Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Andrej Bán ()

• narodil sa 28. apríla 1964

• v roku 1970 nastúpil do prvého ročníka základnej školy v Bratislave

• v roku 1983 ukončil gymnázium v Bratislave

• v 80-tych rokoch s vtedajšou manželkou Ivanou založili prvý tábor Obnovy a rekonštrukcie Čiernohronskej lesnej železničky

• od roku 1986 do 1990 pracoval pre mládežnícky časopis Mladé rozlety

• v rokoch 1992 až 1995 pracoval ako slovenský spravodajca pre český časopis Mladý svět

• v decembri 1989 sa počas rumunskej revolúcie zúčastnil humanitárnej akcie v Rumunsku

• v roku 1993 prvýkrát navštívil vojnovú oblasť v Bosne

• od roku 1999 pravidelne cestoval do Kosova

• v roku 1999 založil humanitárnu organizáciu Človek v ohrození

• v roku 2004 organizoval humanitárnu pomoc v juhovýchodnej Ázii postihnutej cunami

• v roku 2007 pomáhal po zemetrasení v Kašmíre

• v roku 2008 organizoval pomoc v Južnom Osetsku

• v roku 2010 po zemetrasení pomáhal na Haiti

• v roku 2016 bol jedným z iniciátorov diskusií o extrémizme Zabudnuté Slovensko

• od roku 1992 chodieva na Ukrajinu vrátane vojnových oblastí Donecka a Luhanska

Andrej Bán sa narodil 28. apríla 1964 v rodine novinára Petra Bána a zdravotnej sestry Ingrid Bánovej (1940). Starí rodičia z otcovej strany Alžbeta Bánová, rod. Neugebauer (1906) a akademický sochár Pavol Bán (1892) pochádzali zo židovských rodín a žili v Bratislave. Sochár Pavol Bán bol autorom mnohých sôch a plastík, okrem iných aj sochy sovietskeho diktátora J. V. Stalina, ktorá až do roku 1953 stála na námestí J. V. Stalina v Bratislave (dnes námestie SNP). Bol tiež autorom sôch M. R. Štefánika či T. G. Masaryka. 

Stará mama z maminej strany Irena Baďurová bola zdravotná sestra, nevlastný starý otec František Baďura bol lekár, ktorý pracoval ako riaditeľ Onkologického ústavu na Bulovke v Prahe. Biologický starý otec Dr. Alfred Sneider bol lekár, psychiater. Rodina bola presvedčená, že počas II. Svetovej vojny zahynul na východnom fronte. Až po roku 1989 sa Andrejova mama dozvedela  z listu jeho sestry, že jej biologický otec žije v Nemecku. Pre rodinu to bol skutočný šok. Viac ako štyridsať rokov sa s rodinou nevedel skontaktovať, pretože jeho listy zadržiavala komunistická štátna bezpečnosť. Stará mama spolu s Andrejovou mamou za ním vycestovali do Bavorska. Žiaľ, krátko po tejto návšteve zomrel a Andrej už nemal príležitosť sa so svojím biologickým starým otcom stretnúť.  

Druhá svetová vojna a holokaust

Udalosti II. Svetovej vojny a holokaustu mali na rodinu výrazný dopad. Brat starej mamy z maminej strany patril ku skupine partizánov bojujúcich počas SNP na Ďumbieri. Vojnu prežil a po vojne pracoval na píle na Horehroní, ktorej sa stal neskôr riaditeľom. Prastarý otec z maminej strany, Ján Nikolaides, ktorý pracoval ako rušňovodič na úzkorozchodnej železnici, však šťastie nemal: „Jedného dňa na jeseň štyridsaťštyri prišli partizáni. Viem z rodinného rozprávania, že už mali vypité. Prišli skoro ráno, mali samopaly a žiadali môjho prastarého otca, aby zakúril v lokomotíve, že oni pôjdu na výzvedy do Hronca. Z Čierneho Balogu do Hronca je asi osem kilometrov. Tak proste išiel. V tej lokomotíve bolo niekoľko partizánov, on a jeho kurič, ktorý sa volal Dezider Švec. Pred Hroncom videli z tej lokomotívy nejakú malú nemeckú jednotku. Keď to uvideli partizáni, začali na tú jednotku strieľať. Lenže za zákrutou bola väčšia nemecká jednotka. Keď to partizáni videli, vyskákali z lokomotívy a ušli niekde do lesa, čím sa zachránili. Nemci posádku lokomotívy, to znamená môjho prastarého otca a jeho kuriča zadržali, na námestí v Hronci postavili k stene a zastrelili. Dodnes tam je pamätná tabuľa.“ Zvláštna náhoda chcela, aby sa prastará mama o tejto udalosti dozvedela priamo od veliteľa nemeckej jednotky, ktorá jej manžela zavraždila: „Veliteľ, alebo jeden z tých dôstojníkov v nemeckej jednotke, ktorá môjho prastarého otca zabila, mu zobral náramkové hodiny a prišli na Čierny Balog. Zhodou okolností prišli do domácnosti mojej prastarej mamy, teda manželky, ktorá nič netušila a ktorá vedela po nemecky. Údajne sa k nej správali slušne, akurát, že v istej chvíli vybral náramkové hodiny, ktoré patrili jej mužovi s poznámkou: -Wir haben heute geschlosen partisanen -Dnes sme zastrelili partizánov-, čím ona vlastne pochopila, že jej muž bol zabitý.“ 

