Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Pavol Hric (* 1955)

• narodený 5. júla 1955 v Trebišove

• pochádza z roľníckej rodiny z východného Slovenska, ktorú postihla kolektivizácia

• navštevoval základnú školu v obci Nižný Žipov

• zažil príchod sovietskych vojsk do Československa

• študoval na Gymnáziu v Trebišove

• v roku 1974 začal štúdium na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave

• bol súčasťou kresťanského disentu od roku 1975

• po ukončení vysokej školy sa presťahoval do Košíc

• zamestnal sa vo firme Inorga - Ústav automatizácie v priemysle a ťažkom strojárenstve

• do roku 1992 distribuoval samizdatovú literatúru na východe Slovenska

• vydával aj s kolegami I-forum s aktuálnymi informáciami k revolúcii

• bol pri vzniku Občianskeho fóra počas Nežnej revolúcie

• po revolúcii sa angažoval v kresťanskodemokratických kluboch

• v roku 1990 začal podnikať v oblasti softvérového projektovania

• v Košiciach v roku 2021 založil Múzeum obetí komunizmu

Pavol Hric sa narodil v 5. júla 1955 v Trebišove. Vyrastal v obci Nižný Žipov na východe Slovenska. Tam od roku 1963 navštevoval aj deväťročnú základnú školu, na ktorú rád spomína.

Pavlovo detstvo, rodina a starí rodičia

Má troch starších súrodencov. Jeho rodičia boli roľníkmi a vďaka svojmu gazdovstvu boli sebestační. Do neďaleko mesta chodili kupovať iba zápalky a cukor, keďže všetko ostatné si vedeli v tom čas zabezpečiť sami.

Pamätník svojich starých rodičov z otcovej strany nepoznal. Jeho dedko ešte v mladosti odišiel do Ameriky, kde pracoval v hutníckom kombináte. Babka za ním odcestovala až neskôr, pretože verila, že sa tam vylieči z rakoviny. Nakoniec jej však podľahla. Mama pamätníka vyrastala ako sirota - jej matka zomrela, keď mala dva roky, a otec umrel, keď mala jedenásť. Ujali sa jej preto príbuzní, až kým sa ako veľmi mladá nevydala za otca pamätníka.

Kolektivizácia poľnohospodárstva v obci Nižný Žipov, kontingenty a kulaci

,,Ja si to nepamätám, ale tak často som počúval tie vety o tom, čo sa dialo pri kolektivizácii, že občas sa mi vytvára obraz, ako keby som to videl,“ opisuje svoje pocity z 50. rokov. Násilná kolektivizácia sa realizovala vo viacerých etapách, prvá začala v roku 1949 a trvala približne až do 60. rokov. V Nižnom Žipove sa združstevňovanie začalo až v roku 1957, kedy jeho rodina prišla o kravy, ktoré boli ich živobytím. Kolektivizácia začala najprv prísnymi kontingentami, ktoré znamenali povinné dodávky všetkého, čo ľudia vyrobili. A to od odovzdávania vajec, mlieka, hovädzieho dobytka či ošípaných. ,,Ľudia stáli pred takou dilemou, buď nechám niečo svojim deťom, alebo všetko odovzdám,“ opisuje prísne limity, ktoré bolo náročné plniť. Skutočnosť, že niekto v tom čase choval dobytok, ktorý nepriznal štátu, bola považovaná za trestný čin.

Kolektivizácia sa nevzťahovala iba na dobytok, ale aj na pozemky a polia. Všetok majetok patriaci ľudom prevzal počas týchto rokov štát. Rodine pamätníka zobrali všetky stroje a deti im prišli oberať jablká zo záhrady. ,,Všetko bolo erárne. Môj otec sa pýtal: ‚Čo to je, erárne?!‘ Nerozumel tomu,“ opisuje pamätník. Spomína si, ako bolo istého času na ich dvore cez tridsať jalovíc aj s pastierom. Chodili im voľne po dvore. ,,Mne sa zdá, že išlo skôr o to preukázať silu a ponížiť človeka, akoby naozaj to ich hospodárstvo toto vyžadovalo,“ uvažuje.

