Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eduard Klena (* 1963)

• narodil sa 15. mája 1963 v Prešove

• v roku 1969 začal chodiť na základnú deväťročnú školu

• v roku 1978 sa stal žiakom učňovskej školy podniku Autodružstvo

• v roku 1981 sa vyučil za nástrojára

• v roku 1982 nastúpil na základnú vojenskú službu

• v roku 1984 sa vrátil do Autodružstva, kde pracoval do roku 1989

• v roku 1986 sa oženil

• v roku 1988 založil kapelu Núdzový východ

• od roku 1987 bol sledovaný ŠtB

• v roku 1989 podpísal petíciu Několik vět

• v roku 1989 bol podmienečne odsúdený

• 1990 – 2004 pracoval v reklamnej firme

• od roku 2005 vydáva hudobné albumy a koncertuje so skupinou Klenoty

Eduard Klena sa narodil 15. mája 1963 v Prešove v rodine Jozefa Klenu (1938) a Anny Klenovej rod. Pirščovej (1937). Starí rodičia z otcovej strany Eduard a Karolína, rod. Rišková, boli roľníci a pochádzali z obce Štefanov na Záhorí. Mamine korene siahali do obce Havaj na východe Slovenska. Edo má sestru Emíliu (1957) a mal bratov Jozefa (1958) a Petra (1972).

Detstvo

Na svoje detstvo Edo rád spomína. Býval v Prešove na Jilemnického ulici a ako dieťa zažíval množstvo dobrodružstiev. Vyrastal vo veľkom podnikovom byte, ktorý otec dostal od svojho zamestnávateľa Prešovských Mraziarní. Žil so staršími súrodencami, ktorí v čase jeho detstva boli už v pubertálnom veku. Na Základnú deväťročnú školu na Štúrovej ulici začal chodiť v roku 1969. Našiel si mnohých kamarátov a tak ako aj všetci ostatní, bol členom pionierskej organizácie. V rámci nej sa zúčastňoval rôznych schôdzok a stretnutí, kde sa po prvý raz stretol so živou hudobnou kapelou. Táto udalosť mimoriadne ovplyvnila jeho ďalší život: „Hrala tam živá kapela. A toto strašne poznačilo môj život. Že ja som prvýkrát v živote videl živú kapelu, ktorá hrala čosi ako rock. No a tam sa mi veľmi srdce rozbúchalo.“ Ako dieťa sa zúčastňoval lampiónových a prvomájových sprievodov, ktoré v jeho očiach vzhľadom na detský vek a aj ich samotný priebeh nevnímal ideologicky: „Asi aj preto mám viac-menej nie veľmi deprimujúce spomienky, lebo ja som to vnímal cez také veci, že keď sa išlo na prvomájový sprievod z Mraziarní, no tak to sa z mraziarní vytiahli kartóny s nanukmi a rozdávali sa proste tým pochodujúcim alebo tým čakajúcim. Čiže ja ako dieťa si spomínam na toto.“ Pamätník v detstve rád spieval, umeleckú školu však nenavštevoval. V detstve trpel astmou, kvôli čomu bol oslobodený od telesnej výchovy a viackrát sa liečil vo Vysokých Tatrách. „Som si takmer istý, že som bol jedno z tých z prvých detí, ktoré dostali Intal, čo bol asi švajčiarsky liek. Asi to bolo so mnou bolo dosť vážne. A to bol už inhalačný (liek), tam boli ampulky, to sa prepichlo, vdýchlo sa to a účinok bol perfektný. Neviem, či toto, ale fakt som sa časom z toho úplne dostal.“ Hoci školské predmety ako matematika, fyzika či chémia neboli jeho silné stránky, pamätník rád čítal a zaujímal sa o literatúru a históriu.

