Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Viliam Lendel (* 1940)

• Viliam Lendel sa narodil v roku 1940 v Bratislave do učiteľskej rodiny

• Otec Argád bol počas Druhej svetovej vojny v Bielorusku, neskôr podplukovník v armáde

• Mama Jana, rodená Kořínková sa narodila v Rakúsku do českej rodiny kachliarov

• Jedenásťročnú školu vychodil na Jilemnického ulici

• Po basketbale sa začal venovať atletike, konkrétne skoku do výšky

• Ako tretí Slovák po Savčinskom a Rožánkovi preskočil dva metre

• V rokoch 1964 a 1965 národný rekord na dvakrát posunul na 203 cm

• Vyštudoval Pedagogickú vysokú školu, kde sa po roku oddelila FTVŠ (1959 – 1965)

• Na základnú vojenskú službu absolvoval v Dukle Banská Bystrica

• V roku 1966 si natrhol úpon štvorhlavého stehenného svalu na odrazovke

• Vyštudovaný pedagóg sa vydal v šľapajach trénerskej legendy

• Ako telocvikár ZŠ na Jelačičovej ulici založil skokanskú liaheň a s kolegami bratislavskú ligu školských družstiev

• Združil silnú tréningovú partiu (o. i. Jeseňáková, Páleník, Lukačka), základ jeho prvej skupiny v Slávii SVŠT (STU), klubu, ktorému je verný už polstoročie(1968 – 1989 a od 2000)

• V roku 1974 do nej pribudla Mária Mračnová, na OH 1968 šiesta a na ME 1969 bronzová, ktorá sa po materstve prešla k Lendelovi. Pod jeho vedením skočila 192 cm

• V období 1974 – 1983 bol aj predsedom komisie mládeže Čs. atletického zväzu a v r. 1976 – 1980 reprezentačným trénerom ženskej výšky

• V roku 1994 – 1998 pôsobil ako tréner v Rakúsku, doviedol k rovnakému výkonu Moniku Gollnerovú a Lindu Horvathovú

• V šesťdesiatke (1983 - 2000) sa vzdal funkcie predsedu Bratislavského atletického zväzu

• Pokračoval ako tréner a viedol napr. Ľuboša Benka, Dianu Lázničkovú-Malejčíkovú a Ivetu Srnkovú

• Viliam poskladal z textov Šimonkových a jeho skokanov, ale aj z príspevkov skokanov, skokaniek a trénerov mimo Bratislavy

• Zostavil knihu Skok do výšky na Slovensku, ktorá mala dve vydania

• Od roku 2017 je členom Siene slávy SAZ

• Je ženatý s šprintérkou Martou, rodenou Kobzovou a má dve deti

Viliam Lendel prvýkrát skákal do výšky ako štrnásťročný. Bol tretím Slovákom, ktorý preskočil cez latku viac ako dva metre. Vytvoril dvakrát slovenský rekord v skoku do výšky. Jeho aktívna činnosť športovca trvala 6 rokov. Po skončení štúdia na FTVŠ sa začal venovať pedagogickej a trénerskej činnosti. Počas jeho trénerskej kariéry sa veľa jeho zverencov zúčastnilo celosvetových najvyšších súťaží aj olympiád. Atletike sa venuje celý svoj život a v roku 2017 sa  stal členom Siene slávy Slovenského atletického zväzu. Tento rok oslávil 85 rokov. 

Viliam sa narodil v roku 1940 v Bratislave do rodiny učiteľov. Mama Jana Lendelová, rodená Kořínková sa narodila v meste Spital an der Drau v Rakúsku. So svojimi rodičmi sa ako 7 ročná presťahovala do Bratislavy. Jej brat Viliam Kořínek bol hudobník, jeden zo zakladajúcich členov Slovenskej filharmónie a celosvetovo uznávaný pedagóg v metodike hry na husle. 

