Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Mgr. Jozef Golonka (* 1938)

• narodený 6. januára 1938 v Bratislave

• vojnu prežil s mamou a sestrou v Nitre

• 1953: ukončil základnú školu na Kvačalovej ulici

• 1953 až 1957: študoval na strednej priemyselnej škole na Fajnorovom nábreží v Bratislave

• 1955 až 1957: začal hráčsku kariéru v klube Sokol NV Bratislava

• 1957 až 1959: bol na povinnej vojenskej službe v Jihlave

• 1959: neprijali ho na vysokú školu

• 1959 až 1969: hral za Slovan Bratislava

• 1961: stáva sa kráľom strelcov

• 1963: začal študovať na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave

• 1969: v legendárnom zápase proti ZSSR odmietol podať ruským hráčom ruku a prelepil si na drese päťcípu červenú hviezdu ako symbol odmietnutia okupácie v roku 1968

• 1969 až do roku 1972: hral za západonemecký tím SC Riessersee

• 1976: vyštudoval na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského odbor tréner I. stupňa ľadového hokeja

• od polovice 70. rokov do polovice 90. rokov: trénoval hokejistov v kluboch v Brne, v Bratislave aj v Nemecku a Švajčiarsku

• v roku 1996-97: bol trénerom slovenskej reprezentácie

• dnes je dôchodcom v Bratislave

Hokejista, ktorý rebeloval voči okupácii Československa

Detstvo plné športu

Životný príbeh Jozefa Golonku, všestranne nadaného športovca, sa začal písať na sviatok Troch kráľov v roku 1938.

Väčšinu detstva strávil v mestskej časti Ružinov v Bratislave. Ten bol počas jeho detských rokov perifériou hlavného mesta. Popri jazere Štrkovec Bulhari pestovali na poliach zeleninu. Neodmysliteľnou súčasťou Ružinova, ale i života pamätníka sa stalo novovybudované športové stredisko so zimným štadiónom.

Jeho otec, Jozef Golonka starší, bol obyčajný robotník. Popri práci hrával futbal a vďaka nemu dostával aj prácu. Hral za Brezno, kde mu ponúkli aj zamestnanie. Nakoniec dostal ponuku hrať za Bratislavské mestské závody ako plynový inkasant.

Pamätník si na svojho otca spomína ako na šikovného, ale i veľmi prísneho človeka. „Otec i mama boli skvelí ľudia, dávali dôraz na disciplínu, na výchovu, musel som počúvať. Ešte ako šesťnásťročný, keď otec zakričal, som mal husiu kožu, pre istou. Ale inak ako deťom by nám dali všetko,” spomína si.

Ich jednoizbový byt, ktorý im bol pridelený na Prešovskej ulici, otec svojpomocne prerobil a dobudoval kúpeľňu. Bol to práve on, ktorý ho brával na všetky športoviská a viedol ho k láske k športu.

Zásluhy na výchove úspešného športovca mala aj matka, Mária Golonková, rodená Takáčová. Bola bratislavská Maďarka, ale vedela aj nemecky a slovensky. „Mama pracovala ako šatniarka na ružinovskom kúpalisku a aj na Zimnom štadióne. V okolí boli aj tenisové kurty, takže som vyrastal na športoviskách,“ spomína si pamätník.

Vo voľnom čase ho trénovala krasokorčuľovanie spolu so sestrou Júliou: „Ja so sestrou som mal robiť párovú jazdu. Chvalabohu ma sestra prerástla o jednu hlavu. Tak som nakoniec prischol k hokeju,“ dodáva. Hralo sa až od konca októbra len na otvorenej ľadovej ploche. Z mamy Golonku sa postupne stala úspešná trénerka krasokorčuľovania. Jej trénerskými rukami prešli v začiatkoch  najúspešnejší krasokorčuliari histórie Československa: Karol Divín, Ondrej Nepela a Jozef Sabovčík. Ich trénerkou sa neskôr stala legendárna Hilda Múdra.

Jeho sestra Júlia bola zubná laborantka, ale dosiahla významné úspechy aj v krasokorčuľovaní. Bola niekoľkokrát majsterka Československa a aj Slovenska. Raz dostala pozvánku do viedenskej ľadovej revue, ale komunisti ju nepustili. Potom dlhé roky pôsobila ako trénerka krasokorčuľovania.