V dospelosti sa dozvedel aj o osude svojho suseda, pána Janoška. Ten bol v roku 1952 odsúdený a o rok na to bol s celou svojou rodinou v dobytčom vagóne vyvezený do Jáchymova. Sestra pamätníka si pamätá na lúčenie s jeho deťmi. ,,Buď vstúpiš do družstva, alebo pôjdeš za ním,“ objasňuje pamätník, ako chcel štát týmito krokmi zastrašiť občanov. Perzekvovaných bolo v tom čase veľké množstvo roľníkov, ale tiež mnoho gréckokatolíckych kňazov, keďže aj cirkev bola prenasledovaná štátom.

V obci Nižný Žipov nepodpísalo vstup do družstva šesťdesiatosem gazdov. Majetok bol však odobraný každému, a to so súhlasom a aj bez neho. Navyše tí, ktorí súhlas nepodpísali a nechceli vstúpiť do družstva, boli označovaní pomenovaním ,,kulak“. ,,A ja som teda kulakov syn,“ dodáva pamätník s úsmevom. Toto označenie však vtedy nebolo vnímané pozitívne a vlieklo sa s ním aj ďalej počas štúdia. Kolektivizácia výrazne ovplyvnila podmienky v jeho rodine. Začiatkom 60. rokov sa však situácia začala uvoľňovať a atmosféra v obci sa zlepšovala. Vybudovalo sa ihrisko, začalo sa s opravou kostolov či výstavbou kultúrneho domu. Obec rozkvitla.

Prebudenie sa do rána 21. augusta 1968

,,Také zobudenie z detského sna, to bol ten 21. august,“ spomínal na večer pred obsadením Československa ruskými vojskami. Mama v nasledujúci deň odišla do práce, no z autobusovej zastávky sa o chvíľu vrátila, keďže autobusy v tom čase už nepremávali. Od ľudí sa dozvedela o obsadení Rusmi. Trinásťročného pamätníka a jeho súrodencov prebudil otec so slovami: ,,Chlapci, vstávajte, vojna bude!“

Pamätníkov otec už vojnu raz zažil, a tak vedel, čo táto veta znamená. Hneď potom sa medzi mládežou po večeroch rozprávalo o udalostiach v Čiernej nad Tisou, ktorá sa nachádza blízko hraníc. Pamätník neskôr nastúpil na Gymnázium do Trebišova a v tom čase už začal citlivo vnímať politické dianie v krajine. Krátko po nástupe do prvého ročníka dostal v škole bielu brožúru s nadpisom ,,Poučenie z krízového vývoja“, ktorej mladý gymnazista nerozumel. Tento dokument, ktorý v roku 1970 schválil Ústredný výbor KSČ, interpretoval udalosti Pražskej jari a vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. ,,Každá príležitosť bola vo vtedajšom období príležitosťou, ako ľudí normalizovať,“ objasňuje pamätník.

Na gymnáziu mal s jednotlivými profesormi dobré vzťahy, vedenie však bolo stranícke. ,,Bolo vidno tých ľudí, ktorí boli takí trošku plastelínoví alebo tekutí, a bolo vidno ľudí s pevným charakterom, ktorí neuhli,“ opisuje postoj profesorov k spoločenskej situácii. Rozdiely boli aj medzi spolužiakmi - či už to boli deti rodičov z vyšších funkcií v meste, alebo deti z dedín. Atmosféra v spoločnosti počas normalizácie nebola prívetivá. ,,Tá sloboda chýbala,“ dodáva pamätník.

Pavlov príchod do Bratislavy, začiatky v tajnej cirkvi a akademický život v 70. rokoch

Po maturite v roku 1974 odišiel do Bratislavy, kde začal študovať na Slovenskej technickej univerzite. Býval na študentskom internáte Antona Bernoláka. Príchod do veľkého mesta bola pre neho veľkou zmenou. Koncom mája 1975 ho v Modrom kostolíku na Blumentáli, ktorý často navštevoval, poklepal po pleci starší chalan. Predstavil sa mu ako študent elektriky zo štvrtého ročníka a pozval ho na stretnutia do elektrikárskeho krúžku. ,,Taký ten pokoj, čo som prežíval na Blumentáli, sa rýchlo premenil na nepokoj,“ opisuje svoje pocity z tohto stretnutia. Po prvotnej nedôvere s pozvaním súhlasil. Dozvedel sa, že aj jeho spolužiačka zo strednej školy je členkou tohto krúžku.