Na strednej škole

Po skončení základnej školy sa Edo prihlásil na strojnícku priemyslovku, kde ho však neprijali a nakoniec sa stal žiakom učňovskej školy družstevného podniku Autodružstvo, v ktorom v tom čase jeho mama pracovala ako robotníčka. Vyštudoval trojročný odbor nástrojár, čo v tom čase bola oceňovaná profesia. Na výkon svojej profesie sa začal pripravovať už počas štúdia: „To bola taká škola, kde čím vyšší ročník, tým ste boli menej v škole a viac v dielni. Alebo pól na pól, čiže už ste sa učili do tej práce, ale dostávali ste už aj akoby plat. Už v tom treťom ročníku sme dostávali pomerne dosť peňazí, čiže som mohol byť samostatnejší od mamy a aj som mame pomohol, keď bolo treba s peniazmi“. Napriek rôznym iným záujmom sa pre Eda stala hudba najdôležitejšou súčasťou jeho dospievania a mladosti. Už od základnej školy ho fascinoval zvuk elektrickej gitary a rocková hudba samotná: „Brat si požičal kotúčový magnetofón a viem, že ešte so susedovými deťmi v tých mraziarňach sme počúvali zakázané piesne“. Na učňovke sa Edo prvýkrát dostal k aktívnej hudbe a keď mal štrnásť rokov, od brata sa naučili prvé akordy na španielskej gitare. Navštevoval koncerty československých hudobných skupín: „Asi tam som si prvýkrát uvedomil, kde to žijem. Proste, že čo je toto, že nebolo možné sa postaviť zo stoličky, lebo pribehol policajt, to bolo šibnuté...a… samozrejme, že to boli práve Katapult, ale aj iné, však aj Progres, keď prišiel. Alebo keď prišli – prevažne to boli Češi – Mišík alebo aj Františk Ringo Čech so Schelingerom, aj to bola dobrá haluz. Underground na Slovensku de facto neexistoval. A aj zo slovenských kapiel som sa tešil, lebo keď som začal vnímať trebárs soul, funky, tak to sa Slovákom darilo lepšie ako Čechom. Čiže keď aj Elán hrali Ôsmy svetadiel, to bola pomerne podarená vec.

Osemdesiate roky

Po skončení učňovky sa Edo prihlásil na večernú školu, na ktorej si chcel urobiť maturitnú skúšku. Avšak skôr, ako do nej nastúpil, dostal povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu. Dva roky potom strávil vo vojenskom okruhu v Lounách asi 50 km severozápadne od Prahy. Ako branec si urobil vodičský preukaz na nákladné auto a ako vodič bol zaradený k čate tylového zabezpečenia: „dali mi skriňovú vétriesku (nákladný automobil Praga V3S, pozn. editora), takže som sa mal dobre. Proviant bol vždy poruke“. Pamätník počas vojenčiny hral v hudobnej kapele. Zažil aj štrnásťdňovú vojenskú basu za to, že nemal včas natankovanú naftu do prideleného nákladného auta. „Basa, to bola normálna pričňa, ktorá bola cez deň zamknutá, až večer ste si na ňu mohli ľahnúť…, a cez deň ste boli na smetisku a pratali ste. To bola služba, to bola basa na vojenčine, takto to vyzeralo.“ Edo bol ešte ako učeň oslovený, aby sa stal členom Komunistickej strany: „Nemal som ani osemnásť rokov, keď za mnou prišli, lebo potrebujú robotníkov do strany. Takže mám tú česť a budem mať z toho také a také výhody. A to aj mama mi hovorila -toto je dobré, to choď, to bude dobré-“. Až do vojenčiny bol pamätník kandidátom pre vstup do strany a za riadneho člena ho prijali počas vojenskej služby. Po vojenčine v roku 1984 sa Edo vrátil do Autodružstva, kde ako frézar pracoval do roku 1989. V Komunistickej strane bol rok a pol: „a požiadal som o vystúpenie zo strany. A toto bola šupa. Toto bola šupa, lebo na toto tam nikto nebol pripravený ani zvyknutý. A vy, keď vstupujete do strany, tak vám ručia nejakí funkcionári. No a mne tam ručili vedúci a takýto ľudia z toho Autodružstva. Za nimi hneď prišli nadriadení súdruhovia a hneď bolo, že -No ale tento súdruh tuná robí takéto problémy. To čo to je?-.  A oni  potom, samozrejme, išli hneď za mnou a ja som im hovoril -No veď viete, ale však ja som tam úplne zbytočne v tej vašej strane. Vy si to tam všetko očekujete  a odsúhlasíte a ja len zdvíham ruky a len na to ma potrebujete. Ja tam nechcem byť. No lenže to už som bol folkáč. To už som vlastne sa stretol aj v tých Čechách, tam ma osvietilo už na tej vojenčine, že pozor, toto nie je rozumné, čo robíš. To je proste vážna vec. To je jeden obrovský podvod na ľuďoch. A ty sa ho budeš aktívne zúčastňovať. To mi tam tak nejak začalo dochádzať“ Keďže v tom čase už  bol v Sovietskom zväze  pri moci Michail Gorbačov a presadzovala sa nová politika tzv. perestrojky a glasnosti, vážnejšie problémy nemal. 