Mládež formovali Saleziáni don Bosca

Pri písaní o športovom detstve pamätníka nesmieme vynechať rehoľný rád Saleziánov. Podľa jeho slov mali vo vojnovej Bratislave veľký vplyv nie len na neho samotného, ale i na celú mládež v Ružinove. Saleziáni ich viedli k športu a k mravným zásadám.

„Keď sme nemali čo robiť, končili sme u Saleziánov. Učili nás hrať futbal, volejbal, skákali sme do diaľky. Z detských hier neskôr vyrástli aj úspešní športovci. Chodil sa tam hrať aj maďarský chlapec Sidó – neskorší majster sveta v ping pongu. Ako Maďar musel po vojne odísť zo Slovenska do Maďarska. Vyrastal tam aj majster sveta leteckej akrobacií modelov,” spomína si pamätník. Staval tam letecké modely a sníval, že raz sa z neho stane pilot. Tento sen sa mu nesplnil.

Život cez vojnu a v povojnovej Bratislave

Na Bratislavu si spomína ako na multikultúrne mesto. Cez vojnu rodina Golonkovcov, s výnimkou otca, žila v Nitre u jeho babky. Keďže otec bol športovec, dali ho do protileteckej obrany a počas 2. svetovej vojny nemusel narukovať na front.

V Nitre pamätník navštevoval maďarskú škôlku, kde sa naučil plynule po maďarsky. Nitra bola v tom čase stále pomerne maďarské mesto. Až po návrate do Bratislavy v roku 1944 sa začal učiť po slovensky. „Čím viac som hovoril slovensky, tým viac som zabúdal maďarsky. Dodnes veľmi dobre rozumiem, nepredali by ma, najviac viem po maďarsky nadávať,” hovorí s úsmevom.

Nemecky sa v rodine Golonkovcov hovorilo málo, aj keď nemecký jazyk ovládal otec i matka. Pamätník to dodnes ľutuje, lebo keď prišiel hrať do Nemecka, nevedel ani slovo. Nemčinu sa musel učiť sám z knihy pre samoukov.

Po vojne sa v Bratislave žilo ťažko. Bol prídelový systém. Pamätník si spomína ako stál v rade na maslo, a keď prišli balíčky z UNRRA (humanitárna organizácia), tak dostal aj limonádu a žuvačky. „Otec chodil do kostola na omšu o 10 a ja o hodinu neskôr, lebo sme mali len jeden kabát,“ spomína si pamätník. Aj preto svoje deti vedie ku skromnosti.

Z chudobného chlapca vrcholový športovec

Po vojne sa venoval viacerým športom - hokeju, futbalu, krasokorčuľovaniu aj tenisu. Na tenisový kurt nechodil len trénovať, ale i zbierať loptičky, aby si zarobil a odbremenil rodičov. Tam sa dostal aj k prvej tenisovej rakete. „Môj budúci tréner, ktorého sme volali Janko báči, mi kúpil raketu, lebo som bol chudobný a nemal som na ňu,“ spomína na svoje tenisové začiatky. Okrem toho hrával futbal za ŠK Bratislavu, ale aj ping pong.

Až do šestnástich rokov striedal najmä dva športy – v lete tenis a v zime hokej. Tenis mu išiel lepšie, bol špecialista najmä na štvorhry. Ako junior vyhral trikrát majstrovstvá Slovenska.

V roku 1956 mal ísť hrať do Wimbledonu na veľký turnaj pre juniorov Orange Bowl. Hoci bol v československom rebríčku prvý, na tento turnaj bol vybraný iný hráč z Prahy. „Ja som sa urazil a povedal som, že už viac tenis hrať nebudem. Ale zamiešal sa do toho môj tréner a povedal môjmu otcovi, aby ma prinútil ísť o štrnásť dní do Pardubíc na dorastenecké majstrovstvá Československa,“ spomína. Tam mal hrať aj ten český hráč, ktorý namiesto Golonku išiel na Orange Bowl. „Tréner Janko báči povedal otcovi, že mám trénovať a dokázať, že som lepší ako hráč ten z Prahy. Keď zvíťazím, potom môžem skončiť s tenisom,“ spomína.

Viac – menej pod nátlakom sa zúčastnil tých majstrovstiev ČSSR v tenise. Čech sa volal Jelínek a dostal sa do finále s pamätníkom. Zápas sledovalo tri a pol tisíc ľudí. Jeho súper mal moderný výstroj z Wimbledonu a pamätník len spartakiádne trenky, požičané tričko aj raketu. Jediné, čo bolo jeho, boli tenisky. Vo finále svojho súpera porazil v dvoch setoch. „Potom som vyhodil svoju raketu do veľkých líp a zakričal som, že končím s tenisom. Bol som tvrdohlavý bojovník,“ spomína si. Za odmenu mu tréner kúpil veľkú zmrzlinu namiesto malej.