Stretnúť sa mali v nasledujúcu stredu po omši v kostole a vo dvojiciach išli električkou k Tehelnému poľu do jedného zo starých bytov. Na stretnutiach si čítali zo Svätého písma, rozprávali sa o náboženských a spoločenských témach, ale aj o samotnom štúdiu. ,,Videl som, že mi to veľa dáva, ale bojoval som s tým strachom,“ rozpráva o obavách z odhalenia. Študenti, ktorí sa v tej dobe nezúčastňovali stretnutí Socialistického zväzu mládeže, ale boli členmi kresťanských krúžkov, museli školu opustiť.

Pamätník sa zúčastnil aj organizovaných duchovných cvičení, ktoré sa konali na chalupe v prírode, kde spoznal aj rímskokatolíckeho kňaza Vladimíra Jukla. ,,Pôsobil bezstarostne a veselo. No ale ten chlap niečo mal za sebou,“ spomína na prvé stretnutie, pri ktorom ešte netušil podrobnosti o Juklovom osude. Rodičia pamätníka o týchto schôdzkach nevedeli. Zistili to po druhom ročníku, keď pamätník doniesol domov samizdatovú literatúru. Otca toto zistenie veľmi nepotešilo, a preto požiadal svojho brata, ktorý bol gréckokatolíckym kňazom, aby sa s ním porozprával. ,,Na ten rozhovor si pamätám, bol dosť dlhý,“ spomínal pamätník na strýka, ktorý mu radil, aby to nechal tak. Aj napriek obavám sa naďalej zúčastňoval týchto stretnutí, ktoré sa neskôr vnímali ako činnosť tajnej cirkvi na Slovensku. ,,Boli sme, dnes sa tomu hovorí, kresťanský disent,“ dodáva pamätník a objasňuje, že primárne im nešlo o politickú zmenu.

Počas štúdia ho do veľkej miery ovplyvnil profesor Krempaský. Na svojich prednáškach fyziky sa venoval aj teórii Veľkého tresku či samotného rozpínania sa vesmíru. ,,Ukazoval nám aj iný pohľad, na vesmír, na svet, na život človeka,“ opisuje pamätník, ktorý dovtedy počul v škole iba o marxizme. ,,V tých našich krúžkoch sme sa mohli o tom slobodne rozprávať, na tom internáte, to sa nikdy nevedelo... “ upresňuje to, ako si museli dávať pozor na to, komu môžu čo povedať.

Návrat do Košíc, kresťanský disent a samizdatová literatúra

Po absolvovaní vysokej školy sa rozhodol vrátiť z Bratislavy naspäť domov, kde si aj začal hľadať prácu. Pracovných ponúk pre informatikov v tom čase nebolo veľa, zamestnanie našiel až v Košiciach v Inorge – Ústave automatizácie v priemysle a ťažkom strojárenstve. Presťahoval sa do Košíc, kde sa v roku 1982 oženil. Spolu s manželkou Máriou si založili rodinu.

V rámci rodinného života sa tajne venovali aj kresťanským táborom, ktoré organizovali v okolí Košíc až približne do roku 1992. Z týchto detských táborov vznikali v Košiciach neskôr aj menšie spoločenstvá rodín. Náboženstvo bolo na školách v tomto období zakázané a nebola dostupná žiadna kresťanská literatúra. Knihy sa pašovali z Bratislavy a často aj cez poľské hranice. Vznikala tak samizdatová literatúra, ktorá sa tajne prepisovala. Pomocou ofsetových strojov sa od roku 1982 rozmnožoval a vydával periodický samizdat. Ten sa donášal aj na východné Slovensko a distribuoval sa ďalej aj s pomocou pamätníka. ,,Samizdat zohral vážnu úlohu v boji za slobodu. Pretože kto toto chytil do ruky, to už bol prejav určitej slobody, zbavenia sa strachu,“ dodáva.

