Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Martin Chovan (* 1946)

• narodený v Bratislave 4. februára 1946

• v roku 1952 začal navštevovať základnú školu Petra Jilemnického

• maturitný ročník a maturitu absolvoval v roku 1963 na škole na Novohradskej ulici

• pretekal v zjazdovom lyžovaní

• v roku 1953 začal študovať geológiu na Prírodovedeckej fakulte

• v roku 1968 skončil štúdium

• v roku 1968 uzavrel prvé manželstvo

• zamestnal sa na Štátnom geologickom ústave Dionýza Štúra v Bratislave

• v roku 1971 začal pracovať ako asistent na Katedre mineralógie Prírodovedeckej fakulty, kde pôsobil takmer nepretržite až dodnes

• v rokoch 1973 a 1974 sa zúčastnil československej geologickej expedície do Mongolska

• v roku 1979 sa druhýkrát oženil

• získal titul emeritný profesor

Martin Chovan je slovenský geológ, vysokoškolský pedagóg a odborník v oblasti rudnej mineralógie. V pedagogickej aj vedeckej práci zohral dôležitú úlohu a jeho prínos bol ocenený titulom emeritného profesora. Je po ňom pomenovaný minerál chovanit, čo svedčí o jeho medzinárodnom uznaní v odbore.

 

Trenčianske kníhkupectvo bolo kráľovstvo starej mamy

 

Martin Chovan sa narodil v Bratislave 4. februára 1946. Starý otec z otcovej strany sa volal Július Chovan. Pochádzal z Liptovského Mikuláša a neskôr sa stal obuvníckym majstrom v Ružomberku. Pamätník o ňom veľa nevedel, lebo zahynul už v 1. svetovej vojne v roku 1914. Bol nezvestný, nevedeli ani kde je pochovaný. Martinov otec, tiež Július svojho otca nezažil, lebo sa narodil v tom istom roku. Stará mama Mária Chovanová bola pozoruhodná žena. Martin si pamätal ako raz vyšla na Kriváň ako jedna z mála žien v tej dobe. Majú z tejto udalosti aj fotku ako stojí na vrchole v sukni. V Liptovskom Mikuláši si otvorila trafiku, neskôr jej po smrti manžela pomohla evanjelická cirkev a pracovala v Tranosciu. Neskôr sa vrátila do Trenčín, odkiaľ pochádzala. Tam si otvorila kníhkupectvo, ktoré neskôr prebral jej starší syn Vladimír Chovan. Chodili do neho známe osobnosti, ako Kornel Földvári alebo neskorší generál Ján Golian. Martin si pamätal z čias, keď k nej chodili na návštevy, že im rozprávala rozprávky. Žiaľ, mala reumu, a zomrela tiež pomerne skoro. 

 

Martinov otec Július Chovan sa narodil v roku 1914. Navštevoval gymnázium v Trenčíne, neskôr pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde absolvoval päťročné štúdium, odbor učiteľstvo telesná výchova a francúzština. Štúdium bolo pre rodinu veľkou finančnou záťažou, preto mal štipendium a zároveň si privyrábal vyučovaním hry na husle. Bol aktívnym členom spolku Detvan, aj Sokola. Jeden semester strávil na prestížnej parížskej Sorbonne. Po ukončení štúdia sa v roku 1938 vrátil na Slovensko. Iné pomery vo svete a doma opisoval príhodou s paradajkami, ktoré boli u nás konzumované v tej dobe len po tepelnom spracovaní, Július vysvetlil svojej mame, že sa dajú jesť aj surové, čo videl vo Francúzsku. Martinov otec žil celý život pohybom. Bol skvelým gymnastom, venoval sa aj basketbalu, lyžovaniu a bol inštruktorom horolezeckého spolku Jamesu.

