Dana Herrmannová
* 1931 †︎ 2024
-
„V roku 1966 som prešla do spravodajstva, kde som hlásila správy. Bola som teda už dva roky v správach, keď prišli do Československa okupačné vojská. Ako “správarka“ som za Dubčeka zažila veľké zmeny – skončila sa cenzúra, prestali na nás dozerať a škrtať nám texty. Jednoducho sme mohli zrazu prečítať správy, tak ako sme sami uznali za vhodné. Ľudia celkove boli vtedy k sebe milší. Začali sa procesy rehabilitácie, čo sme pozitívne vnímali. Veľmi sme vtedy držali palce Alexandrovi Dubčekovi a všetkým demokratizačným procesom.“
-
„Po nežnej revolúcii nastalo také obdobie, že človek ako keby čakal, že všetko bude hneď obratom zasa dobré. Mala som vtedy pocit, že to veľmi dlho trvá a nevieme sa k tomu dobrému nejako vrátiť späť. Bola som vtedy veľmi netrpezlivá aj preto, že to bolo už takmer 20 rokov, čo som mala v televízii vynútenú pauzu a nemohla som hlásiť. Túžila som po tom, aby to všetko rýchlo nabehlo a mohla som sa vrátiť späť. Lenže trvalo dlho, kým sa televízia spamätala a našla vhodné vedenie. Bola som nespokojná s vývojom situácie, pretože som očakávala, že nastane proces rehabilitácie nás všetkých, ktorí sme boli počas normalizácie prepustení. Nakoniec sme sa toho dočkali, keď sa dostal do vedenia Roman Kaliský, ktorý ma aj s Jarmilou Košťovou slávnostne privítal v celoštátnom vysielaní znova na obrazovkách.“
-
„Na výsluchu ma posadili za stôl tak, že keď mi kládli otázky, nevidela som im do tváre. Oproti mne sedel hlavný vyšetrovateľ a potom tam boli prítomní ešte dvaja pracovníci ŠtB, ktorí mi kládli doplňujúce otázky. Pýtali sa ma hlavne na to, prečo sa stretávam s Alexandrom Dubčekom. Dubček vtedy o výsluchoch vedel, sama som mu o tom povedala. Povedal mi, že nemám popierať, že sa stretávame, vraj aj tak o všetkom vedia. Radil mi: 'jednoducho im odpovedzte, že pečiete s pani Ankou makovník', čo bola vlastne aj pravda, pretože som sa skutočne chodila od jeho manželky učiť piecť makovník. Potom odo mňa chceli, aby som ho zavolala do divadla alebo na nejakú akciu – myslím si, že to chceli nejako zneužiť. O všetkom som potom Dubčeka informovala. Neskôr ma ešte pár krát kontaktovala ŠtB po telefóne a potom to utíchlo. Z Ústavu pamäti národa som sa následne dozvedela, že ma nakoniec ŠtB vypustila z objektu záujmu, pretože som pre nich nebola užitočná.“
-
„V tých začiatkoch to bolo v televízii veľmi divoké. Vysielalo sa vtedy hore na Kamzíku a boli sme šťastní, keď sa nám tam vôbec podarilo dopraviť. V maskérni to bolo všetko ešte také predpotopné – nanášali na nás hrubé vrstvy líčidiel, čo sa dnes už vôbec nerobí. V štúdiu sme mali taký stiesnený priestor, že keď sme sa vymieňali počas hlásenia s kolegom Karolom Polákom, musela som sa pritisnúť ku stene, no aj tak ma stále bolo vidieť v zábere. Takže toto sú moje spomienky na začiatky v televízii. Ale bolo to aj v niečom romantické, lebo napríklad, keď sa prepájalo z bratislavského štúdia do Prahy, mali sme tam voľné zhruba dve hodiny, počas ktorých sme vyšli s kameramanom von na lúku pred Kamzíkom, opaľovali sme sa tam a hrali karty.“
-
Celé nahrávky
-
Bratislava, 16.03.2023
(audio)
dĺžka: 02:47:03
Celé nahrávky sú k dispozícii iba pre prihlásených užívateľov.
Chodenie za Dubčekom počas normalizácie som vnímala ako osobný protest proti režimu
Dana Herrmannová, za slobodna Fišerová a neskôr Rybárová, sa narodila 26. júna 1931 v Bratislave, kde prežila celý svoj život. Obaja jej rodičia – matka Eva, za slobodna Kožuchová, aj otec Jakub, pochádzali z obce Gajary na Záhorí. Pracovali ako krajčíri na živnosť. V roku 1937 začala študovať na Ľudovej škole v Bratislave, kde ju zastihol vznik ľudáckej Slovenskej republiky a druhá svetová vojna. V strachu pred ľudáckym režimom, ktorý prenasledoval príslušníkov národnostných menšín, si Dana s rodičmi zmenila svoje pôvodne židovsky znejúce priezvisko „Fišerová“ na slovenské „Rybárová“. V rokoch 1945 – 1949 absolvovala štúdium na dievčenskom gymnáziu na Dunajskej ulici v Bratislave a hru na klavíri na bratislavskom Konzervatóriu. V poslednom ročníku štúdia sa zoznámila s československým profesionálnym basketbalistom Gustávom Herrmannom, za ktorého sa vydala dva mesiace po maturitách. Od roku 1956 pôsobila v Televíznom štúdiu Bratislava, kde začínala ako moderátorka relácie Šport pre mládež; neskôr postúpila na pozíciu programovej hlásateľky. Od roku 1966 pôsobila na pozícii hlásateľky Televíznych novín v Československej televízii. Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa v auguste 1968 hlásila mimoriadne správy, kde spoluobčanov informovala o aktuálnej situácii. Pre svoje kritické postoje čelila v období normalizácie početným previerkam a politickým tlakom. V roku 1970 bola prepustená zo zamestnania. Obdobie zákazu v televízii strávila v spoločnosti Alexandra Dubčeka a jeho rodiny. Kvôli tomu sa ocitla pod dohľadom ŠtB. Aby sa uživila, istú dobu pracovala ako prekladateľka z anglického jazyka. Neskôr sa zamestnala sa na Katedre cudzích jazykov Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila tam ako referentka. Po nežnej revolúcii bola rehabilitovaná a vrátila sa spať na televízne obrazovky, kde moderovala relácie, ako napríklad Tváre a postoje či Objektív. V spolupráci s občianskym združením Sloboda zvierat pripravovala a moderovala reláciu Hľadám domov. Prinášala reportáže z útulkov a ponúkala opustené zvieratá na adopciu. V roku 2003 bola ocenená Krížom prezidenta Slovenskej republiky II. stupňa za mimoriadny prínos pri rozvoji slovenskej televíznej tvorby a tiež za statočnosť, ktorú preukázala po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. V súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave. Má dve deti – syna Tomáša a dcéru Kristínu.