Pavol mal pred Veľkou nocou v roku 1988 tajnú duchovnú obnovu s kňazom. O sviečkovej manifestácii, ktorá sa konala v Bratislave, v tom čase vedeli a zúčastnilo sa jej mnoho Pavlových priateľov. ,,Vedeli sme, že ide do tuhého a že to nemusí dobre dopadnúť,“ opisuje obavy, ktoré mali z možných dôsledkov. V rádiu už v ten večer západné stanice hlásili, čo sa v Bratislave udialo. ,,Zahraničný rozhlas v tých 80. rokoch už veľmi pomáhal,“ dodáva Pavol, ako o všetkom, čo sa v tom čase dialo, informoval rozhlas.

Nežná revolúcia v roku 1989 a založenie kresťanskodemokratického klubu

Komunisti sa v Československu aj nechceli vzdať, aj napriek nástupu Gorbačova a zavedeniu glasnosti. Dôsledkom toho bola študentmi iniciovaná Nežná revolúcia, ktorá sa začala 17. novembra v roku 1989. ,,To sme boli veľmi šťastní, že už to padlo,“ opisuje svoje pocity z pádu komunistického režimu v krajine.

V pondelok po piatkovej revolúcii sa v Košiciach ešte nič nedialo. Pamätník o tom ale s kolegami viedol v práci intenzívne rozhovory. ,,Začali sme sa baviť, ako tomu my vieme pomôcť,“ dodáva. Firma Inorga, v ktorej pracoval, bola v tom čase košickou pobočkou Pražského ústavu, s ktorým komunikovali pomocou diaľkopisu. Keďže mali dostatok informácií aj telefonických kontaktov, začali spolu s kolegami vydávať I-fórum. Vedenie z tohto kroku nebolo nadšené, no pamätník s kolegami trvali na tom, že sa chcú zapájať do spoločenskej situácie.

V priebehu nasledujúcich dní vznikol vo firme prvý štrajkový výbor k vyhlásenému štrajku, ktorý sa mal konať týždeň po udalostiach v Prahe. ,,Dovtedy to bolo nevídané, aby v nejakom podniku robil niekto niečo takéto,“ upresňuje, ako firma poskytla výboru priestor, prístup k telefónu či tlačiarni. Študenti z košických univerzít zorganizovali prvý štrajk ešte o par dní skôr. Po ňom nasledovalo prvé zhromaždenie pri Vedeckej knižnici na Hlavnej ulici.

,,V nedeľu 26. novembra sa popoludní v byte jedného pána stretol určitý, ako keby, prípravný výbor Občianskeho fóra,“ opisuje stretnutie asi šestnástich ľudí, medzi ktorými bol aj Marcel Strýko. Na schôdzke sa preberal vznik Občianskeho fóra v Košiciach, ktoré na druhý deň po štrajku získalo aj priestory na rohu Alžbetinej a Hlavnej ulice. Pamätník v tú nedeľu prišiel do ateliéru tiež, a už od dverí si všimol zloženie tohto stretnutia. Domáci, ktorému pamätník otvorene povedal, že tam vidí dvoch eštébákov, mu na to odpovedal: Je sloboda, môžu tu byť! ,,No tak ja som si takto slobodu nepredstavoval,“ dodáva. Už vtedy to považoval za veľkú chybu Občianskeho fóra a krátko na to aj prestal pôsobiť v hnutí Verejnosť proti násiliu.

V tom čase pravidelne cestoval do Bratislavy, kde sa mu do rúk dostalo rukou písané vyhlásenie zakladateľov kresťanskodemokratických klubov, ktoré bolo oficiálne publikované 3. decembra. ,,Ako generácia sme mali to šťastie, že sme sa dožili tých dní, keď sa rodila sloboda,“ dodáva. Jeho mama si demokraciu už dlho neužila a otec sa jej ani nedožil.