V roku 1985 sa na folkovom hudobnom festivale Svojšický slnovrat  zoznámil so svojou budúcou manželkou Beatou, s ktorou sa v roku 1986 zosobášili. V roku 1988 sa im narodil syn Eduard a v roku 1990 dcérka Kristína.

Folková komunita

Koncom osemdesiatych rokov bol už pamätník súčasťou folkovej komunity v Prešove: „To jadro malo určite takých dvadsať – tridsať ľudí. Viem, že Meďo Doležal a Martin Sejk robili tieto programy. To sa volalo Stopy folku a urobili niekoľko pokračovaní. Stopy folku bol program, kde si oni sami urobili dramaturgiu a hovorili o hudbe, o muzikantoch, o ich živote. Začali trebárs aj Simonom a Garfunkelom z Ameriky, o čom je vlastne hudba, o čom folk je, že tam je jedna k jednej obsah a hudba, alebo dokonca častokrát viac obsah ako hudba“. Tieto stretnutia mali, samozrejme, aj politický podtón a Edo postupne začal uvažovať o tom, že vlastne aj v slovenčine sa dá spievať o veciach, ktoré bolo jasne vidieť a s ktorými sa človek bežne stretával. Vtedy jeho život získal nový rozmer a nabral celkom nový smer. Našťastie, v tom čase sa už osemdesiate roky chýlili ku koncu: „Uvedomujem si, že som vymákol tú lepšiu dobu. Keby sa mi život takto stočil niekedy v päťdesiatkach (päťdesiate roky 20. storočia, pozn. ed.), tak by som tu dnes nesedel, keby som vtedy žil a toto robil. Celé to tak našťastie zapadlo do seba, že síce mi robili zle, ale už to nemohlo byť tak zlé, ako to bývalo“. Pamätník hral na gitare, sprvoti ako solitér a postupne sa z neho vďaka vlastným originálnym textom stal pesničkár. Zúčastnil sa súťaže tzv. Politickej piesne, na ktorej zožal prvý úspech a následne sa zúčastnil na prvom ročníku Folk fórum v Martine. Počas svojich vystúpení získal v publiku veľmi pozitívne odozvy. Hrával na hudobných festivaloch v Čechách a vo svojich v textoch sa zameriaval na sociálne aspekty života v socializme „.. a ako ľudia žijú. Aj rodinné témy. Aj o svojom vlastnom rodinnom prežitku som tam mal pieseň“. Postupne sa spoznal s mnohými českými a slovenskými pesničkármi. Spriatelil sa s Ivanom Hoffmanom, s ktorým si vytvoril veľmi blízky ľudský vzťah.

Petícia Několik vět

V druhej polovici osemdesiatych rokov pamätníka začala sledovať štátna bezpečnosť. V roku 1987 dostal na políciu písomné predvolanie. „Stalo sa mi potom, že ma zavolali na políciu, a riešili tam so mnou texty. Priamo na polícii dvaja dôstojníci… Proste si ma posadili, bolo to tiché, distingvované, slušné. Ani mi nič nedávali podpisovať, ak sa nemýlim. Ale riešili moje texty.“ Na výsluchu sa ho pýtali, že prečo nespieva o tom, že nie sú v obchode banány, že o tom spievať môže. Ale že to, o čom spieva by spievať nemal, lebo tomu nerozumie. 

