Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Emília Filipová (* 1929)

• narodila sa 22. marca 1929 v Hontianskych Moravciach

• počas vojny boli vystavení dlhému vojenskému obliehaniu okolia, ukrývali sa v pivnici

• vyštudovala Učiteľský ústav v Banskej Štiavnici, vydala sa za spolužiaka, mali spolu 4 deti

• odsťahovali sa do Rajca kvôli zmene školy syna Jara

• manžel bol vylúčený z KSS po okupácii, dcéru im nevzali na vysokú školu

• na dôchodok sa presťahovali do Dudiniec

Minulý rok vyšiel básnický debut Emílie Filipovej s názvom Prelet nad životom. Počítačovo zdatná Emília vydala prvú básnickú zbierku vo svojich 89 rokoch. Materiál na ňu však zbierala celý život. Bola vášnivou čitateľkou a učiteľkou, no najmä milujúcou manželkou a matkou. Dnes je starou mamou 12 vnúčat.

Detstvo na dedine

Emília Filipová sa narodila 22. marca 1929 v obci Hontianske Moravce do rodiny maloroľníka Juraja Krajča. Jediné dieťa Emília vyrastala obklopená svojou najužšou rodinou a tešila sa z bezstarostného detstva na dedine. „Tuším sme vtedy žili na inej planéte,“ hovorí. Ako malé dievča chodievala pozorovať stavbu nového domu svojich rodičov a vtedy ani len netušila, že v ňom raz bude žiť ona sama so svojím manželom a porodí v ňom dve zo svojich štyroch detí. V obci nastúpila do ľudovej školy, kde sa v jednej triede učilo päť ročníkov naraz. Emília navštevovala školu rada, no zo všetkého najradšej sa ponárala do tajuplného sveta kníh a s hlavou v oblakoch snívala o svojich dobrodružných hrdinoch.

Po prvej viedenskej arbitráži v novembri 1938 zostali Hontianske Moravce súčasťou slovenského územia. Počas vojny otec do armády povolaný nebol, hoci vojnové udalosti pri príchode frontu pocítila rodina na vlastnej koži. Územie Hontu bolo dlho ostreľované Červenou armádou a ťažké boje v okolí prebiehali niekoľko týždňov. Keď bolo najhoršie, skrývali sa spolu s viacerými obyvateľmi vo veľkej pivnici Emíliinej starej mamy a zotrvávali v nej aj niekoľko dní. Len keď stíchol rachot zbraní, vychádzal otec z pivnice von a donášal z domu potraviny. Emília si dokonca spomína na to, ako sa v tej pivnici jednej žene narodilo dieťa. „Keď som bola malá, vnímala som to menej hrozivo, akoby to bolo len nejaké dobrodružstvo.“ Frontové pásmo sa neskôr síce posunulo ďalej od dediny, stopy po bojoch ale tak skoro nezmizli. Na pozemku za domom, kde sa ukrývali, zostala ležať nevybuchnutá letecká bomba a až po desiatich rokoch po vojne ju pyrotechnici odstránili – stále funkčnú. „Keby bola vybuchla, dom mojej starkej by bol vo vzduchu, a bolo by po nej.“

Škola i láska v Banskej Štiavnici

Posledné ročníky základnej školy ukončila Emília v Krupine a rozhodovala sa, či bude pokračovať v ďalšom štúdiu. „V tom čase buď niekto študoval za učiteľa, alebo za farára,“ ozrejmuje. A tak voľba padla na Učiteľskú akadémiu v Banskej Štiavnici. Pre Emíliu sa začal úplne nový život v cudzom prostredí. Spočiatku sa obávala, ako môže dievča z dediny zapadnúť medzi mestské slečny. No netrvalo dlho a Emília sa v novej atmosfére udomácnila.