Otec Arpád Lendel sa narodil v Čeklisi, v dnešnom Bernolákove, v rodine strojníka Štefana Lendela. Ten zostrojil elektráreň v Senci a neskôr sa podieľal na výstavbe elektrárne v Coburgových závodoch v Trnave. Otec Viliama v mladšom veku sa venoval futbalu v klube Rapid Trnava (predchodca Spartaku Trnava). 

Otec aj mama vyštudovali učiteľský ústav a zoznámili sa ako mladí učitelia, kolegovia na základnej škole v Maríkovej – Vlkove, v okrese Považská Bystrica. Mama bola z učiteľských služieb prepustená v 1939 z dôvodu, že mala českú národnosť. K pedagogickej činnosti sa vrátila až v druhej polovici 50-tych rokov, nakoľko manžel dovtedy vykonával rôzne vojenské funkcie doma i v zahraničí. 

Počas druhej svetovej vojny, nakoľko otec pôsobil v armáde, sa rodina presťahovala do Istebníka (pri Trenčíne) , kde rodina ostala až do konca vojny. „ Počas vojny som bol ešte malé dieťa, pamätám si však živo vzdušné boje lietadiel, pohyb nemeckých vojakov pred našim domom, v rukách s guľometmi. Keď nás zbadali, ukazovali nám, aby sme sa vrátili späť do domu. Veľa času sme strávili v pivnici. Blízko nás bola kvasnicová továreň a liehovar. Počas ofenzívy ruskej armády zaletela jedna zo striel aj do nášho domu. V stene obývačky ostala veľká diera,“ spomína si Viliam. V 1944 bolo otcovi udelené vyznamenanie Vojenný víťazný kríž za vynikajúce vedenie jednotiek v poli. Po skončení vojny sa rodina presťahovala späť do Bratislavy. Otec pracoval v Československej armáde a skončil s hodnosťou podplukovníka. V 50. rokoch ho z armády prepustili, lebo nespĺňal politické požiadavky. Vrátil sa k učiteľskému povolaniu. 

Umenie či šport

Budúci atlét Viliam nastúpil do základnej školy na Jilemnického ulici, t.č. Hodžova škola. Tú navštevoval jedenásť rokov a prvých päť rokov strávil v lavici s budúcim výtvarníkom a scénografom Milanom Čorbom. Ich priateľstvo vydržalo veky. Ich spolužiakom bol zopár rokov aj známy herec Milan Lasica. V dvanástich rokoch si pamätník, vďaka ďalšiemu v budúcnosti slávnemu spolužiakovi Dušanovi Kleinovi, zahral v úvodnej scéne filmu Lazy sa pohli, ktorý režíroval Pavol Bielik. Pre malého chlapca bolo neuveriteľné stretnúť osobne herecké hviezdy ako Antoš Tihelka, Oľga Adamčíková, Gustav Valach, Karol Machata, František Dibarbora či Ladislav Chudík. „Mal som to šťastie, že som sa zúčastnil uvedenia tohoto filmu na filmovom festivale v Karlových Varoch. Bol to zážitok na celý život,“ spomína Viliam.

V tomto rannom veku si vyskúšal aj hudobné umenie. Krstný otec Viliam Kořínek ho osem rokov učil hrať na husle. Viliam sa však nechcel hudbe venovať ďalej, lebo ho zaujal šport. Telocvikári v škole mu odporučili, aby sa realizoval v atletike. Tam prvýkrát skákal do výšky a podarilo sa mu vyhrať majstrovstvá školy. To ho motivovalo a začal sa zaujímať viac o túto atletickú disciplínu. V tej dobe sa skákalo štýlmi „horine“ a „straddle“ pomenovaných podľa amerických výškarov, ktorí nimi skákali. „Horine“ bol bočný valivý štýl a „straddle“ je prevalenie obkročmo. „Bavilo ma skákať oboma štýlmi, hoci sme padali zo stosedemdesiat centimetrovej výšky do piesku, ktorý mal hrúbku len do 30 cm, podľa toho ako sme si piesok vopred nakopali. Bol to dosť vysoký pád. Niekedy sa na pretekoch dopadalo aj do štrku. Potom sa vymyslelo, že nábytkárske závody začali robiť penové výplne do sedačiek. Tak sme išli do nábytkárskych podnikov do Rače a odrezky z tej peny sme napchali do vreca. Urobili sme si doskočisko, ktoré už bolo vyššie 40-50 cm. Dopad bol pohodlnejší,” približuje Viliam vývoj skoku do výšky na Slovensku.

