národnosti. Urobil tak preto, aby nemala problémy. Odvtedy bola Helga slovenskej národnosti, ako jediná z rodiny. Doma sa u nich rozprávalo po nemecky, nárečím. Helga po nemecky rozumie, ale nevie týmto jazykom rozprávať. 

Po vojne boli domy aj majetky Helginej rodiny skonfiškované, nepatrilo im nič. Zložité obdobie tak pre nich pokračovalo aj naďalej: „Oni o tom nechceli hovoriť, lebo to boli strašne ťažké časy. Tá vojna neskončila 9. mája, ale tá vojna pretrvávala v tých dušiach alebo v srdci tých ľudí aj naďalej.“

Po vysťahovaní Nemcov z dediny v roku 1945 dal Helginej babičke sused kľúče, aby sa starala o jeho dom, lebo si myslel, že sa raz s rodinou vráti na Veľké Pole. Nakoniec sa tak nestalo. Bývala tam potom Helgina babka, mama, Helga, jej teta a strýko. Dedko zostal bývať v druhom, staršom dome. A aj keď im už domy nepatrili, bývať v nich mohli naďalej.

Problémy s domom mali aj po vysťahovaní Helginho ďalšieho strýka, ktorý odišiel do Nemecka. Chcel ho darovať Helginej mame, aby si ho zobrala ako chalupu, ale ona ho nechcela keďže sa už vtedy do dediny nechcela vrátiť. Bolo to v roku 1978 a keď išla Helga na úrad so strýkom, vtedajší predseda obce povedal, že v žiadnom prípade ho nemôže darovať ani Helge, lebo dom bol skonfiškovaný, aj keď tam strýko bývať mohol. Helga ako jeho neter tak nemala na dom žiadne právo a po strýkovom odchode dom pridelili cigánom.

Po vysťahovaní obyvateľov nemeckej národnosti z Veľkého Poľa sa do prázdnych domov nasťahovali obyvatelia vypálenej obce Kľak, ktorí nemali kde bývať.

Pamätníčka zažila v detstve aj ťažké chvíle kvôli svojej národnosti: „Ty si Nemka, ty choď preč! Ty sa s nami hrať nebudeš“ Keď však zle mienené slová povedala dospelým, tí len mávli rukou, že to má nechať tak. Pre detskú dušu však takéto vyčleňovanie nebolo jednoduché. Helga však vedela, že jej predkovia prišli na Veľké Pole už v 13. storočí a nikomu nič zlé neurobili: „Prečo nás má niekto vyháňať odtiaľto, keď som sa tu narodila, aj moji rodičia, aj starí rodičia, až neviem do ktorého kolena.“ Pamätala si aj na príhodu s babičkou. „Išli sme po ulici a sme rozprávali po nemecky a babička si dala prst na ústa, aby som bola ticho a začali sme rozprávať po Slovensky.“

Helgina mama robila istý čas aj v Hodruši, kde sa vyrábali príbory a keď mal Stalin 70 rokov (1948), tak išla z tohto závodu na jeho oslavy súprava, ktorá mala asi 1000 kusov. Všetko to muselo byť naleštené, zabalené a išlo to všetko do Ruska.

Školské roky v Baťovanoch

Helga s mamou žili na Veľkom Poli do Helginých 11 rokov. Potom si jej mama našla prácu v Baťovanoch (dnešné Partizánske). Dovtedy navštevovala základnú školu v Žarnovici, kde dochádzala každý deň. „Naspäť sa žiaci nedostali, lebo tam bývalo strašne veľa snehu. Takže tam žiaci potom chodili po spolužiakoch.“ Helginej mame sa to nepáčilo a asi aj to bol jeden z dôvodov sťahovania. 

Jej matka začala pracovať v pečivárni v Brodzanoch v závode, ktorý vyrábal oblátky. Neskôr sa presťahoval podnik do Serede, kde sa zlúčilo viacero prevádzok. Na školu v Baťovanoch si Helga pamätá veľmi dobre. Išlo o modernú budovu, ktorú dal postaviť ešte sám Baťa. „Tam sme mali kabinety, chemický, botanický, proste všetko. Normálne sme tam mali kabinet, kde sa premietali filmy. Všade boli parkety. Tam školník stál na schodoch ráno, keď sme išli do školy, každý musel mať prezúvky. Keď si nemal prezúvky, tak budeš bosý.“

Helga si spomínala aj na menovú reformu v roku 1953: „Za 50 korún 1 koruna.“ Spomínala si aj na príhodu ako k Vianociam bola vo výklade kolekcia, ktorá stála 50 korún a prišla domov s tým, že by ju chcela, ale nemohli si ju dovoliť. Na Vianoce ju však Helga vďaka novej situácii dostala ako darček pod stromček. 

Rodinný život v Topoľčanoch

Základnú 8-ročnú školu Helga skončila v roku 1955. Potom nastúpila na zdravotnú školu v Topoľčanoch. „Ja som pomaličky zo stredného Slovenska pokračovala na západ.“ Do školy, kde to mala 17 km každý deň dochádzala. 