Andrejova rodina z otcovej strany bola počas Slovenského štátu pre svoj židovský pôvod prenasledovaná a museli sa skrývať na viacerých miestach. Keď príslušníci Hlinkovej gardy robili raziu „...môj otec bol skrytý pod posteľou a oni bodákmi pichali do tej postele. Ako keby zázrakom ho nezranili, vďaka čomu prežil.“ Najmä vďaka pomoci dobrých a statočných ľudí sa im na rozdiel od ďalších členov širšej rodiny, ktorí mnohí zahynuli v koncentračných táboroch, podarilo prežiť. Stará mama Alžbeta Neugebauer pochádzala z Viedne. Mala tri sestry, z ktorých jedna počas holokaustu zahynula vo vyhladzovacom tábore: „Jednu sestru mojej starej mamy, Elu, ktorá bola telesne postihnutá, deportovali do Auschwizu, kde zahynula. Je tam jej meno, Ela Neugebauer. Dokonca v Jeruzaleme v pamätníku Jad Vašem je jej meno a aj mená ďalších z mojej rodiny Neugebauer“. Ďalšie dve sestry, Žofia a Mici, sa vysťahovali do Ameriky a svoj život prežili v Kalifornii. Z celej pamätníkovej rodiny počas holokaustu zahynulo tridsať jej členov. 

Detstvo a roky mladosti v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 

Andrej vyrastal v jednoizbovom byte pavlačového domu na námestí SNP v centre Bratislavy a prázdniny každoročne trávil s rodičmi v Čiernom Balogu. Tu sa začal venovať fotografovaniu. Fotil lesných robotníkov aj ľudí na salašoch a tí sa mu častokrát odmenili vlastnými mliečnymi výrobkami, ktoré na salašoch dorábali. Fotografie si sám vyvolával a súčasne miestnych ľudí, zachytených na čiernobielych fotografiách postupne spoznával a učil sa rozumieť ich mentalite: „Čierny Balog sa stal mojim nie druhým, ale možno dokonca prvým domovom“ Čas strávený na  Čiernom Balogu bol pre mladého Andreja bohatý a inšpiratívny. Okrem fotografovania sa venoval modelárstvu, staval plastikové modely lietadiel a lodí. Na základnej škole a neskôr na gymnáziu hrával súťažne šach a vďaka úspechom sa ako šachový majster Bratislavy po prvýkrát dostal na súťaž až do Moskvy. 

Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si ako štvorročný nepamätá, rodičia však boli z tejto udalosti šokovaní a okupáciu na rozdiel od vtedajšej oficiálnej propagandy, ako „bratskú pomoc spriatelených krajín“ nevnímali. V roku 1970 nastúpil do prvého ročníka Základnej školy v Ružinove. Od tretieho ročníka ho rodičia zapísali na francúzštinu, ktorú sa učil aj na dvojjazyčnej Základnej škole v Ružovej doline. Na gymnáziu v štúdiu francúzštiny pokračoval a vďaka francúzskym učiteľom získal široké vedomosti o francúzskej histórii, kultúre i umení. Napriek spomienkovému optimizmu na roky detstva a dospievania, Andrej vnímal a vníma vtedajšiu dobu socializmu kriticky: „Ja som ju vnímal ako pokryteckú a vlastne som bol asi súčasťou prostredia, ktoré hralo takú hru, že si z toho robili žarty, či už skryté alebo niekedy otvorené, ale všetko to bolo v rámci akoby toho, čo je možné. Ja sám som nikdy nebol súčasťou nejakého odporu voči režimu alebo (súčasťou) disentu.“ Od začiatku osemdesiatych rokov pamätník cvičil jogu, v rámci ktorej sa okrem telesných cvičení venoval aj jej filozofickému posolstvu. Súčasne sa zaujímal o ďalšie východné filozofie a náboženské smery, z ktorých ho oslovilo a dodnes mu je blízke najmä učenie budhizmu.