Po maturite na jedenásťročnej škole s vyučovacím jazykom ruským, kde sa vyučovala aj nemčina a angličtina, sa Viliamovi v roku 1959 podarilo dostať na vysokú školu pedagogickú, kde študoval ruský jazyk a telesnú výchovu. Po roku štúdia na Vysokej škole pedagogickej sa presunul na Univerzitu Komenského, a to na novovytvorenú Fakultu telesnej výchovy a športu, kde študoval telesnú výchovu a jazyk študoval na Filozofickej fakulte UK. „Keďže som mal vyštudovanú jedenásťročnú školu zameranú na ruský jazyk a mal som to šťastie, že tam aj výuka telesnej výchovy a športu bola na vysokej úrovni, dalo mi to obrovskú výhodu v prvých rokoch štúdia na vysokej škole,“ konštatuje Viliam.

Slovenský rekordér 

Štúdium na FTVŠ Viliama bavilo, lebo sa tam venovali rôznym športom. Po úraze na hokejovom zápase, kde ich viedol známy československý reprezentant Ján Starší, mal ale zranenie ramena a musel prerušiť štúdium. Po roku rekonvalescencie sa vrátil do školy, ale  jeden ročník musel opakovať. To mu vysokoškolské štúdium natiahlo na šesť rokov. 

Do výšky začal Viliam skákať ešte v roku 1958 v rámci Atletického oddielu vysokých škôl Bratislava. Postupne napredoval vo svojej športovej výkonnosti, keď ako junior získal bronzovú medailu na Majstrovstvách Československa juniorov v skoku do výšky. V rámci atletických súťaží v Československu si najviac cení úspech na Československej Univerziáde v Košiciach, kde obsadil druhé miesto a mal reprezentovať Československo na Svetovej Univerziáde v Budapešti. To sa však neuskutočnilo, lebo nebol dostatočne známy vo vysokoškolských športových kruhoch v Prahe. V roku 1964 na akademických majstrovstvách v Nitre skočil 202 cm a o rok na to 203 cm. Bol tretím Slovákom či preskočil viac ako dva metre. 

Po ukončení štúdia nastúpil na základnú vojenskú službu do zakladajúceho sa atletického oddielu Dukla Banská Bystrica. Bol jeden z prvých, ktorí prišli na Fončordu v Banskej Bystrici do ubytovne po stavbároch. Bývali tam atléti, skokani na lyžiach, bežci na lyžiach a niektorí futbalisti. Atléti trénovali na futbalovom štadióne, ktorý mal škvárovú atletickú dráhu. Už vtedy bol rozdiel medzi futbalom a atletikou. Nesmelo sa behať po tráve, tam mohli behať len futbalisti. „Spomínam si na veselú príhodu. Raz, počas služobnej návštevy si dal olympijský víťaz Emil Zátopek nastúpiť všetkých futbalistov a išiel s nimi vybehnúť na Králiky. On v kanadách, oni v športovej obuvi. Asi o dve hodiny volali, aby sme vyslali nákladné auto pre futbalistov, lebo sa nevládali vrátiť na základňu. Emil Zátopek dobehol s úsmevom sám,“ zaspomínal Viliam. Po návrate z Dukly Banská Bystrica absolvoval jedny halové preteky v Trnave, kde sa zranil, roztrhol si polovicu úponu štvorhlavého svalu, a tým skončila jeho pretekárska kariéra. 