 

Významná osobnosť baníctva

 

Z matkinej strany poznal iba starého otca Samuela Pilca. Bol to banským inžinierom. Študoval na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V dobe, keď slovenské územie patrilo do Rakúsko-Uhorska, k tejto monarchii prislúchali aj územia v Rumunsku. Práve tam bol Martinov starý otec pridelený a s rodinou odišiel do Zlatna na 10 rokov. V roku 1921 sa tam narodila aj Martinova mama Milota. V mladosti sa doma u Samuela Pilca hovorilo po nemecky, keďže bol už šiestou generáciou baníckej rodiny pôvodom zo Saska-Durínska, ktorá sa usadila v Banskej Hodruši. V roku 1916 sa oženil s Augustínou Štelcovou, taktiež z baníckej rodiny z Hodruše. Počas 1. svetovej vojny Samuel nenarukoval, pretože bol považovaný za kľúčového odborníka, ktorého služby boli pre štát nevyhnutné. Samuel Pilc bol neskôr riaditeľom Stredoslovenských baní v Banskej Bystrici. Potom sa ale musel kvôli vysokým funkciám presťahovať do Bratislavy, kde bol aj v čase 2. svetovej vojny. Bol jedným zo zakladateľov Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra v roku 1940. Prednášal aj základy baníctva na Slovenskej technickej univerzite.

 

Milota sa vydala za Júliusa Chovana hneď po maturite. Ďalej potom neštudovala. Martinovi rodičia mali svadbu v roku 1939 a sobášil ich Emil Boleslav Lukáč, ktorý bol mamin strýko. Milotu tiež zlákalo horolezectvo, ale v roku 1949 tragicky zahynula v Tatrách, keď sa manželia vracali z výstupu. 

 

Ilegálny odboj

 

Otec Július bol zapojený do ilegálneho odboja a spolu s ďalšími pripravoval Slovenské národné povstanie takmer päť rokov. Úzko spolupracoval s Milanom Polákom, ktorý bol napojený na odbojovú skupinu Flóra. V Trenčíne sa stretávali v kníhkupectve, kde pomocou hesiel a tajnej korešpondencie komunikovali aj s exilovou vládou v Londýne. Snažili sa tiež presvedčiť generála Jána Goliana, aby prijal velenie československej armády na území Slovenska. Spočiatku konali s malou mierou opatrnosti, čo spôsobilo vážne bezpečnostné riziká – niektorí ich spolupracovníci boli zajatí, vrátane Milana Poláka. Neskôr, najmä tesne pred vypuknutím SNP, už členovia odboja konali s väčšou obozretnosťou.

 

Július Chovan spolu so svojím bratom Vladom Chovanom stáli pri zrode Vysokoškolského strážneho oddielu (VSO), ktorý bol jednou z významných bojových jednotiek Povstania. VSO tvorili najmä študenti stredných a vysokých škôl, ktorí prešli tvrdým vojenským výcvikom a boli nasadení v skutočných bojových operáciách. Mnohí z nich prežili zajatie, mučenie i útek, a po oslobodení sa vrátili späť domov. 

 

„Tak v tej ilegalite oni robili všelijaké akcie a zháňali ľudí, ktorí boli rovnakého myslenia, aby mohli potom ich dať dokopy, čo sa aj stalo, že vznikol ten Vysokoškolský strážny oddiel. Ale aj iné samozrejme aktivity. Pomáhali napríklad českým utečencom, ktorí utekali z Protektorátu na Slovensko. To hlavne tam v oblasti Bielych Karpát a blízko Trenčína to bolo. Takže tam oni mali tiež dosť veľké také spojenia a poznali veľmi veľa ľudí, takže to využívali na takéto veci.“

 

Mária Chovancová bola za to, aby sa všetkými prostriedkami bojovalo proti Hitlerovi. Preto svojich synov, aj keď s ťažkým srdcom, posielala do Povstania. Milota bola zatiaľ evakuovaná do Hodruše, kde sa aj so svojou dcérou Milotou ukrývali u tety v dome. Museli ale meniť úkryty, lebo Milotu často vypočúvali gardisti. Našťastie sa im nič nestalo. Hrdina Slovenského národného povstania, Michal Pavlovič, jej pomohol po potlačení SNP: „Ten ju odviezol na nejakom džípe do Ponik, lebo už sa Nemci blížili do Bystrice a môj otec už bol na Donovaloch vtedy s generálmi. No tak ju previezli do Ponik a tam to najhoršie prežila v tých Ponikách a potom ešte išla inde, na ďalšie miesta, tam v oblasti pod Poľanou. Nejak to prežili.“

 

Martinov otec napísal knihu Ozbrojení vysokoškoláci v povstaní, ktorá sa venuje Vysokoškolskému strážnemu oddielu. Hoci nebol vojak, mal výborný prehľad o dobových myšlienkových prúdoch a ako športovec bol aj fyzicky zdatný. Spolu s Milanom Polákom sa neskôr mali presunúť do masívu Poľany, no cestou ich zajali. Ešte predtým sa s vysokoškolákmi podieľali na technickom zabezpečení vysielania povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici, kde aj sám niekoľkokrát vystúpil s prejavom.