Potom sa už začal venovať iba hokeju. Už ako 17 - ročnému sa mu podarilo dostať ako náhradníkovi do národného mužstva. Cestoval na majstrovstvá sveta do Švédska. Tam sa mu podarilo dať náhodný gól Švédom a spoluhráči ho oslavovali. „Na ten gól si pamätám dodnes. To bol moment, keď som sa rozhodol, že ostanem pri hokeji,“ spomína si.

Nie len šport, ale i vzdelanie je dôležité

Pamätník chodil na základnú školu na Kvačalovej ulici v Bratislave. Vo vzdelávaní pokračoval na Strednej priemyselnej škole na Fajnorovom nábreží v Bratislave, ktorú navštevoval medzi rokmi 1953 až 1957. Štúdium ukončil maturitnou skúškou. „Otec trval na tom, aby som mal vzdelanie aj popri športe,“ hovorí.

Na politické procesy v 50. rokoch si spomína, ale keďže jeho objekt záujmu bol nasmerovaný na šport, tieto udalosti išli mimo neho.

V rokoch 1957 až 1959 bol na povinnej vojenskej službe a pôsobil v Dukle Praha a aj v Dukle Jihlava. „Sám som sa prihlásil na vojenčinu v Prahe o rok skôr, ako by ma zobrali, lebo ma v Bratislave nahnevali. Písali o mne, že som spoluhráča kopol do nohy, pritom on kopol najprv mňa. Bol som drzý. Zobral som otcov baloňák, lebo vlastný som nemal, a išiel som do Prahy, kde som začal vojenčiť. Hral som tam hokej a tam začala moja profesionálna hokejová kariéra ,“ hovorí pamätník.

O odchode do Prahy rozhodlo aj to, že ho neprijali na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. „Hoci som bol už vtedy veľmi dobrý aj v ľahkej atletike, do školy ma neprijali. Vtedajší rektor univerzity mi povedal, že oni nepotrebujú vynikajúcich športovcov, ale potrebujú vynikajúcich pedagógov. Tak som sa zbalil a ako 19 - ročný som išiel na vojnu,“ spomína si.

Za veľký úspech svojho života považuje aj fakt, že popri kariére vrcholového športovca dokončil dve vysoké školy. V roku 1963 začal chodiť na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po troch rokoch riadneho štúdia musel školu prerušiť kvôli ťažkým hokejovým úrazom. Dokončil ju napokon diaľkovo.

Druhýkrát sa na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského hlásil ako zrelý štyridsiatnik. V rokoch 1973 až 1976 vyštudoval na spomínanej fakulte odbor tréner I. stupňa ľadového hokeja. Bez získaného titulu by sa nemohol venovať kariére trénera.

Triumf v ľadovom hokeji

Svoju úspešnú hráčsku kariéru začínal v klube Sokol NV Bratislava, v ktorom pôsobil v rokoch 1955 až 1957. Práve tu spoznal hráčov, ktorí boli nielen výborní hráči, ale mali aj vysokoškolské vzdelanie. To ho inšpirovalo k vlastnému štúdiu.

Na vojenčine ho lákali prestúpiť do Sparty Praha. „Núkali mi veľa peňazí a aj dom na Barrandove, ale otec chcel, aby som hral v Bratislave. Tak vybavil, aby som tam dostal štátny dvojizbový byt. Napokon som naň čakal skoro dva roky, ale ostal som v Bratislave,“ hovorí pamätník.

V drese Slovana Bratislava pôsobil medzi rokmi 1959 a 1969: „Na majstrovstvách sveta v roku 1959 mi moja mama urobila škandál, na to nikdy nezabudnem. Proti nám hrala Kanada a vysoký hokejista ma nabral na mantinel. Ja som mal vtedy asi 72 kilogramov, rozhodca to odpískal a išli sme do kabíny. Vtedy, na rozdiel od súčasnosti, boli kabíny spoločné. Moja mama napochodovala do šatne a začala toho Kanaďana biť za to, že ma nabral na mantinel. On nerozumel čo sa deje, tak mu preložili, že to je Golonkova mama. On sa zasmial, že mám dobrú mamu a darovali nám žuvačky. My sme poriadne ani nevedeli, čo žuvačky sú,” spomína pamätník. Potom jeho otec mame zakázal chodiť na hokej, lebo o tom škandále písali aj noviny.

