Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavel Kaiser (* 1939)

Snažiť sa hovoriť vždy pravdu

  • narodil sa 4. apríla 1939 v Bratislave

  • maturita v roku 1956

  • vysokoškolské štúdium na Fakulte technickej a jadernej fyziky v Prahe

  • prvé zamestnanie v Závode jaderných elektráreň v obci Vochov pri Plzni

  • v roku 1962 sa oženil s manželkou Janou

  • zamestnanie v Jadrovej elektrárni Jaslovské Bohunice

  • v roku 1964 sa im narodil prvý syn, v roku 1967 druhý syn

  • v roku 1967 získal prácu vo výpočtovom stredisku

  • emigrácia brata Petra s rodinou v roku 1969

  • odvolanie z postu vedúceho oddelenia a zrušenie členstva v ROH

  • zamestnanie vo výpočtovom stredisku OSN v Bratislave

  • zažil vypočúvanie ŠtB

  • 1988 - emigrácia syna Romana s rodinou do Izraela

  • 1990 - zamestnanie v Mníchove, kde pracoval 10 rokov

Pavel Kaiser sa narodil 4. apríla 1939 v Bratislave. Rodičia žili na Bartoške, kde sa v tom čase staval najdlhší železničný tunel na Slovensku. Otec Gabriel Kaiser (1912), stavebný inžinier, tam bol zamestnaný. Krátky čas žil pamätník s mamou v Topoľčiankach. Starý otec Jozef bol lekár v tomto meste. Pochádzal zo židovskej rodiny z obce Semerovo pri Nových Zámkoch. Stará mama Alica, rod. Perl, pochádzala zo Zlatých Moraviec z rodiny zubára Antala.

Jeho mama Vlasta pochádzala z Pardubíc, z rodiny rušňovodiča Františka Reinberga. S otcom pamätníka sa zoznámila počas jeho vojenskej služby. Zosobášili sa v roku 1937. Po skončení stavby tunela sa presťahovali do Banskej Bystrice, kde žili až do vypuknutia SNP v roku 1944. V roku 1941 sa narodil pamätníkov mladší brat Peter. Z Banskej Bystrice sa s mamou koncom leta 1944 presťahovali do Piešťan, kde si prenajali malý dom. Po potlačení povstania ich mama musela ukrývať u sedliackej rodiny v maštali, kde boli až do oslobodenia v apríli 1945. Na jeseň sa spolu aj s otcom už opäť ako úplná rodina presťahovali do Bratislavy. Tam sa v roku 1948 narodila pamätníkova sestra Gabriela. Neskôr vyštudovala medicínu a stala sa zubnou lekárkou. Pamätník má ešte jednu sestru, Hanku, ktorá je zo všetkých najmladšia.

Holokaust

Počas holokaustu sa otec skrýval pravdepodobne na Morave a podarilo sa mu prežiť prvú vlnu deportácií. Starému otcovi zakázali vykonávať lekársku prax a po krátkom čase ich deportovali do koncentračného tábora v Seredi. Odtiaľ ich transportovali pravdepodobne do Auschwitzu: „Starý otec najprv nemohol robiť tú lekársku prax a potom ich zobrali, boli v Seredi v koncentračnom tábore. Posledné stopy o nich boli zo Žiliny, z vlaku, kde ešte mama vycestovala rýchle, a tam ich videla naposledy. Ten vlak už odišiel, alebo ten transport odišiel údajne do Auschwitzu. Ja neviem, podľa toho, ako som ja pátral možno Auschwitz vtedy ešte nie celkom fungoval, takže možno to bol Sobibor. Ale úradne miesto úmrtia a dátum boli stanovené po vojne ako Osvienčim a neviem, nejaký dátum z roku 1942. No, takže takto skončili starí rodičia obidvaja.“