 

„On bol veľmi blízko, dlhý čas ku Golianovi a kratší čas k Viestovi,“ vysvetľoval Martin. „Goliana si on veľmi vážil ako poctivého poriadneho človeka. Pomáhal mu ako vládal a robil presne to, čo mu Golian povedal, pretože on hovorím, nebol vojak, a pomáhal ako vládal a veľmi aj jeho manželku Jarmilu, oni boli veľkí priatelia aj potom po vojne sa pravidelne stretávali, ona sem veľmi často chodila, teda vždycky najmenej na to výročie Povstania. Táto pani Jarmila prišla, oni majú veľmi bohatú korešpondenciu.“ Ich syn bol poznamenaný komunistickou propagandou, ktorá nevykresľovala jeho otca v dobrom svetle a jeho zásluhy upadli do zabudnutia.

 

Vysokoškolský strážny oddiel mal za úlohu pomôcť generálom Golianovi a Viestovi prebojovať sa cez Hron na Veporskú stranu. Hovorí sa však, že došlo k zrade a oboch generálov zajali Nemci. Rovnako sa musela vzdať aj jednotka – len zopár členov, vrátane Vladimíra Chovana, dokázalo ujsť. Martinov otec bol medzi zajatými, ktorých viedli na nútené práce do Nemecka. Odtiaľ sa mu podarilo utiecť, pri úteku ho však prenasledoval nemecký vojak, ktorého nakoniec premohol. Ukryli ho miestni ľudia v pivnici, neskôr sa dostal do obce Poniky, kde sa stretol aj s Martinovou mamou. Odtiaľ odišiel späť k partizánom a pomáhal postupujúcej Červenej armáde ako prieskumník. Po oslobodení odišiel do Košíc, kde sa snažil prispieť k formovaniu Košického vládneho programu, najmä v oblasti telesnej výchovy. Keďže v tejto oblasti vtedy chýbali odborníci, neskôr pôsobil v telovýchovnom ústave na univerzite: „On bol zástancom takého rozvoja základnej telesnej výchovy, teda nie športov, ale cvičenia ľudí, aby boli zdraví, ako Sokol. Lebo v Sokole hlavne toto bolo dôležité. A na toto napísal tému, ako by to malo ísť. On navrhoval, aby športy sa robili profesionálne, čo už vtedy sa robilo na Západe, ale teda u nás to bolo úplne nepredstaviteľné, žeby niekto profesionálne robil šport.“

 

Zmeny po vojne

 

Po vojne bol Sokol obnovený, potom ho však počas totality od roku 1948 až do roku 1989 zakázali znovu. Martinov otec bol zástancom toho, že telovýchovu treba nejaký spôsobom robiť aj tak. Bol v ústredných orgánoch československej telovýchovnej jednoty. Bol aj vedúcim Katedry telesnej výchovy na Vysokej škole ekonomickej. Dokonca súhlasil aj so Spartakiádami, ktorých sa zúčastňoval. Snažil sa organizovať aj podujatia podobné Všesokolským sletom, ale nedokázal pre to nadchnúť dostatok ľudí. Po Nežnej revolúcii ešte navštevoval Sokola a chodil tam aj vo vysokom veku cvičiť. 

 

V Košiciach pracoval Martinov otec na Povereníctve školstva, kde bol jeho nadriadeným Laco Novomeský. Zastával funkciu prednostu sektoru pre telesnú výchovu a pôsobil tam dva roky. Po komunistickom prevrate vo februári 1948, ktorý viedol k čistkám vo verejnej správe a školstve, však o miesto prišiel a zostal bez práce. Hoci ho neuväznili, bol osem mesiacov bez zamestnania. Toto náročné obdobie prekonal aj vďaka podpore starého otca, ktorý mal v tom čase stabilné príjmy v Prahe.