Život po revolúcii, začiatky Pavlovho podnikania a vznik Múzea obetí komunizmu v Košiciach

,,Nikto z nás nevedel, čo táto spoločenská zmena v sebe nesie, a čo všetko bude treba urobiť, aby sa uvoľnila tá energia, ktorá bola v ľuďoch schovaná,“ opisuje svoje pocity z rodenia sa slobody na Slovensku. Pamätník hneď po revolúcii, v roku 1990, začal podnikať v oblasti softvéru. V tom čase ešte nebol živnostenský zákon, firma tak fungovala na základe zákona o výrobných družstvách, ktoré sa zakladali najmä na Morave. ,,My sme mali prvé softvérové výrobné družstvo,“ vysvetľuje fungovanie firmy pred tým, než získal živnosť. Prvé roky podnikania boli náročné. Pamätník sa musel naučiť celý proces od výroby až po administratívne práce, fakturácie či vydávanie výplatných pások. ,,Išli sme do všetkých veci dosť bezhlavo,“ dodáva.

V tom čase vydal aj knižku o účtovaní a jednoduchom účtovníctve, keďže dostupných informácií pre živnostníkov bolo veľmi málo. Bolo však dostupných mnoho úverov a s malým ručením, čo nepovažuje za dobrú voľbu. Mnoho jeho kolegov tak po čase s podnikaním prestalo. ,,Keďže sa menil aj trh, museli sme byť pomerne dosť flexibilní,“ dodáva. Dodnes podniká. Momentálne sa však venuje najmä vedeniu Múzea obetí komunizmu v Košiciach, ktoré založil v roku 2021.

Doktor Rudolf Fiby bol matematik, vedec, programátor a od roku 1993 aj kolega pamätníka. Bol pri zrode Sviečkovej manifestácie, ktorej prvotné stretnutia sa konali práve v jeho byte. ,,Sviečku a chuť mám,“ interpretuje pamätník slávnu vetu, ktorú Rudolf Fiby vyslovil a vďaka ktorej sa do manifestácie zapojilo viac ľudí. Spolu so Silvestrom Krčmérym a Vladimírom Juklom založil Spoločenstvo Fatima, ktoré bolo jadrom tajnej cirkvi. V roku 2014, dva roky po mozgovej príhode, zomrel. Po jeho smrti na priečelí budovy na Kuzmányho ulici v Košiciach, kde firma sídli, na jeho počesť umiestnili pamätnú tabuľu. Pri tejto príležitosti zorganizovali malú výstavu samizdatov. ,,Ešte keď Rudo žil, tak sme rozprávali, že tú knižnicu samizdatu by sme mohli začať vytvárať,“ spomína pamätník na to, ako spolu plánovali aj miesto pre knižnicu. Krátko po výstave ho však známi odhovárali od tohto nápadu. Po úvahách sa tak pamätník rozhodol venovať téme komunizmu, z pohľadu jeho obetí.

Kňazi sa po 90. rokoch venovali ľudom čoraz menej a viac sa stiahli do sakrálneho prostredia. ,,No tak to bolo pre mňa také prekvapenie, že ja už som nikdy nemal taký blízky vzťah s kňazmi, ako som mal v čase tajnej cirkvi,” opisuje pamätník. Spolu s manželkou sa tak po revolúcii zapojili do kurzu prípravy na manželstvo, kde sa venovali témam ako rozvíjať dobré vzťahy v manželstve aj v rodičovstve. ,,Obrovský problém je výchova. Vychovávať deti v tejto digitálnej dobe vôbec nie je jednoduché,“ konštatuje. Vychádza aj z vlastných rodičovských skúseností.

,,Ten pojem „povolanie“ je pre mňa kľúčový,“ hovorí pamätník. ,,To, prísť na to, kto som ja. Čo je moja úloha v manželstve, v otcovstve a potom aj práca.” Jednou z jeho zásad je zaujímať sa o praktickú múdrosť. Aj keď sám číta veľa kníh, ako vzdelaný inžinier si myslí, že múdrosť samotná nestačí. ,,Ja poznám spústu ľudí, ktorí jednou rukou stavajú a druhou rúcajú,” dodáva, aké je dôležité robiť v živote tie správne rozhodnutia. Sám pamätník mal viacero možností odisť zo softvérového prostredia, ale aj napriek pokušeniu pustiť sa do iných projektov naďalej ostal vo svojom fachu. ,,A ja v tom vidím úspech,“ dodáva. Celý život sa venoval digitálnym mapám, ktoré sú teraz dôležitou súčasťou múzea, ktoré založil.