Otcov mladší brat Juraj sa v povstaní v roku 1944 roku pridal k partizánom. Tu aj zahynul a jeho meno je zvečnené na pamätníku v obci Dubová pri Turčianskych Tepliciach a tiež na pamätnej tabuli v Topoľčiankach. Druhý otcov brat Ernest prežil koncentračný tábor Mauthausen. Počas prvej povojnovej vlády v roku 1946 sa stal konzulom v Marseille vo Francúzsku. Po komunistickom prevrate bol odvolaný a poslali ho do nemeckého pohraničia v Krušných horách. Tu pôsobil ako učiteľ. Neskôr sa dostal do Pezinka, kde učil na strednej škole. V šesťdesiatych rokoch sa vrátil do Prahy. Stal sa vysokoškolským učiteľom nemčiny a francúzštiny na Katedre jazykov na Vysokej škole ekonomickej. Počas svojich štúdií v Prahe sa s ním pamätník stretával. Strýko však trpel fyzicky aj psychicky po prežitých traumách. Nakoniec začiatkom sedemdesiatych rokov skočil pod vlak pri Ústí nad Orlicí. Nikdy sa nevyšetrilo, čo sa vlastne stalo. Stará mama z otcovej strany a jej rodina skončili v koncentračných táboroch. Pamätníkovej mame počas vojny pomáhali manželia Meskovci zo Skýcova. Ukázalo sa však, že tá pomoc nebola nezištná, pretože po vojne si za všetku potravinovú pomoc nechali zaplatiť.

Manželka pamätníka, Jana, taktiež pochádza zo židovskej rodiny. Mama bola Židovka a otec vyrastal v katolíckej rodine. Janina rodina prežila holokaust ukrývaná v Bratislave, kde sa o ich záchranu postarala rodina z otcovej strany. Ukrývali ich v Bratislave a neskôr u známych v Šaštíne.

Detstvo v Bratislave

Keď mal pamätník šesť rokov, začal chodiť do základnej školy. Po dvoch mesiacoch sa presťahovali do Bratislavy a prestúpil na Hodžovu ľudovú školu. Chodil na náboženstvo, ktoré vyučovala rádová sestra. O židovstve doma nehovorili. Keď však začali procesy s Rudolfom Slánskym, rodičia to vnímali veľmi citlivo. Mali obavy z antisemitizmu: „Otec žil v neustálom, takom by som povedal, napätí a strachu, lebo si to uvedomoval, že raz sa to môže ešte celé vrátiť, čiže môže nakoniec na Slovensku ten antisemitizmus vypuknúť do nejakých ďaleko horších vecí. A toto viem, že proste bol stále taký napätý napriek tomu, že sme sa o tom nebavili. Tak proste cítili sme, že niečo ako keby bolo vo vzduchu, alebo čosi takého“.

Mal pekné detstvo. Bývali na Palisádach v menšom panelákovom dvojdome. Postavili ho babička spolu so sestrou začiatkom tridsiatych rokov. Škola, ktorú pamätník navštevoval, sa transformovala najprv na osemročnú, neskôr základnú deväťročnú školu, a nakoniec ma jedenásťročnú strednú školu. Pamätník zmaturoval v roku 1956. Do školy mal blízko. Stála oproti domu, kde býval rodinou, a kde v zime na zamrznutom školskom dvore mohli hrávať hokej.

Chvíľu bol aj skautom. Učili sa o prírode a skôr, než komunistický režim skauting zakázal, stihol sa ešte zúčastniť aj jedného výletu.

Udalosti v Maďarsku v roku 1956

Revolúcia potlačená ruskými tankmi sa ho dotkla prostredníctvom osudu jeho kamaráta Laca Marcinkoviča. Pochádzal zo slovenskej enklávy v Maďarsku. Jeho rodina bola presídlená z Maďarska na Slovensko. Laco otvorene vyjadroval nesúhlas s tým, čo sa v Maďarsku deje. Kvôli tomu ho vyhodili zo školy, a preto musel narukovať a pracovať v bani.

Vysoká škola

Pamätník bol výborný žiak. Pôvodne si podal prihlášku na medicínu, chcel sa stať chirurgom. Triedny učiteľ ho však prehovoril na štúdium na novootvorenej Fakulte technickej a jadrovej fyziky v Prahe. V auguste po prijatí na fakultu dostal ponuku na štúdium v Moskve. Pred odchodom sa zúčastnil sústredenia v Dejviciach s prísnym režimom, kde ich politicky pripravovali na cestu do tohto ruského mesta. Dvaja spolužiaci z gymnázia sa s ním prišli rozlúčiť. Na internát sa vrátil až po polnoci, čo malo za následok disciplinárne konanie. Pamätníka vylúčili z moskovského štúdia. V Prahe už internát nedostal, strýko Ernest mu pomohol získať aspoň podnájom, ktorý sa nachádzal až na pražskej periférii. Neskôr sa strýkovi podarilo vybaviť miesto na internáte Vysokej školy ekonomickej, kde v tom čase pôsobil ako odborný asistent. V Prahe býval na mnohých miestach. Na študentský život si spomína ako na najkrajšie obdobie svojho života.