 

Pred vojnou bývala rodina na Kramároch, neskôr sa presťahovali do Kráľovského údolia, kde spočiatku viedli spoločenský a aktívny život. Ten však náhle prerušila tragédia – v roku 1949 zahynula Martinova mama pri horolezeckom nešťastí vo Vysokých Tatrách. Otec následne získal miesto na telovýchovnom ústave, kde pôsobil približne rok, až kým nevznikla katedra telesnej výchovy na Ekonomickej univerzite. Tam pracoval nasledujúcich 40 rokov, väčšinu času ako vedúci katedry. Po celý život odmietal vstúpiť do Komunistickej strany.

 

Starý otec, Samuel Pilc, odišiel po roku 1948 do Banskej Bystrice, kde ho síce degradovali, no nepostihli ho tvrdšie represálie. Žil v rodinnom dome, ktorý si tam sám postavil. Jeho osobný život však poznačili tragédie – v roku 1942 mu zomrela manželka, neskôr aj dcéra. Hoci sa neskôr ešte raz oženil, jeho zdravie sa zhoršovalo a v roku 1951 predčasne zomrel. Martin si živo pamätal jeho pohreb – sprevádzaný bol baníckou kapelou, nastúpili baníci a prišlo množstvo ľudí, ktorí si starého otca vážili.

 

Po smrti matky sa okrem otca o deti starala aj vzdialená príbuzná z Hodruše, teta Julka, s ktorou si boli Martin a jeho sestra Milota blízki až do jej smrti. Bola u nich, až kým nešiel Martin do školy. Jeho otec sa neskôr druhýkrát oženil, ale nie veľmi šťastne, má aj nevlastnú sestru, ale toto manželstvo sa neskôr rozpadlo.  

 

V tom období často navštevovali aj Hodrušu, kde mu manželka otcovho brata bola akoby druhou mamou. Rovnako pravidelne chodievali do Trenčína za starou mamou, ktorá viedla kníhkupectvo. Martin tam trávil dlhé hodiny – väčšinu času presedel medzi knihami a čítal. Kníhkupectvo chceli počas zmeny režimu narýchlo za korunu predať Matici Slovenskej, ale aj tak ho komunisti zoštátnili. Vladimír Chovan v ňom však aj naďalej ostal zamestnaný a stal sa veľmi úspešným vedúcim vďaka ktorému kníhkupectvo prosperovalo. 

 

Bratislava z raného detstva

 

Z raného detstva si Martin pamätal, že Kráľovské údolie, kde bývali, bolo v tom čase na okraji Bratislavy. Pamätal si aj, ako im raz ako deťom dovolili ísť na bicykli až na Devín, čo bolo inak zakázané. Spomínal aj na jedinú električku číslo 6, ktorá jazdila od nich do Petržalky len s jedným vozňom. Do základnej školy začal chodiť v roku 1952 na školu Petra Jilemnického na Palisádach. Najprv navštevoval osemročnú školu, neskôr jedenásťročnú strednú školu. Maturitný ročník a maturitu absolvoval v roku 1963 na škole na Novohradskej ulici. Má na ňu veľmi pekné spomienky, rovnako ako na celé Staré Mesto, kde vyrastal.

 

Spomínal si však, že doba po vojne bola plná nedostatku, nevedeli zohnať koks, ktorý sa používal do ich liatinových kachieľ, ktoré mali v dome. Nebolo oblečenie, musel nosiť pančuchy po sestre. 

 

Martin spočiatku nebol pionierom: „Až po niekoľkonásobnom vyzvaní triednej učiteľky, ktorá mi chcela dobre, potom asi po dvoch rokoch predsa len som sa stal pionierom a skladal som pioniersky sľub v dome, Múzeum Vladimíra Iľjiča Lenina na Štefánikovej terajšej ulici.“ Spomínal si na smrť Antonína Zápotockého, kedy medzi ostatnými držal čestnú stráž pred Národným múzeom. 