V osemdesiatych rokoch Andrej chodieval do Maďarska, kde sa dali kúpiť v Československu vtedy nedostupné moderné spotrebné tovary ako rifle, vinylové LP platne rockových kapiel, ale súčasne tu zažil aj vzácne okamihy pocitu slobody, akým bol napríklad aj pamätníkov zážitok z jedinečného koncertu britskej hudobnej skupiny Queen v Budapešti v roku 1986: „To Maďarsko aj Juhosláviu, kam sme jazdili k moru, som vnímal ako prostredie väčšej slobody.“ Keďže žili v Bratislave v blízkosti Rakúskych hraníc, mali možnosť sledovať rakúsku televíziu: „Každý večer sme mali zapnuté Zeit im Bild – rakúske správy“. Rovnako mohli počúvať aj rakúsky rozhlas a otec si často naladil stanicu Ö3. Obe tieto možnosti boli pre rodinu vzácnym zdrojom informácií mimo oficiálnych správ vydávaných a kontrolovaných socialistickým československým režimom. 

V roku 1983 Andrej ukončil štúdium na gymnáziu. Keďže sa už ako stredoškolák vážne venoval fotografovaniu, premýšľal o štúdiu žurnalistiky. Na odporúčanie svojho otca sa však napokon rozhodol pre Národohospodársku fakultu Vysokej školy ekonomickej, kde sa počas štúdia venoval mnohým ďalším činnostiam: „Tú školu som absolvoval, ale viac-menej už počas štúdia na Vysokej škole ekonomickej som vedel, že nechcem byť ekonóm. Skôr som bol človek z takého tvorivého bohémskeho prostredia... Spätne si myslím, že som mal skúsiť ísť študovať fotografiu do Prahy.“ Popri škole začal s kamarátom tvoriť Divadlo hudby: „V čase, kedy neboli nahrávky, kedy ešte neexistovali videoklipy, kedy tieto veci boli v úplnom zárodku, ...sme si vytvorili veľké plátno 3x4 metre, vlastne zložené z viacerých menších plátien a veľmi komplikovane sme zozadu spätnou projekciou premietali moje umelecké fotografie, ktoré som robil na diapozitívy a plus sme tam dávali preložené texty skladieb Boba Dylana alebo Lory Anderson.“ 

Ochranárske organizácie 

V polovici osemdesiatych rokov začali vznikať tábory Stromu života, na ktorých sa mladí ľudia stretávali a nezištne sa podieľali na záchrane prírodných a technických historických pamiatok ako boli napríklad banskoštiavnické tajchy, železiarenská huta v dedinke Podbiel na Orave či Kláštorisko. „Tie tábory Stromu života vznikli na platforme SZM (Socialistický zväz mládeže), ale zároveň to boli veci, ktoré neboli po vôli komunistickému režimu“ Andrej tieto akcie navštevoval, fotografoval a následne aj organizoval, keď koncom osemdesiatych rokov spolu s vtedajšou manželkou Ivanou založili v lokalite blízko Hronca na Svätom Jáne prvý tábor Obnovy a rekonštrukcie Čiernohronskej lesnej železničky. Súčasne ako fotograf chodieval na akcie SZOPK (Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny), kde sa zoznámil s ochranármi okolo Maňa Hubu a Petra Tatára. Vážil si ich pre ich dobrovoľnú a nezištnú prácu a cítil sa medzi nimi dobre: „Čiže toto všetko bolo moje prostredie“ Hoci nebol signatárom manifestu Bratislava nahlas, na aktivitách tímu ochrancov prírody, ktorí kriticky poukazovali na stav životného prostredia na Slovensku a ktorí tento dokument vypracovali, sa často zúčastňoval. 