Povolanie učiteľ

Po ukončení štúdia dostal ako učiteľ umiestnenku na východ Slovenska, do Sečoviec, z dôvodu, že nemal patričný pôvod, bol z učiteľskej a nie robotníckej rodiny. Avšak už vtedy bol reprezentant Československa v skoku do výšky a na zásah vtedajšieho Povereníctva školstva a Československého atletického zväzu, že ako reprezentant nebude mať žiadne podmienky na rozvoj, umiestnenku do Sečoviec zrušili. Presunuli ho na základnú školu v Bratislave. Tu ho počas štyroch rokov premiestňovali na tri rôzne školy, až dostal trvalé pracovné miesto na základnej škole Jelačičovej. Ako telocvikár a bývalý atlét založil na škole atletickú liaheň, z ktorej vzišli budúci reprezentanti Československa ako Marta Jeseňáková, Marian Páleník, Jozef Lukačka aďalších. „Keďže som mal dobrých kolegov aj na iných základných školách, vymysleli sme atletickú ligu pre základné školy. Riadil ju známy učiteľ telesnej výchovy pán Savko. Pôsobil na Základnej škole na Kulíškovej ulici, ktorá sa potom stala prvou športovou školou v Bratislave. Veľmi ma bavila práca s deťmi a ich práca so mnou. Až tak, že dobrovoľne chodievali na tréningy pred vyučovaním o pol siedmej ráno, aj cez veľké prestávky. Vytvorilo sa medzi nami doživotné puto. S týmto družstvom sa mi podarilo po dvoch rokoch prípravy zvíťaziť na Majstrovstvách Slovenska družstiev žiačok. Ich popularita vzrástla a prijal ich atletický oddiel Slávia SVŠT,” hovorí bývalý atlét.

Nakoľko bol v tom čase pretlak trénerov v atletickom oddiely Slávia SVŠT, tak Viliam nemal šancu robiť okrem pedagóga aj trénera. V roku 1966 však dostal pozvánku do Slávie Trnava ako tréner a okrem svojej profesie učiteľa dochádzal do Trnavy štyrikrát do týždňa na tréningy. Rok na to sa oženil s vynikajúcou šprintérkou, Československou reprezentantkou Martou Kobzovou. „Osudnou sa nám stala cesta do Plzne na juniorské majstrovstvá Československa, kde sme sa navzájom povzbudzovali. Ja som si odniesol striebornú medailu v skoku do výšky a Marta za šprint na 100 m. Odvtedy sme šťastne spolu,“ usmieva sa Viliam, ktorý si oženil s Martou v roku 1967. Manželia majú spolu dve deti, Danielu a Mariana. Zaujímavosťou je, že Martinin otec bol prvým československým rozhodcom v boxe s licenciou FIBA. V úlohe ringového rozhodcu pôsobil na dvoch olympijských hrách a to v Londýne a v Ríme. 

Prišiel rok 1968 a pamätník ukončil svoje pôsobenie trénera v Trnave po príchode vojsk Varšavskej zmluvy. Na príchod vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 do Československa si spomína takto: „20.augusta sme sa s Martou a skupinou bývalých atlétov vrátili z dovolenky z vtedajšej Juhoslávie, kde sme boli stanovať. Bývali sme na Trnávke. Rodičov sme mali na Zochovej ulici, tak sme k nim išli pešo, lebo nefungovali trolejbusy, autobusy, ani električky. Išli sme cez Obchodnú ulicu a tam boli ruské tanky. Keďže som vedel po rusky, opýtal som sa vojakov, že čo tu robia!? Čo sa stalo? Vojak mi odpovedal, že prišli z Maďarska a majú za úlohu pomôcť nám, lebo Američania sú tu, v Bratislave. Nevedeli sme, čo to znamená.” 