 

Otec pravidelne počúval Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. „Jeho pohľad na svet bol úplne iný než to, čo sme sa učili v škole,“ spomínal. Vo voľnom čase sa venoval rôznym športom – turistike, lyžovaniu, plávaniu či kajakovaniu. Neskôr sa začal lyžovaniu venovať vážnejšie a stal sa zjazdovým pretekárom. Patril medzi prvú pätnástku na Slovensku v zjazdovom lyžovaní.

 

Nadšenie zo štúdia

 

V roku 1963 sa Martin prihlásil na prijímacie skúšky na geológiu na Prírodovedeckej fakulte. Na školu ho prijali a končil ju v pohnutom roku 1968. Od malička mal blízky vzťah k prírode, kam s rodinou často vyrážali. Bavili ho aj predmety ako slovenčina, fyzika a živá príroda – istý čas zvažoval dokonca štúdium lesníctva. Nakoniec však zavážil aj odkaz starého otca, po ktorom rodina zdedila zbierku minerálov. Starý otec finančne zabezpečil aj stavbu chaty v Hodruši, neďaleko svojho domu, kam Martin dodnes rád chodí.

 

Martina štúdium na Katedre mineralógie veľmi bavilo. Často chodil do terénu, kde zbieral praktické skúsenosti. Počas prác na diplomovke býval v horárňach alebo ubytovniach v okolí Brezna, Čierneho Balogu či Sihly. Údaje získaval najmä ryžovaním, čo bola vtedy bežná metóda terénneho výskumu.

 

V 60. rokoch bolo cítiť isté politické uvoľnenie. Jeden z Martinových spolužiakov sa vďaka štipendiu dostal do Kanady, keďže v tom čase sa otvárali nové možnosti pre študentov. Martin sa však po príchode vojsk v roku 1968 už o podobné miesto uchádzať nemohol. Predtým však stihol stráviť tri týždne vo Francúzsku počas letných prázdnin. V tom období bol Alexander Dubček na titulke časopisov, vo Francúzsku bol veľmi populárny a ľudia nám držali palce.

 

Martin sa potom vrátil domov – hranice boli ešte otvorené, no neemigroval. Ešte predtým, okolo roku 1965, sa vďaka lyžiarskemu tréningu dostal aj do Rakúska. Vnímal rozdiely medzi životom tam a doma, hoci neboli ešte také výrazné. Až po nástupe normalizácie sa tieto rozdiely prehĺbili – Rakúsko rýchlo bohatlo, zatiaľ čo doma sa situácia začala opäť uzatvárať.

 

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa

 

V noci z 20. na 21. augusta 1968 došlo k vojenskému zásahu armád piatich štátov Varšavskej zmluvy, ktoré bez súhlasu československého vedenia obsadili územie Československa. Mnohí občania hovorili o pocite zrady – že tí, ktorých považovali za spojencov, prišli s násilím potlačiť ich túžbu po slobode a reformách. Napriek strachu si ľudia často pomáhali a vyjadrovali odpor – nápismi na múroch, rozhovormi či odmietaním spolupráce.

 

„Večer, asi okolo jedenástej alebo dvanástej v noci prišiel môj otec z mesta a on bol na takej schôdzi nejakých takýchto tých Dubčekových ľudí a povedal mi, že prídu Rusi, že už je to jasné. Že už idú. A ja som: ,To neni možné, to snáď nie.‘ O štvrtej ráno ma prišiel zobudiť, že už sú tu. Takže to bolo také, no tak ja som potom hneď vybehol do mesta s kamerou a tam s kamošmi sme točili a fotografovali a prehovárali sme Rusov, písali plagáty a také tie veci bežné ako študenti všetci robili. Uhýbali sme sa guľkám, tlačili sme sa vo všelijakých výklenkoch, keď začali strieľať na Námestí SNP terajšom.“

 

Martin vysvetlil, že bežní sovietski vojaci v roku 1968 často ani nevedeli, kde presne sú. O mnoho rokov neskôr, v roku 1983, keď bol Martin pracovne v Mongolsku, tam stretol skupinu ruských vojakov. Ich veliteľ mu povedal, že sa v roku 1968 zúčastnil invázie do Československa, a otvorene spolu debatovali o tom, či mali, alebo nemali prísť. Už len dostať sa do Mongolska však nebolo jednoduché – aj napriek tomu, že išlo o pracovnú cestu, potreboval protekciu, aby získal povolenie vycestovať.