V škole sa zoznámila so svojím budúcim manželom Jaroslavom Filipom, ktorý bol jej spolužiakom. Pochádzal zo Zuberca, z rodiny bývalého legionára, a na rozdiel od Emílie bol posledným z desiatich detí. Všedné kamarátstvo dvoch spolužiakov sa zmenilo počas školského výletu v Tatrách. Emílii sa počas horskej prechádzky odtrhol opätok z topánky a bez povšimnutia ostatných zaostala za kráčajúcou skupinou. Len spolužiak Jaroslav sa obrátil a vrátil sa za ňou. Opätok pohotovo zatĺkol nejakým klincom späť a Emília mohla pokračovať v chôdzi. Hrdinské počínanie nečakaného záchrancu na Emíliu zapôsobilo a spolužiaka si vtedy po prvýkrát všimla v inom svetle. Stužková slávnosť so spoločným tancom nechali definitívne vyniknúť vzájomné city a v poslednom polroku štvrtého ročníka sa z Emílie a Jara stal oficiálny pár.

Prvé roky mladomanželov

Krátko po skončení školy sa mladý pár zobral. Začali žiť v Hontianskych Moravciach v dome Emíliiných rodičov. Obaja tu našli učiteľské uplatnenie na miestnej základnej škole. Rok po svadbe sa im narodil syn Jarko. Náročný pôrod musela Emília zvládnuť doma. Vtedy ešte nevedeli, že viac než štvorkilový prvorodený chlapec bude raz slávnym hudobníkom. „V médiách často písali, že sa narodil v kuchyni, no nebola to pravda, bola to izba, kde prišiel na svet,“ dodáva Emília. Aj druhého syna Ľubka porodila doma, ďalšie dve deti, Vlasťo a Táňa, už prišli na svet v pôrodnici v Šahách.

Všetky štyri deti Emília podnecovala k láske k umeniu. S učiteľskou dôslednosťou ich pripravovala na recitačné a spevácke súťaže a všetky štyri tiež navštevovali hodiny klavíra na Ľudovej škole umenia v Šahách. Dnes sa Emílii zdá, že bola voči svojim deťom príliš ambiciózna: „Viedla som ich k umeniu trochu viac, než bolo normálne.“ Napokon si však skoro všetky našli k umeniu vlastnú cestu. Dcéra Táňa mala blízko k písaniu poézie a syn Ľubo zase k hudbe. Istú dobu pracoval vo vydavateľstve OPUS, dôverne poznal vtedajšiu hudobnú scénu a Jaro ho v Bratislave vodil po takmer všetkých koncertoch. Jarova cesta k umeniu však bola najvýraznejšia.

„Jaro lietal kade-tade po Dežových koncertoch“

Ako spomína Emília, Jarovo detstvo bolo normálne, ale odmalička bol fascinovaný hudbou a vyrastal s uchom prilepeným na rádiu. Jeho učiteľka klavíra raz Emílii oznámila, že Jaro má veľký talent a bola by škoda ho premrhať. Odviedla si Emíliu bokom na lavičku a nabádala ju poslať Jara na konzervatórium. Zároveň jej dala odporúčanie na učiteľa, ktorý by mohol jej syna pripravovať na prijímacie skúšky. Emília presvedčila svojho manžela a Jara začali pravidelne voziť do Bratislavy na doučovanie, až ho napokon prijali na bratislavské konzervatórium.

Jaro bol síce nadaný, ale nedisciplinovaný žiak a k cvičeniu povinných skladieb sa prinútil len ťažko. Hudobný svet 60. rokov vtedy ponúkal mladému muzikantovi lákavejšie možnosti trávenia času. „V Bratislave chodil za Dežom Ursínym a lietali kade-tade po Dežových koncertoch,“ opisuje Emília. To sa podpísalo na školských výsledkoch a Jaro skončil druhý ročník s veľmi zlým prospechom. Tamojší učiteľ dokonca Emílii odporúčal, aby pre syna radšej zvolili nejaké iné povolanie. Emília sa ale nedala presvedčiť a aj napriek pochybnostiam svojho manžela si presadila svoje. Rozhodla sa pre výmenu školy, nie povolania.