Tréner olympioničky  

Od 1968 začal pamätník svoju trénerskú kariéru v Bratislave, v Slávii SVŠT, kde zotrváva až dodnes. Za najväčší úspech svojej trénerskej kariéry považuje štvrté miesto skokanky do výšky Márii Mračnovej Faithovej na olympijských hrách v Montreale v roku 1976. Viliam začal Mračnovú trénovať po jej návrate z materskej dovolenky v roku 1973. Stal sa tak jej tretím, vekovo najmladším trénerom. Ako dobrý psychológ ju vedel naučiť, čo ovládal sám. Najväčší dôraz kládol na nácvik techniky, na dôkladné prepracovanie každého detailu. Pod jeho vedením sa po päťročnej stagnácii Mračnová zlepšila na 187 cm.  Na rímskych ME 1974 bola ôsma a keď ju nahovoril na oblúkový, „flopistický“ rozbeh, skočila 190 cm. Príprave na olympijské hry už predchádzali Majstrovstvá Európy v Ríme, kde slovenská skokanka bola šiesta. Po troch rokoch spoločného tréningu prišla olympiáda v Montreale. Viliam už bol v predsedníctve Československého atletického zväzu, lebo ho tam zvolili v roku 1973 a dali mu na starosti komisiu mládeže. Keďže bol aj trénerom, tak z neho urobili aj národného trénera pre skok do výšky pre ženy. Mal prakticky všetky danosti preto, aby na tú olympiádu išiel ako tréner. Boli tam však nominovaní traja tréneri zo Slovenska a on by bol štvrtý. To už by nebolo spravodlivé voči českým a moravským trénerom, tak zostal doma. „Pozerali sme to finále s manželkou v televízii. Keď som videl, akú chybu Faja pri skokoch robí, tak som kričal do televízora: Faja, posuň rozbeh o jednu stopu! Bohužiaľ, do Kanady ma nepočula,“ smeje sa Viliam, „Potom sa vrátili z olympiády. Vtedy sa stalo to veľké nešťastie, kedy sa lietadlo z Prahy zrútilo do Zlatých Pieskov. Faja mala letieť tým lietadlom, ale našťastie sa zdržala v Prahe. Letela neskôr a tak sa zachránila. O tri týždne nato, ako sa vrátili, sa konali majstrovstvá Československa v Třinci. Nastal presne ten istý moment ako na OH, keď skočila 188 cm. Takže som zakričal: Na ďalšiu výšku posuň o jednu stopu. Faja ma počúvla, posunula rozbeh a skočila 192cm, čo bol Československý rekord, ktorý vydržal 10 rokov,” vyhlasuje hrdo Viliam. Po úspechu musel aj bývalý tréner Mračnovej i českí tréneri uznať, že tá jedna stopa rozhodla o tom, že mohla mať bronzovú medailu na olympijských hrách v roku 1976 v Kanade. Dodnes Mračnovú mrzí, že skončila štvrtá. 

Odvtedy si Viliam získal dobrú povesť a bol prvý československý tréner, ktorého pustili do bývalého DDR na tri týždne na stáž. Vyvolalo to veľký rozruch, že nejaký Bratislavčan ide do Lipska, kde bola centrála vrcholového športu. „Nemci mi dali voľnú ruku. Mohol som vstúpiť do všetkých „tajných” priestorov prípravy. Komunikoval som s nimi, zúčastnil som sa jednej atletickej konferencie, kde som aj vystúpil. Neskôr som sa dozvedel, že niektoré moje trénerské skúsenosti akceptovali. Tam som získal neskutočné poznatky ako tréner aj ako pedagóg. Napríklad akým spôsobom oni riadili šport alebo akým spôsobom pristupovali k mládeži. Mládež, ktorá bola talentovaná v rôznych športoch, sústreďovali do športových internátnych škôl. Boli prakticky vyňatí z rodičovskej starostlivosti už od 13-14 rokov. Vtedajší štát im poskytol také možnosti, že neutekali z internátov a zvykli si na to. Nemci predsa len majú inú mentalitu, ako u nás,” uvádza bývalý skokan do výšky.