Reportér a fotograf

Od roku 1986 pracoval pre mládežnícky časopis Mladé rozlety, ktorý bol inšpirovaný českým časopisom Mladý svět a pre ktorý taktiež neskôr v rokoch 1992 až 1995 pracoval ako slovenský spravodajca. V polovici osemdesiatych rokov, keď sa v Sovietskom zväze dostal k moci Michail Gorbačov, Andrej s kolegami začal vnímať postupné zmeny, ktoré sa začali objavovať vo vyjadreniach ľudí aj v rámci SZM: „Boli ľudia, ktorí začali otvorenejšie hovoriť vlastné názory a my sme tie názory v tých Mladých rozletoch prinášali. Nebol to nejaký disent, nebol to nejaký odpor voči režimu, neboli to nejakí chartisti, ale boli to ľudia z tohto prostredia ako sme boli my, ktorí mali už v tom čase otvorené názory“. Tento trend sa potvrdil aj na zjazde Socialistického zväzu mládež v Prahe v roku 1989, kam bol redakciou ako fotograf vyslaný: „A tam som akoby intuitívne cítil, že niečo zásadné sa už v spoločnosti deje“. 

Nežná revolúcia v roku 1989

Prvé informácie o študentských protestoch zo 16. novembra 1989, ktoré rýchlo prerástli v celospoločenskú Nežnú revolúciu, sa k pamätníkovi dostali deň po jeho svadbe 17. novembra 1989 „...a ja som proste schytil fotoaparát, vtedy som už mal kvalitný japonský Nicon a išiel som fotiť. A skutočne mám v archíve fotografie z vtedajších študentských protestov, z demonštrácií a mítingov na námestí SNP“. Pre Andreja nastala euforická doba. Vyhľadával informácie o protestných akciách najmä v Bratislave a ako fotograf tieto udalosti intenzívne dokumentoval. S fotoaparátom prichádzal aj do Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu (VPN). Niektorých predstaviteľov VPN poznal ešte z prostredia ochranárov, s inými sa postupne zoznamoval a neskôr sa niektorí, ako napríklad Fedor Gál, stali jeho priateľmi. Revolučné udalosti fotografoval aj v Prahe: „... a vnímal som, že v Čechách už sú akoby niekde inde ako sme my na Slovensku. Vnímal som, že na Slovensku vznikla Verejnosť proti násiliu (VPN), v Česku je to Občianske fórum (OF) a nie celkom som rozumel, prečo to nemohla byť jedna organizácia“. Zakrátko bolo jasné, že socializmus sa v Československu končí. Počas prvých porevolučných dní redaktori odvolali komunistického šéfredaktora časopisu Mladé rozlety. Na jeho miesto dosadili človeka, ktorý sa však na túto funkciu nehodil a Andrej z redakcie časopisu Mladé rozlety v roku 1990 odišiel. 

Deväťdesiate roky

Po odchode z Mladých rozletov začal pracovať ako fotograf a reportér pre novozaložený časopis Plus sedem dní. Po nezhodách s vedením redakcie však časopis zakrátko opustil. Približne 

rok  žil zo svojich úspor a naplno sa venoval fotografovaniu náboženských pútí. Vytvoril súbor dokumentárnych fotografií „ktoré som v roku 1992 ukázal šéfredaktorovi českého časopisu Mladý svět. Volal sa Ľuboš Beniak, bol to Slovák a veľmi sa mu to zapáčilo. Fotografie publikoval na štyroch alebo šiestich stranách, čo bola vtedy veľká vec. Ja som bol hrdý, že mi vyšli fotky a on mi ponúkol, či by som pre Mladý svět nepracoval“. Andrej ponuku prijal a nasledujúcich osem rokov pracoval ako reportér pre české médiá. Rozdelenie Československa vnímal s nevôľou. „Ja som bol človek, ktorý bol presvedčením federalista, mojou vlasťou bolo Československo, moje prirodzené prostredie boli kamaráti v Česku aj tu“.  

Humanitárne akcie Človeka v ohrození a reportážne cesty do krízových oblastí

Prvou Andrejovou skúsenosťou z konfliktnej zóny bola cesta do Rumunska počas krvavej protikomunistickej  revolúcie v decembri 1989. Zúčastnil sa jej ako člen malej automobilovej posádky, ktorá niesla do rumunského Temešváru lieky. 