Šesťdesiate roky

Po skončení vysokej školy dostal umiestenku do prvého zamestnania v Závode jadrových elektrární v obci Vochov pri Plzni. Po pol roku získal zákonnú možnosť požiadať o zmenu zamestnania z titulu nasledovania partnera. S Janou sa poznal pamätník od detstva. Ich rodičia sa istú dobu stretávali a počas vzájomných návštev sa ako deti skamarátili. Po druhýkrát sa stretli už ako dospelí na kúpalisku na Tehelnom poli v Bratislave. Odvtedy sa začali častejšie vídať. Vzťah prerástol do vážnej známosti a v roku 1962 sa zosobášili. Dnes už spolu žijú viac ako šesťdesiat rokov. Po roku pôsobenia v Energetickom výskumnom ústave v Prahe získal zamestnanie v Jadrovej elektrárni Jaslovské Bohunice. Pracoval na výskumnej úlohe uvádzania bloku A1 elektrárne do prevádzky. S manželkou bývali v paneláku v Trnave. V elektrárni pracoval do roku 1967.

V roku 1964 sa im narodil starší syn Roman a v roku 1967 sa narodil druhý syn. Presťahovali sa ku svokrovcom do dvojizbového bytu. Pamätník získal prácu vo výpočtovom stredisku, ktoré bolo zriadené centrálnym štátnym úradom - Slovenskou plánovacou komisiou. Napriek tomu, že nikdy nebol v Komunistickej strane, čo sa na takomto pracovnom mieste zväčša vyžadovalo, podarilo sa mu zmeniť svoje profesionálne zameranie. Začal sa venovať práci na prvom počítači IBM, ktorý pracoval ešte na princípe magnetických pások. Vo vtedajšom Československu to bol v tej dobe úplne nový odbor. Onedlho sa napriek svojej nestraníckosti a nerobotníckemu pôvodu stal riaditeľom Odboru prevádzky počítača.

21. august 1968

Udalosti predchádzajúce vpádu okupačných vojsk vnímal pozitívne a obdobie do augusta ako veľmi inšpiratívne. 21. august 1968 ho zastihol doma v Bratislave: „Mali sme okná na Jesenského ulicu. Ja som sa zobudil na nejaký taký čudný zvuk a bolo, ja neviem, šesť a možno ešte skôr, a pozriem sa dole z okna, bolo leto, otvorené okná, a dole tanky s takým bielym pásom. Dymili, hrmelo to tam, posúvali sa všelijako, zostali stáť a to bolo hrozné. Do toho začalo už rádio čosi vysielať vtedy. Niekto z vedľajšieho domu alebo oproti z domu hodil nejakú fľašu alebo niečo hodil na tie tanky. A oni začali strieľať. Otočili guľomet, začali strieľať, tak sme okamžite vliezli na zem. Naše okná nezasiahli, ale tam niekde vedľa áno. Ale tam vtedy nebol nikto mŕtvy, nič sa nestalo“.

V obave, aby sa Rusi nedostali k počítačovej dokumentácii, všetko odviezli na kolegovu chatu. Manželke kamaráta Laca Marcinkoviča zastrelili Rusi brata.