Počas pôsobenia v Slovane Bratislava sa stal v roku 1961 kráľom strelcov. Na zimných olympijských hrách získal v roku 1968 striebornú medailu. Úspech zopakoval aj v rokoch 1965, 1966 a 1968 z majstrovstiev sveta. Bronzovú medailu zo zimných olympijských hier si odniesol v roku 1964 a rovnaký kov získal na majstrovstvách sveta v rokoch 1959, 1964 a 1969.

Už ako devätnásťročný dostal prvú ponuku ísť hrať do NHL. Bolo to do klubu Toronto Maple Leafs. Potom ho viackrát kontaktovali: „Mne chodili ponuky do NHL. Mal som zmluvu do Toronta. Ale u nás dvíhali prst a varovali ma, že keď emigrujem, nech pamätám na to, že tu mám rodičov a aj sestru. A ja som nechcel rodinu nechať v kaši, tak som ostal a hral za Slovan.”

Zranenia a chuť hrať

V športe mal aj zranenia, ktoré ho skoro dvakrát vyradili z hokeja . „Dvakrát som mal končiť, ale znova som sa postavil na nohy ako kocúr a vrátil som sa. Vďačím za to aj pevnej disciplíne,“ dodáva pamätník.

Prvý krát sa zranil v roku 1962, keď mu súper zlomil rebro a to mu prepichlo pľúca. Tri a pol mesiaca strávil v nemocnici, kde ho liečili na tuberkulózu. Vyťahovali mu vodu z pľúc a schudol na 38 kíl. Až po niekoľkých mesiacoch zistili, že má zápal v prepichnutých pľúcach. Ešte štyri mesiace chodil na liečenie do Piešťan a skoro rok nehral. Napokon podpísal reverz, aby mohol hrať za Slovan. Celý jeden rok sa nemohol venovať hokeju. Ľudia ho nespoznávali a mnohí ho odpísali, že sa k hokeju už nevráti. Za svoje uzdravenie a návrat k hokeju vďačí aj svojej prvej žene, ktorá mu bola v tomto období veľkou oporou.

„Druhýkrát som bol odpísaný mimo hokeja, keď si mysleli, že mám žltačku. Ja som mal pritom len zvýšenú hladinu bilirubínu, ale vtedy sa to nevedelo, že niečo také existuje,“ spomína. Tretí krát sa pre zranenie kolena nedostal do NHL v roku 1969.

Napokon rok nehral hokej pre nespravodlivý dištanc. Falošne ho obvinili, že jednému hráčovi stúpil na nohu a vraj mu ju zlomil. „Pritom ju nemal zlomenú a urobil to môj spoluhráč. Skoro rok som nesmel hrať. Po roku ma omilostili so slovami: „Promiň, to se stáva“ a dali mi ocenenie zaslúžilý majster športu”.

Majstrovstvá sveta v roku 1969

Legendárnymi sa stali zápasy Československa s výberom Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) v roku 1969 vo Švédsku. Tieto majstrovstvá sveta v hokeji mali výraznú politickú príchuť. Vojská ZSSR od 21. augusta 1968 okupovali územie Československa. Šampionát sa mal pôvodne konať v Československu. Do severskej krajiny sa presunul práve kvôli okupácii vtedajšieho Československa. To, že zápasy budú mať silný emotívny náboj prezrádzal aj fakt, že to boli prvé majstrovstvá sveta po invázii, kde sa stretli mužstvo ZSSR a mužstvo pamätníka ako kapitána ČSSR.

Dňa 21. marca 1969 sa odohral prvý zápas pred divákmi, medzi ktorými boli aj emigranti z okupovaného Československa. Tento zápas, okrem výbornej hry reprezentantov Československa, preslávilo aj gesto hokejistov, keď po zápase odmietli podať ruky hráčom ZSSR. Na medzinárodnom poli tak ukázali odmietavý postoj k okupácii ich domoviny.

Zápas mal dohru aj v uliciach Československa. Prevažne študenti v Prahe a Bratislave zaplnili ulice a pred bytom pamätníka spievali štátnu hymnu. Druhý zápas so ZSSR sa konal 28. marca 1969. Vybraní hráči na čele s pamätníkom sa rozhodli prelepiť si na dresoch päťcípu červenú hviezdu, ktorá bola súčasťou štátneho znaku Československa. Oba zápasy sa skončili víťazstvom tímu československých hokejistov. Spoločnosť, nespokojná s okupáciou započatou v auguste 1968, vnímala hokejový úspech reprezentácie ako metaforickú odplatu za inváziu svojej vlasti. „V Štokholme sme skončili tretí, vôbec to nevadilo, že sme neboli prví. Oslavovali sme, že sme dvakrát nabili Rusákov,” spomína na vtedajšiu atmosféru.