 

Obdobie normalizácie a pracovné cesty

 

Po skončení štúdia sa Martin zamestnal na Štátnom geologickom ústave Dionýza Štúra na Patrónke, na oddelení kryštalinika, kde sa začal venovať tvorbe geologických máp. „Vtedy to bola hlavná úloha geológov, zmapovať celé územie Československa a bolo to už v takom finálnom štádiu,“ spomínal. Význam tejto práce potvrdil aj svetový geologický kongres, ktorý sa konal v roku 1968 v Prahe, kde boli geologické mapy Slovenska prezentované s veľkým úspechom. Po dvoch rokoch, v roku 1971, dostal ponuku pracovať ako asistent na Katedre mineralógie Prírodovedeckej fakulty, kde pôsobil takmer nepretržite až dodnes.

 

Pri previerkach sa Martina pýtali aj: „Ako to mám s vierou v Boha a takéto tie veci a ja som hovoril, že ja som s pánom Bohom vyrovnaný.“ Takúto odpoveď akceptovali a nerobili mu ďalej problémy. Niekoľkokrát ho volali do komunistickej strany, kde nikdy nevstúpil a preto mal zastavený kariérny postup, nemohol si urobiť docentúru. Neskôr mu však povedali, že mu stačí, ak bude chodiť na Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu (VUML). Tam ho však tiež najprv neprijali, ale vedenie mu tam vybavilo miesto. Bolo to už v roku 1989, a preto tam pred Nežnou revolúciou bol už len raz.

 

Obdobie normalizácie bolo pre pamätníka obdobím, keď mala Sovietsky zväz výrazný vplyv na dianie v Československu, najmä v strategických oblastiach ako bolo baníctvo. Spomína veľké uránové bane v Jáchymove, ktoré boli úplne pod kontrolou Sovietov – mali tam svojich odborníkov, rozhodovali o všetkom a všetky zisky z ťažby smerovali do ZSSR. Československí geológovia, ktorí tam pracovali, nemali možnosť zasahovať do rozhodovania. Politickému dianiu sa pamätník veľmi nevenoval, o iniciatíve Charta 77 nevedel a nebol v kontakte s ľuďmi, ktorí by sa zapájali do opozičných alebo umeleckých kruhov. 

 

Bol dvakrát ženatý. Z druhého manželstva, uzavretého v roku 1979, má dve deti – dcéru Kristínu a syna Martina. Jeho prvé manželstvo, uzavreté v roku 1968, nebolo šťastné a trvalo len sedem rokov. Z tohto zväzku pochádzajú dve dcéry – Hanka (*1972) a Helenka (*1976), ktoré neskôr odišli do Belgicka.

 

Počas svojej práce sa venoval mapovaniu, pri ktorom trávil v teréne tri až štyri mesiace. Zameriaval sa vždy na konkrétnu oblasť. Pracoval v okolí Hnúšte a Revúcej. V rokoch 1973 a 1974 sa zúčastnil československej geologickej expedície do Mongolska, kde spolu s kolegami pôsobili v neobývanej tajge na severe krajiny, pod Bajkalským jazerom. Pohybovali sa na koňoch, so zbraňami kvôli bezpečnosti, a stravu si často museli zabezpečovať sami. Podarilo sa im tam objaviť nové ložisko volfrámu a berýlia. Miestni obyvatelia sa k nim správali veľmi priateľsky a snažil sa im čo najviac prispôsobiť. Jeho druhá manželka bola tiež geologička a sprevádzala ho aj počas pobytu v Mongolsku. „Snažili sme sa im čo najviac pomôcť lebo oni boli veľmi chudobní. Tak sme im z Československa nosili oblečenie a všelijaké drobnosti, čo potrebovali, stany napríklad.“

 

Nežná revolúcia na Prírodovedeckej fakulte aj v Prahe

 