Normalizácia

Pamätníkov brat Peter sa po vstupe okupačných vojsk rozhodol emigrovať spolu s manželkou a malým synom. Pracoval v tom čase ako horolezecký inštruktor v rakúskych Alpách. Hranice boli ešte otvorené, a tak sa im ešte podarilo z Československa odísť. Chvíľu boli v Rakúsku, potom v západnom Berlíne, kde fyzicky pracoval v kotolni. Neskôr prešli do Holandska, kde sa za pomoci pani Loci, ktorá ich prichýlila, usadili v Holandsku. Pamätníka sa táto udalosť významne dotkla na pracovisku, kde bol odvolaný z postu vedúceho odboru. Potom pracoval ako systémový programátor: „Ale chystala sa ešte druhá pohroma. Tak ja som, ako v podstate každý, musel byť v ROH a bol som dokonca ešte v ZČSSP (Zväz československo - sovietskeho priateľstva), aby som nejak tak kompenzoval to, že nie som v strane. No to ZČSSP bolo nezaujímavé. ROH sa však uznieslo, že to, že mám brata, že mi emigroval, nemôžem byť ani členom ROH a vylúčili ma. To bola jeseň šesťdesiatosem. Len urobili chybu. Ja som si pozrel stanovy ROH a oni mi poslali taký list, že závodný výbor ma vylúčil na svojom zasadaní z radov Revolučného odborového hnutia. A ja som si potom prečítal v stanovách, že ma nemôže vylúčiť závodný výbor, ale len členská schôdza, že si to musia dať odsúhlasiť na členskej schôdzi. A som im to napísal. Tak to sa urazili zase oni a dali to vyššie na nejaký obvodný alebo okresný výbor ROH alebo čosi takéto. No a potom prišiel taký súdruh z toho nejakého vyššieho výboru ROH, si ma zavolal do nejakého kabinetu a povedal mi: ´Pozrite sa, súdruh Kaiser´, ja som ho neopravil, že nie som súdruh,´ máte dve deti a iste chcete, aby chodili do školy a možno potom aj na vysokú, a tak. Tak si to rozmyslite, či tú sťažnosť, alebo ten protest, že Vás vyhodil závodný výbor z ROH, a nie členská schôdza, či to nezoberiete späť a tak, tak si to ešte rozmyslite, no.´ No a ja som si to rozmyslel. Tak som cúvol a tak oni ma potom vyrazili riadnym spôsobom z ROH“.

Pamätník si hľadal nové zamestnanie. Istú dobu s manželkou vážne zvažovali emigráciu, ale nakoniec sa rozhodli zostať v Československu kvôli rodičom, ktorých tu nechceli nechať. V tej dobe vzniklo na Patrónke nové výpočtové stredisko OSN, kde našiel profesionálne uplatnenie. Pracoval tu až do roku 1988.

Osemdesiate roky

Dlhé roky nesmel vycestovať z Československa. Po prvý krát mu služobnú cestu umožnili začiatkom osemdesiatych rokov, aby sa mohol v rámci služobných povinností a softvérového vývoja zúčastniť na spoločnom odbornom medzinárodnom projekte OSN. Dostal sa na študijnú cestu do Veľkej Británie, kde strávil tri mesiace. Tu sa stretol s bratom Petrom. Pred odchodom na stáž musel absolvovať pohovor na ŠtB, kde ho inštruovali, aby v zahraničí nenadväzoval žiadne styky. Po návrate ho opäť zavolali na ŠtB, pýtali sa na jeho pobyt, na akých adresách presne býval, s kým sa stretol. Stretnutie s bratom zamlčal. Viac kontaktov s ŠtB nemal, hoci na neho viedli spis.

Syn Roman si svoje židovstvo intenzívne uvedomoval. V roku 1988 s manželkou a malou dcérkou emigroval cez bývalú Juhosláviu a Rakúsko do Izraela.

Nežná revolúcia v novembri 1989 a deväťdesiate roky

V roku 1988 zmenil pamätník zamestnanie a odišiel do nemeckého Stuttgartu, kde začínal vo francúzskej firme Alcatel, ktorá tam mala zriadenú pobočku. Po niekoľkých mesiacoch však firma začala prepúšťať a pamätník sa vrátil do Bratislavy. 17. november 1989 zažil v Bratislave a zúčastnil sa prvých demonštrácií na námestí SNP. S manželkou prežívali eufóriu a radosť. V januári získal prácu v Mníchove. Každých štrnásť dní sa vracal do Bratislavy za rodinou. V Mníchove strávil nasledujúcich desať rokov.

Celý svoj doterajší život prežil v duchu svojho presvedčenia: snažiť sa hovoriť vždy pravdu a stáť si za svojím slovom, byť statočný, a keď sa dá, vždy pomôcť.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: CINEMASTORIES OF WWII - Documentary films featuring WWII survivors and members of resistance as awareness and educational tools towards unbiased society

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu CINEMASTORIES OF WWII - Documentary films featuring WWII survivors and members of resistance as awareness and educational tools towards unbiased society (Juraj Lang)