Emília verila, že kvôli Jarovmu talentu sa oplatí obetovať aj zmenu rodinného a pracovného prostredia, na ktoré boli dovtedy zvyknutí, a s celou rodinou sa presťahovali do Rajca. Emília tu získala učiteľské miesto a pokúsila sa dostať svojho prvorodeného syna na konzervatórium v Žiline. Keď riaditeľ žilinského konzervatória uvidel Jarovo vysvedčenie, odporučil ho prijať opäť do druhého ročníka, aby si ho zopakoval. Emília sa ale nenechala odbiť. Presvedčila riaditeľa, aby Jara prijal do tretieho ročníka s podmienkou, že ak Jaro v prvých troch mesiacoch nepreukáže, že je schopný, môže ho vylúčiť. Jaro doma v Rajci pod dohľadom rodičov cvičil a začiatky zvládol s výborným prospechom. Po úspešnom absolvovaní konzervatória už viac nemusel trénovať povinné skladby. Vrátil sa do Bratislavy, kde vyštudoval filmovú a divadelnú dramaturgiu, a naďalej sa venoval hudbe.

Viera v lepšiu budúcnosť

Emíliin manžel bol členom komunistickej strany a ešte počas pobytu v Moravciach pomáhal so zakladaním družstva. Emília síce členkou strany nebola, no s romantickou naivitou, ktorá bola pre ňu typická, verila, že socializmus skutočne prinesie ľuďom lepšiu budúcnosť. V duchu tejto viery učila aj svojich žiakov: „Ja som tie deti naozaj vychovávala k tomu, že socializmus bude niečo krásne; niečo, čo dá ľuďom veci, ktoré ešte nikdy nemali.“ 

Prvé pochybnosti, ktoré otriasli jej socialistickým presvedčením, prišli po okupácii v auguste 1968. Emíliin manžel sa vtedy podieľal na vylepovaní protiokupačných plagátov a bol vylúčený zo strany. Táto udalosť však napokon mala väčšie dopady – jedno z detí manželov Filipovcov nebolo kvôli tomu prijaté na vysokú školu. Emília márne chodila  po úradoch s prosbami: „Tam som im rozprávala, čo všeličo sme my pre socializmus urobili, a oni sa ma spýtali: ,Bol váš manžel v komunistickej strane?‘ A ja hovorím: ,Áno.‘ ,Aj teraz je v strane?‘ ‚Teraz nie je.‘ A tým pádom to haslo.“

Odchod z Rajca

V Rajci napokon zotrvali 26 rokov. Mesto manželia opustili až ako dôchodcovia v roku 1985, keď zomrel Emíliin otec a ona nechcela nechať všetku starostlivosť o dom a záhradu len na maminých pleciach. Presťahovali sa teda do Dudiniec, kde boli od mamy v Hontianskych Moravciach iba na skok.

Počas Nežnej revolúcie mala Emília radosť, že syn Jaro sa angažoval na námestiach a vystupoval na pódiách. No zároveň cítila aj sklamanie z toho, že padla ilúzia, ktorej tak veľmi verila. Dnes sa na svoju naivnú vieru už pozerá kriticky a s odstupom rokov vníma, že to nemohlo dopadnúť inak: „To by sa boli museli vymeniť ľudia, lebo ľudia nevedia žiť tak, že každému podľa potrieb. Každý má veľké potreby a nebral by si iba toľko, koľko potrebuje.“ Deti jej vyčítajú, že prevracia kabáty. No Emília sa bráni, že vtedy nemohla učiť žiakov o niečom, čomu by ona sama neverila.

Emília však obetovala svoj život nie politike či viere v socializmus, ale predovšetkým svojmu manželovi, svojim deťom a svojej rodine, ktorá pre ňu ostáva tým najdôležitejším. O manžela a dve deti už prišla. Teší ju ale, že Jarova hudba zostáva živá a aj vďaka starostlivému archívu novinových výstrižkov má pocit, že Jaro je stále kdesi nablízku. „Možno len odišiel niekde do cudziny a zapáčilo sa mu tam, tak sa nevrátil.“