V roku 1989 v jeho kancelárii rozmnožovali letáky na podporu revolúcie, hoci mnohí sa ešte báli, že ich môže zatknúť ŠTB. „Samozrejme, štrngali sme kľúčmi,“ spomínal. Bol aj na manifestácii v Umelke, kde mal bratranca, ktorý bol v centre diania ako člen VPN. Bratranec bol sociológ a neskôr pôsobil aj ako poslanec Národnej rady počas jedného obdobia. Pamätal si najmä nadšenie a silu, ktoré zažíval s Vladimírom Krivým. Spočiatku nevedeli, či režim naozaj padne, ale po vyhlásení generálneho štrajku už bolo jasné, že sa veci rýchlo pohli. Martin strávil prvé dni revolúcie priamo v centre diania v Prahe: „Ja som bol na Albertove. Tam je Prírodovedecká fakulta. Tam v tej posluchárni mineralogickej, tam sa to vlastne začalo, tak tam som ja bol a potom na Václavskom námestí ten prvý deň aj druhý deň to proste, to tam bola úžasná tá atmosféra. No a potom som prišiel do Bratislavy, kde najprv to bolo len ako na Hviezdoslavovom námestí, tam pri tej soche Hviezdoslavovej, tam bola moja žena, tak mi to rozprávala ako tam bolo len pár ľudí. No a potom už začali tie námestia a potom už to bolo plné, už to bolo dobré potom.“

 

V roku 1989 boli študentské hnutia aktívne aj na Prírodovedeckej fakulte, kde sa zapájali aj geológovia. Pri voľbách na vedúceho katedry sa síce objavili intrigy, no vďaka podpore študentov sa nakoniec Martin stal vedúcim katedry. Počas 90. rokov mal možnosť naplno sa venovať svojej práci, najmä cestovaniu do zahraničia na konferencie a budovaniu kontaktov so zahraničnými kolegami. Najčastejšie cestoval do Rakúska.

 

Kariéra a starosť o Slovensko

 

Martin Chovan sa počas svojej profesionálnej kariéry venoval najmä rudnej mineralógii so zameraním na jej praktické využitie v priemysle. Mal blízky vzťah aj k baníctvu a podrobne skúmal vznik rudných ložísk. Významným prínosom bolo jeho navrhnutie základného genetického členenia hydrotermálnych ložísk pre územie Západných Karpát. Ako uznanie jeho vedeckej práce bol jeden minerál objavený v Nízkych Tatrách pomenovaný po ňom – chovanit, pričom toto meno navrhli jeho kolegovia. Aj v súčasnosti sa aktívne venuje výskumu, konkrétne ložiskám zlata v Hodruši. Na fakulte získal titul emeritného profesora.

Rozdelenie Československa považuje pamätník za obrovskú chybu: „Ja poznám Slovensko, pretože som ako geológ ho prešiel celé, prešiel som tie najzapadlejšie dedinky, údolia, a poznám akí sú Slováci. Sú to srdeční, milí ľudia, ale nemajú v sebe, mnohí z nich nemajú v sebe také vlastnosti, ktoré by vedeli využiť na to, aby si poriadne spravovali svoj štát.“

 

Martin stále publikuje. V angličtine mu minulý rok vyšla učebnica rudnej mineralógie, ktorá v slovenskom vydaní dostala aj Cenu literárneho fondu. Je nesmierne rád, že aj keď budúci rok oslávi 80. narodeniny, stále môže pracovať na tom, čo ho baví, zväčša so svojimi bývalými študentami, ktorým odovzdal svoje odborné vedomosti a skúsenosti. Dnes chce robiť všetko preto, aby Slovensko napredovalo, ale vníma aj dnešnú dobu, v ktorej vládnu ľudia, ktorí očividne nechcú dobre pre Slovensko. „Potrebujem mať slobodu na to, aby som mohol robiť tvorivú prácu a robiť ju zodpovedne a nielen tú prácu robiť zodpovedne, ale aj v tej spoločnosti sa chovať zodpovedne, lebo ja si myslím, že demokracia nie je o nejakom hlasovaní a o niečom takom, ale je o zodpovednosti. Každý to musí zobrať do svojich rúk a pokiaľ nás bude dosť, no tak tu bude demokracia a pokiaľ nás nebude dosť, tak nás prehlasujú demokratickým spôsobom nám to všetko zoberú,“ uzavrel svoje rozprávanie Martin Chovan.