V roku 1988 pamätník založil kapelu Núdzový východ, s ktorou koncertoval po Československu. Spieval aj na folkovej Lipnici, kde s príhovorom vystúpil aj Václav Havel. Postupne sa začal dostávať do čoraz bližšieho kontaktu s československými disidentmi, viac počúval aj Rádio Slobodná Európa, kde sa začalo hovoriť o petícii Několik viet: „V tej petícii boli základné ľudské veci. Tam nebolo nič zlé. To bolo naformulované úplne najmiernejšie, ako sa len dalo, len aby pochopili tí komunisti, že keď už je v Rusku ten odmäk, tak že by aj u nás mali miesto mlátenia na Václaváku pouvažovať, že niečo (treba robiť) ináč .“ K Edovi sa petícia dostala, rozmnožil ju, pridal podpisové hárky a dával ju podpisovať kamarátom. Podarilo sa mu nazbierať niekoľko desiatok podpisov.  V tom čase začali k nemu do bytu čoraz viac chodievať kamaráti a známy, a vzhľadom k tomu, že sa tieto návštevy začali diať aj počas toho, čo bol on v práci, začali mu tieto návštevy pripadať nezvyčajné. Po tom, ako ho jeden z kamarátov Peter Hurný po svojom výsluchu na polícii varoval, že štátna bezpečnosť o jeho aktivitách vie,   Edo hárky s podpismi zbalil a dal ich kamarátovi Petrovi Rázusovi, ktorý ich doručil na petičný výbor do Prahy. Zanedlho si ŠtB po pamätníka prišla: „Prišli za mnou do práce. Normálne ma stiahli z dielne. Išiel som s nimi do šatne v práci v Autodružstve, prekutali mi skrinku, hľadali podpisy… preboha, prečo by som ich mal v práci? Potom ma viezli autom, dvaja v vpredu, dvaja vedľa mňa ako najväčšieho zločinca. No a viezli ma na Prostejovskú, už sme bývali na Prostejovskej na sídlisku 3. Beatka bola doma s malým Edkom na rukách. Hrabali sa nám v skriniach, pritom sa ma každých päť minút pýtali, kde sú tie podpisy. Do pivnice išli so mnou, aj v pivnici hľadali tie podpisy. Tomu snáď sami neverili, že hľadajú len podpisy, ale čokoľvek, čo nájdu. Čiže zobrali si, ci Bože, Mňačka, alebo si zobrali, čo našli - indigo papier,  preklepávací papier a  dačo čo ešte našli, ale to nebolo Několik viet, ale nejaký iný materiál. Tak toto vzali. Písací stroj mi vzali a nejakú literatúru, čo, samozrejme, samizdatovú literatúru som nejakú doma mal. To vyňúrali. Ale samotné podpisy, samotnú petíciu Niekoľko viet nenašli. A zobrali ma na výsluch“ 

Súd

Vzali mu odtlačky prstov, bol prokurátorom obvinený. Niekoľkí kamaráti svoj podpis museli odvolať a boli aj takí, ktorých prinútili, aby proti Edovi svedčili na súde. V čase medzi súdom a vyšetrovaním prišiel za ním človek do práce, ktorý mu vravel, že ak s ním pôjde do Košíc do televízie a verejne odvolá svoj podpis pod petíciou Několik viet, trestné stíhanie bude zastavené. Pamätník to jednoznačne odmietol a konal sa súd. Cez Ivana Hoffmana získal kontakt na košického advokáta, ktorý mu počas súdu radil a pomáhal s odvolaním. Rovnako mu Ivan Hoffman pomohol s medializáciou jeho prípadu a Rádio Slobodná Európa odvysielala informácie o súdnom procese vrátane jeho odvolacej reči. Vďaka týmto okolnostiam pamätník cítil, že v tom nie je sám. V druhej polovici roka 1989 bol Edo podmienečne odsúdený a dostal finančný trest.

November 1989 a deväťdesiate roky

Prvotnú informáciu o udalostiach v Prahe získal hneď v prvý deň z Rádia Slobodná Európa. Od začiatku vedel, že nastal zlomový okamih. Na námestia chodil ako účastník, na tribúnach nevystupoval. Z prichádzajúcich zmien mal veľkú radosť. V roku 1990 si založil živnosť a začal pracovať pre reklamnú spoločnosť. Neskôr sa v tej firme aj zamestnal a pracoval v nej až do roku 2004. Nasledujúce roky po revolúcii boli pre Eda sklamaním. Falošní národovci, podvodníci, množstvo sklamaných ľudí nebolo to, po čom sa v novembri 1989 na námestiach volalo. Radosť z politickej situácie mal opäť v roku 1998 po volebnej prehre Mečiarovej garnitúry. V roku 2004 dal v zamestnaní výpoveď a odvtedy sa venuje už len hudbe. Od roku 2005 koncertuje s kapelou Klenoty a každý druhý rok vydával hudobné albumy, za ktoré získal mnohé hudobné ceny. Dodnes hrá a spieva pesničky, ktoré si píše po celý svoj život. Žije v Prešove pekným rodinným životom v láske a porozumení svojich najbližších.