Tieto gestá však neušli pozornosti Štátnej bezpečnosti (ŠtB): „Viete, do akého rizika sme išli, keď sme im nechceli podať ruky? Všetci sme stáli za Dubčekom. Chceli sme, nech celý národ vidí, že sme proti okupácii. Po návrate domov ma tri dni vyšetrovali na krajskej policajnej správe a dávali mi podpisovať, že ja ako kapitán som zodpovedný za to, že sme im nepodali ruky a že sme si zalepili hviezdy v národnom znaku. Po troch dňoch ma pustili, ale žiadne papiere ma nedonútili podpísať.“

Kariéra v Nemecku

Ďalšiu etapu svojej hokejovej kariéry začal so súhlasom úradov v roku 1969 za západonemecký tím SC Riessersee. Pôsobil tam až do roku 1972.

„Nikdy ma nepustili do Nemecka na dlhšie ako na tri roky. Potom ma stiahli a zobrali mi 69 percent z peňazí, ktoré som tam zarobil,“ hovorí.

Po návrate z Nemecka do Československa zažil sklamanie. Nikde ho nechceli zobrať - ani do práce a ani do mužstva. Preto istý čas robil v Slovakoturiste sprievodcu turistov na lodiach do Viedne.

Pritom sa cítil plný síl. „Prišiel som z Nemecka, bol som vo výbornej forme a ponúkol som svoje služby Slovanu. Tréner mi povedal, že ma nepotrebujú. Vtedajší minister športu mi povedal, že ma chcú do Zvolena. Ja som tam nechcel ísť. On mi však povedal, že keďže ma pustili do zahraničia, tak teraz pôjdem na stredné Slovensko,” spomína. Za klub Lokomotíva Bučina Zvolen odohral tri roky.

Život mimo hokeja

Prvýkrát sa oženil, ako dvadsaťjeden ročný, v roku 1959. Žili s manželkou dlhé roky, ale keďže ich nepustili do zahraničia, tak sa postupne odcudzili. Majú spolu dve deti. Dcéra je inžinierka v medzinárodnej firme a syn je strojár.

Ako hráč Zvolena stretol svoju druhú manželku, s ktorou žijú spolu dodnes. Majú spolu dve deti, dcéra je právnička a syn inžinier. Manželke vďačí za veľa, najmä za to, že mu nastavila mantinely a vo veľa veciach sa na ňu mohol spoľahnúť. Je podľa neho skvelá ekonómka a manželka.

Po ukončení hráčskej kariéry v polovici 70. rokov sa venoval aj trénerstvu. Pôsobil v klube Zetor Brno, v Slovane Bratislava, viedol aj československú reprezentáciu do dvadsať rokov. Trénoval aj viaceré nemecké mužstvá. Za svoje životné úspechy považuje okrem hokeja aj stretnutia s anglickou kráľovnou či švédskym kráľom, ktorý ho spoznal ako výborného hráča ešte z roku 1969.

Po Nežnej revolúcii sa presadil aj v podnikaní. Robil generálneho riaditeľa v pivovare Zlatý Bažant. Trénoval aj slovenské národné mužstvo.

Pamätníkov otec bol na syna veľmi pyšný a od začiatku jeho kariéry si vystrihoval články o jeho kariére, takže ich má dobre zdokumentované. Tieto výstrižky mu neskôr pomohli v písaní autobiografických kníh. O svojom živote napísal tri knihy. Najznámejšie sú: Volali ma žiletka a Rebel s číslom 9.

„Nikdy som nebol v politickej strane, lebo otec mi to zakazoval. Moja žena mi zase zakazuje rozprávať o peniazoch,“ smeje sa pamätník.

V súčasnosti žije v Bratislave so svojou druhou manželkou. Je hrdý na svoje deti, z ktorých vyrástli úspešní ľudia bez toho, aby sa za nich u niekoho prihováral. Za svoje úspechy vďačí tvrdej sebadisciplíne, ale i mnohým ľuďom, ktorí mu pomohli. Dodnes im je vďačný.

Životné motto: Nikdy nezačínam, ale vždy vrátim.