Dana Herrmannová

„Po nežnej revolúcii nastalo také obdobie, že človek ako keby čakal, že všetko bude hneď obratom zasa dobré. Mala som vtedy pocit, že to veľmi dlho trvá a nevieme sa k tomu dobrému nejako vrátiť späť. Bola som vtedy veľmi netrpezlivá aj preto, že to bolo už takmer 20 rokov, čo som mala v televízii vynútenú pauzu a nemohla som hlásiť. Túžila som po tom, aby to všetko rýchlo nabehlo a mohla som sa vrátiť späť. Lenže trvalo dlho, kým sa televízia spamätala a našla vhodné vedenie. Bola som nespokojná s vývojom situácie, pretože som očakávala, že nastane proces rehabilitácie nás všetkých, ktorí sme boli počas normalizácie prepustení. Nakoniec sme sa toho dočkali, keď sa dostal do vedenia Roman Kaliský, ktorý ma aj s Jarmilou Košťovou slávnostne privítal v celoštátnom vysielaní znova na obrazovkách.“

„Na výsluchu ma posadili za stôl tak, že keď mi kládli otázky, nevidela som im do tváre. Oproti mne sedel hlavný vyšetrovateľ a potom tam boli prítomní ešte dvaja pracovníci ŠtB, ktorí mi kládli doplňujúce otázky. Pýtali sa ma hlavne na to, prečo sa stretávam s Alexandrom Dubčekom. Dubček vtedy o výsluchoch vedel, sama som mu o tom povedala. Povedal mi, že nemám popierať, že sa stretávame, vraj aj tak o všetkom vedia. Radil mi: 'jednoducho im odpovedzte, že pečiete s pani Ankou makovník', čo bola vlastne aj pravda, pretože som sa skutočne chodila od jeho manželky učiť piecť makovník. Potom odo mňa chceli, aby som ho zavolala do divadla alebo na nejakú akciu – myslím si, že to chceli nejako zneužiť. O všetkom som potom Dubčeka informovala. Neskôr ma ešte pár krát kontaktovala ŠtB po telefóne a potom to utíchlo. Z Ústavu pamäti národa som sa následne dozvedela, že ma nakoniec ŠtB vypustila z objektu záujmu, pretože som pre nich nebola užitočná.“

„V tých začiatkoch to bolo v televízii veľmi divoké. Vysielalo sa vtedy hore na Kamzíku a boli sme šťastní, keď sa nám tam vôbec podarilo dopraviť. V maskérni to bolo všetko ešte také predpotopné – nanášali na nás hrubé vrstvy líčidiel, čo sa dnes už vôbec nerobí. V štúdiu sme mali taký stiesnený priestor, že keď sme sa vymieňali počas hlásenia s kolegom Karolom Polákom, musela som sa pritisnúť ku stene, no aj tak ma stále bolo vidieť v zábere. Takže toto sú moje spomienky na začiatky v televízii. Ale bolo to aj v niečom romantické, lebo napríklad, keď sa prepájalo z bratislavského štúdia do Prahy, mali sme tam voľné zhruba dve hodiny, počas ktorých sme vyšli s kameramanom von na lúku pred Kamzíkom, opaľovali sme sa tam a hrali karty.“