V roku 1993 po prvýkrát vycestoval do Bosny, kde v tom čase už dva roky prebiehala vojna. Kvôli reportáži o údajných zjaveniach Panny Márie spolu s manželkou navštívili mestečko Međugorje. Odtiaľ sa cez kopec dostali do mesta Mostar, v ktorom bojovali Chorváti s Moslimami. Tu sa po prvý raz dostal do zákopov a krytov. Zásadnou skúsenosťou sa pre pamätníka stala vojna v Kosove v roku 1999, kedy si uvedomil, že: „v mnohých tých konfliktoch, aj na Balkáne, to nebolo tak, že by ste sympatizovali jednoznačne s jednou alebo s ďalšou stranou, ale sympatizujete s jednoduchými ľuďmi, ktorí môžu byť aj Chorváti aj Bosniaci aj Albánci aj Srbi“. Andrej následne Kosovo navštívil celkovo asi sedemdesiatkrát. 

Po návrate z Kosova inšpirovaný kamarátmi, vojnovými reportérmi Jaromírom Štetinom či Petrou Procházkovou, ktorí stáli za vznikom veľkej medzinárodnej humanitárnej organizácie Člověk v tísni, založil a trinásť rokov viedol organizáciu Človek v ohrození. Pri jednotlivých zbierkach humanitárnej pomoci vychádzal z presvedčenia, že pomoc musí byť konkrétna a adresná. Jednou z prvých pomocí sa stala škola na západe Kosova, ktorú vytipoval člen pozorovateľských misií Patrik Dubovský. Škola bola vojnou poškodená a vďaka pomoci zbierky Človeka v ohrození bola rekonštruovaná a opravená. Jednou z najväčších akcií Človeka v ohrození bola zbierka pre juhovýchodnú Áziu postihnutú cunami v roku 2004, kedy sa podarilo vyzbierať 17 miliónov korún. Z tejto zbierky bola na Srí Lanke nanovo vybudovaná katastrofou zničená celá rybárska dedina so štyridsiatimi tromi domami v postihnutej oblasti. 

Po zemetrasení v pakistanskom Kašmíre v roku 2007 prišiel do Afganistanu a Pakistanu, kde priamo na tomto mimoriadne nebezpečnom území organizoval humanitárnu pomoc. 

Do Gruzínska sa prvýkrát dostal v roku 2008 po vypuknutí vojny v Južnom Osetsku, kde sa odohrával vojnový konflikt medzi Gruzínskom na jednej strane a Ruskom a Južným Osetskom na strane druhej. V nasledujúcich rokoch sa do krajiny v rámci humanitárnej pomoci organizácie  Človeka v ohrození ako aj v rámci novinárskej práce vrátil ešte sedemkrát. 

V roku 2010 sa organizácia podieľala na pomoci pre zemetrasením postihnuté Haiti. V tom čase Andrej presadzoval spojenie slovenskej a českej organizácie do jedného efektívnejšieho celku, keď ale v slovenskej organizácii Človeka v ohrození pochopenie pre takýto krok nenašiel, v roku 2011 organizáciu opustil. Paradoxne, po dvoch rokoch sa Človek v ohrození a Člověk v tísní nakoniec predsa len zlúčili.

Zabudnuté Slovensko

Po voľbách v roku 2016, keď sa do Národnej rady Slovenskej republiky dostali kandidáti  Kotlebovej ľudovej strany Naše Slovensko, bol pamätník jedným z iniciátorov diskusií o extrémizme pod názvom Zabudnuté Slovensko. V rámci tejto iniciatívy sa ako občiansky aktivista a moderátor spolu s hosťami z radov ľudí preživších holokaust, historikov či umelcov stretával so stredoškolákmi aj širokou verejnosťou, mnohokrát aj so samotnými extrémistami na diskusiách o extrémizme. 

Súčasnosť

Od roku 1992 jazdí na Ukrajinu. Aj v roku 2014, keď vypukli občianske protesty ako reakcia na to, že ukrajinský prezident Janukovič odmietol podpísať Asociačnú dohodu s Európskou úniou, bol Andrej na Ukrajine. V marci, len niekoľko dní potom, ako sa polostrov stal súčasťou Ruska, prišiel ako redaktor časopisu Týždeň na Krym. Nasledovali ďalšie nebezpečné a mimoriadne náročné cesty na Donbas a do Luhanskej oblasti.

V súčasnosti Andrej svojou ľudskosťou a zanietením, často s nasadením vlastného života a zdravia, naďalej pomáha a vydáva unikátne svedectvá o ťaživých udalostiach dnešnej doby.