Aj na Slovensku vzniklo prvé športové gymnázium v Banskej Bystrici. Bolo tam veľmi dobré pedagogické aj trénerské zázemie. Sťahovali tam deti z celého Slovenska. Keď tam niektorí museli prísť z Košíc, Trenčína, Žiliny a Bystrice a žiť tam celý rok, to mnohým slovenským rodinám nevyhovovalo. Nespĺňalo to účel, takže po dvoch - troch rokoch rýchlo vzniklo športové gymnázium v Bratislave, Trenčíne aj Košiciach. Vtedy to prinieslo efekt aj atletike. Viliam vykonával funkciu šéfa mládežníckej atletiky v Československu takmer 10 rokov a za ten čas sa mu podarilo stmeliť výborný kolektív ľudí z Čiech, Moravy a Slovenska.

Správna koncepcia práce priniesla výsledky. Vyformovala jednu generáciu, ktorá nakoniec v roku 1983 na majstrovstvách sveta získala najviac medailí, čo sa týkalo histórie československej atletiky. „Veľmi rád na tú dobu spomínam, aj keď boli všelijaké problémy. Nemohli sme len tak prekročiť hranice, museli sme mať pádne dôvody a preukázať záujem zahraničných partnerov, aby sme mohli atlétov vyslať do zahraničia.“ Od roku 1983 bol Viliam zvolený za predsedu Atletického zväzu Bratislavy, kde pôsobil do roku 2000.

Smer Rakúsko 

Bratislavská atletika mala v 80.rokoch veľmi dobré kontakty s atletickým zväzom Budapešti a dolnorakúskym atletickým zväzom. Vďaka tomu sa podarilo niekoľko rokov uskutočňovať trojstretnutie Bratislava-Budapešť-Dolné Rakúsko juniorov. Dobré vzťahy nadviazali aj s Atletickým oddielom SVS Schwechat. Československý zväz ČSTV v tom čase vytvoril expertnú skupinu trénerov rôznych športov, ovládajúcich nemecký jazyk, ktorej členom bol aj Viliam. Stalo sa tak na základe žiadosti nestranníckej športovej organizácie ASVÖ, ktorá mala veľký záujem o pomoc s rozvojom športu detí a mládeže. ASVÖ organizovala niekoľko rokov dvojtýždňové sústredenia, ktorých sa expertná skupina trénerov pravidelne zúčastňovala. Vďaka kvalitne odvedenej práci a popularite Viliamovi Rakúsky atletický zväz ponúkol v roku 1993 funkciu štátneho trénera pre skok do výšky, v ktorej pôsobil až do roku 1998. K výkonu 192 centimetrov tak doviedol dve rakúske skokanky do výšky Moniku Gollnerovú a Lindu Horvathovú. 

Trénerské aktivity zamestnávali Viliama vo všetkých jeho voľných chvíľach, inak zostával tridsaťpäť rokov verný katedrám telesnej výchovy na Slovenskej vysokej škole technickej. Pracoval na nich od roku 1970 až do 2005 a v rokoch 1980 až 2000 bol dokonca vedúcim katedry telesnej výchovy na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU. Mnohí žiaci aj zverenci z celého Slovenska sa k nemu opakovane hlásia a vracajú. To mu robí radosť a dodáva vieru, že ľudí okolo seba ovplyvnil dobrým smerom. 

Viliam je členom Siene slávy Slovenského atletického zväzu od roku 2017. Počas svojho života získal titul Vzorný tréner, Vzorný učiteľ, Bronzové olympijské kruhy Slovenského olympijského výboru i mnohé uznania zo Slovenska, Československa a Rakúska. Vydal knižku Skok do výšky na Slovensku, ktorú zostavil zo spomienok bývalých trénerov a skokanov do výšky.