Po zdravotnej škole začala pamätníčka pracovať v Topoľčanoch na internom oddelení od roku 1959. V roku 1960 prišiel jej manžel Eduard Lukšic, ktorý pochádzal z Hlohovca, pracovať tiež do Topoľčian. V marci sa zoznámili a o dva roky sa zobrali. Vyučený bol zubný laborant, takže pracovali v jednej nemocnici a bývali na jednej slobodárni. Aj manželove spomienky na vojnu boli všelijaké: „V 45. keď išla fronta, tak Rusi ho chceli zobrať so sebou. Že on má doma tiež takého chlapca, že budú sa spolu hrať a normálne vyložili ho už na auto. A potom môjho svokra chceli zastreliť, lebo nosil okuliare, že je buržuj.“

Po svadbe v Topoľčanoch v roku 1962 mali Lukšicovci tri dcéry – Renátu, Ingrid a Hildu. S Helginou prvou dcérou, ktorá sa narodila v roku 1963 mohla zostať doma len 2 a pol mesiaca a potom musela ísť do práce. Starala sa o jej dcéru bezdetná pani z domu oproti. S deťmi narodenými od roku 1964 už mohli ostávať matky pol roka na materskej. Až pri tretej dcére zostala Helga rok doma, pretože mala zdravotné problémy. Po pol roku materskej však nedostávala žiadne peniaze, ale už existovala možnosť zostať dlhšie s dieťaťom.

Koniec 60. rokov a cestovanie do Nemecka

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 zažívala Helga v strachu, s malými deťmi. Suseda ju hneď vystríhala: „Choďte si suseda nakúpiť, máte 3 deti, lebo nás obsadili Rusi.“ Aj lekárnička v lekárni jej dala namiesto jedného sunaru 5, lebo nevedeli, čo sa bude diať. „Mali sme auto wartburga a išiel ho (manžel) predať do bazáru do Bratislavy 20. augusta a že na druhý deň spravia zmluvu a že z banky nám pošlú peniaze. Lenže 21. augusta prišli Rusi, žiadna banka, nič. Peniaze došli až v októbri až keď sa to všetko uvoľnilo trošku.“

Eduardova sestra aj s manželom sa v roku 1964 presťahovali do Piešťan a na prosbu Helginej svokry, aby mali za ňou do Hlohovca tiež bližšie, si aj oni podali žiadosť o byt v Piešťanoch. Byt im bol pridelený až v roku 1970. Helgin manžel tam začal pracovať v areáli závodu Tesla ako zubný technik. Prostredníctvom Tesly dostali potom aj byt, v ktorom býva Helga dodnes.

Helgina matka s Helginým manželom cestovali v roku 1968 do Nemecka do Mníchova. Žil tam mamin brat a rok predtým bol na Slovensku na návšteve. Nahováral Eduarda, aby si išiel do Nemecka zarobiť a kúpiť si tam rovno aj auto. Jeho nadriadenému sa jeho práca v Nemecku pozdávala a chcel, aby u neho ostal pracovať. Eduardovi povedal: „Choďte domov, zbalte rodinu a všetko, čo to bude stáť, ja to všetko zaplatím.“ Nakoniec sa do Nemecka vrátil, ale bez rodiny. Helgina matka tam ostala až do roku 1970, ale keď ju prehovárali, aby ostala, tak im povedala, že ona má dieťa na Slovensku a chce sa vrátiť, lebo by sa už potom nemuseli vidieť, keďže zavreli hranice. Helgina babka sa ale v roku 1969 presťahovala do Nemecka natrvalo.

Helga sa prvýkrát dostala do Nemecka v roku 1972, keď išla pozrieť chorú babku. „Mňa a moju mamu, že ešte chce raz vidieť.“ Vybavenie povolenia na vycestovanie trvalo približne rok. Keď tam boli, babička dostala mozgovú príhodu a po týždni od ich odchodu umrela. Helga nad presťahovaním do Nemecka, kde mala skoro všetku svoju starú rodinu, neuvažovala. Keď prvýkrát Helgina mama ostala v Nemecku, musela ísť Helga na výsluch: „Že prečo tam ostala, tak som len to povedala, lebo sa tam odsťahovala jej mama aj brat aj sestra, tak ja neviem, či tam ostane alebo či nie. Napísať mi to nenapísala do dopisu, tak ja neviem.“

Pokojný dôchodok v Piešťanoch

Helga si veľmi pochvaľuje život v Piešťanoch, ale nezabudla dodať, že to tam už veľmi upadá a že kúpele sú predané zahraničnému investorovi. Spomínala si aj na legendárny hotel Slovan, ktorý je ohradený, lebo sa rozpadá. „V 88. roku prišli Rakúšania, že to opravia. Slovan fungoval, musím povedať, že nie že nefungoval, ale že ho zreštaurujú.“ Zahraničných investorov však na Slovensku nikto nechcel, a tak Slovan zavreli a naďalej sa rozpadá.

S manželom do strany nikdy nevstúpili, takže nezažili previerky v zamestnaní počas normalizácie. Helga istý čas pracovala aj na ortopédii. V roku 1975 prešla na operačnú sálu ako inštrumentárka a pracovala tam až do roku 1995, kedy išla do dôchodku.

Na nežnú revolúciu si pamätníčka pamätá hlavne vďaka vysielaniu zo západu: „To čo sa dialo v Bratislave naša televízia nevysielala, to my sme všetko videli z Viedne, na viedenskej televízii. Tam to dávali v správach.“ Nevedelo sa vtedy ani o študentskom štrajku v Bratislave už 16. novembra 1989, o tom sa ľudia dozvedeli až neskôr. 

Počas dôchodku sa venovala svojim 4 vnúčatám a v súčasnosti sa venuje aj 2 pravnúčatám. Aktívny voľný čas trávi na záhradke. Jej životným mottom je: „Žiť spokojne vo svojej rodine aj so všetkými ktorých máme.“